História (7)

Všetko sa začalo podľa vopred pripraveného scenára. Vraj jej muž nerozumie, vraj spolu už vôbec sexuálne nežijú, vraj sa stretávajú len vo dverách, pretože ten jej pracuje od rána do večera, vraj sa cíti sama a citovo vyprahnutá, vraj ich manželstvo držia len deti a vraj sa to musí celé raz skončiť. Vraj, vraj, vraj V malej zašitej kaviarni ma prebodáva smutnými zelenými očami a nad pohárikom vínka rozpráva o svojom súkromnom Albánsku. Nenávidím Envera Hodžu, ktorý ju mučí, a ak jej nepomôžem, umučí ju určite na smrť. Nebolo treba veľa a už polroka Ivke pomáham, ako sa len dá, hlavne teda na poli citovej vyprahnutosti. Jedného dňa príde jej Hodža do našej kancelárie. Stuhnem. Predo mnou stojí veselý a žoviálny športovec, ktorý zháňa svoju milovanú ženušku. Ivana sa onedlho zjaví a on jej vtlačí náruživý bozk na pery. Štebocú si ako dve hrdličky. Zlatko sem, miláčik tam. Keď odchádza, pozrie sa na mňa s pohľadom, ktorý hovorí: Neboj sa, všetko len hrám, je to tyran. Na druhý deň sa posekáme. Vodila ma za nos. „A čo si si myslel, ty naivný hlupák, že sa rozvediem a pôjdem bývať na Mejdan Hause aj s deckami?“ „Pozri, keď si si chcela zatrtkať, mala si mi to povedať rovno, bolo by ti bývalo vyhovené aj bez divadelného predstavenia.“ Ani neviem, kde sa vo mne nabral ten minulý kondicionál z konca vety, ale ním sa náš vzťah definitívne skončil. Neskôr mi jedna z láskavých kolegýň, slobodná Ivankina rovesníčka, oznámi, že Ivanka má každý rok nového milenca a väčšinou mu nabulíka presne to, čo mne. Málokedy dlhšie ako niekoľko mesiacov. Vraj som rekordér. Opýtal som sa jej, či ona náhodou rok čo rok neutešuje Ivaniných bývalých milencov a či im náhodou nehovorí rovnaké veci ako mne. Blyskne po mne pohľadom. „Pozor na reči! Sme predsa v rozhlase,“ usmeje sa a v noci sa už rozprávame vo faradayovej klietke jej garsónky. Konštatovanie z poslednej vety predchádzajúceho odseku sa, bohužiaľ, nedá celkom aplikovať na nás, ktorí máme k vlastnej histórii, ako aj k mytológii značne ambivalentný postoj. Najviac ma vie pobaviť zovšeobecnené porovnávanie s bývalými satelitmi Sojuzu, respektíve s krajinami tzv. tretieho sveta. Nikdy som nechápal, ako môže slovenský novinár porovnávať ekonomickú úroveň s kultúrnou, respektíve s umeleckou produkciou, ktorej kvalita nie je priamo úmerná s rastom HDP. Albánsko pre svoju ekonomickú zaostalosť bolo ako príklad na porovnávanie priam ideálne. A tak vyhlásenia, že je to tu ako v Albánsku (alebo v Rumunsku), alebo že sa môžeme dať do spolku s Albánskom, boli a aj sú pomerne frekventované. Samozrejme, o tomto idióme sa nikdy neuvažovalo reverzne. To my sme tí „nad“ a Albánci tí “pod“. Bohužiaľ, stačí navštíviť akýkoľvek medzinárodný knižný veľtrh (okrem bratislavskej Bibliotéky) a zistíme, že s Albánskom sa skutočne nemôžeme porovnávať. Pokiaľ okolo nášho národného stánku prechádzajú všetci rýchlosťou turistického kroku (6 km/hod), pred albánskym stánkom div že literárni agenti a vydavatelia nestoja v rade. Albánskym organizátorom na to stačí povylepovať na umakartové steny niekoľko fotografií. Na všetkých je jeden a ten istý muž. Jeho meno je Ismail Kadare. Pristávame. Na Sliači ma bude čakať Pítr so svojou Fiestičkou. Potom rovno na plaváreň. Zmyť podivuhodný deň, ktorý ako keby ani nebol. Na káve a koláčikoch u milého učiteľského páru. Ale ten deň je a je stále tu a teraz. Možno, keby ten pár žil v Mníchove alebo, ja neviem, hoci v Námestove, postupne by sa spomienka vytratila. Viem, že moja pamäť ho nikdy nevymaže, tak ako Pítrov smejúci sa Kórejec navždy zostane vo vnútri. Bystruška mi ostro vstúpi do mojich úvah. „Teda, decká, to Albánsko, poviem vám – fakt sila.“ * * * Túžim po Pekingu. Predtým som netúžila. Teraz túžim. Hneď vysvetlím ako a prečo. Vysvetlím, len si ešte jednu narýchlo zapálim. Chápete, je mi to… akoby som to povedala, trápne, takto to priamo zo seba vysypať. Ale pekne od Adama. Počúvam, kdesi v kaviarni, niečie zážitky. Práve z tohto mesta. No jasné, ten opis nie je veľmi pozitívny. Jeden názor, jedna zlá skúsenosť. Nič viac. Špina, smrad, hluk. Čínska kultúra! Nič také neexistuje. Komunistický režim všetko dokonale zničil. Vraj. Znivelizoval, čo sa dalo. Čínska kuchyňa! Tú môžete nájsť v Londýne alebo v newyorskom China Towne, nie však v Pekingu. Vraj aj bratislavskí Číňania varia lepšie, a to aj napriek tomu, že namiesto typických rezancov používajú talianske špagety alebo makaróny a čašníčky sú väčšinou z Ukrajiny. Tie sa predtým, samozrejme, venovali inému biznisu, ale akosi roky im na kráse nepridali, a tak poď ho pekne z Veľkého jablka do Zeleného Draka či Lotosového kvetu (nie sedu). „V Péčku ostala len masa, ktorá sa o vás neustále obtiera, a pokiaľ nie ste priam taktilný typ, je to na zbláznenie,“ hovorí priateľka. Mám na to svoj názor, pretože viem, že to jednoducho psychicky nezvládla. Po troch mesiacoch študijného pobytu doslova zdupkala. V Pekingu nastúpi na prvé lietadlo letiace kamkoľvek do pomysleného kruhu s polomerom 500 km a stredom v Banskej Bystrici. Lietadlo Poľských aerolínií LOT ju bezpečne dopraví do Varšavy. Na palube sa od radosti tak zvodkuje, že na taxikára hovorí po Nemecky a žiada ho, aby ju odviezol na Südbahnhof, mysliac si, že je vo Viedni. „Dokonca sa vás aj dotknú, šmátrajú po vás,“ pokračuje. „V metre, v autobuse, v obchodoch, na uliciach, všade.“ Oči má aj teraz rozšírené hrôzou, keď o tom rozpráva. Moje oči sa určite tiež rozširujú a neviem, neviem, či som sa dokonca nezačervenala. Ja teda som taktilný typ. Nie, nie! Ja som hypertaktil. Keby sa aspoň raz za deň niekto o mňa neobtrel či neobšuchol, asi by som zomrela. Zdalo by sa mi, že celé ľudstvo vymrelo, že som tu sama. Teraz trochu preháňam, ale nikdy vás z takého niečoho nezachvátil pocit absolútnej prázdnoty? Mňa teda áno. Keď sa však niekto, hoci náhodne, o mňa obtrie, viem, že svet, nech je aký chce, existuje. A tak sa celý týždeň teším hlavne na víkend. Ide sa na diskotéku a to vám teda poviem, ja tam kvôli tancu rozhodne nechodím. Mimochodom, myslím, že sa tam tancovať ani nedá. Neskutočný stisk. Stačí len vstať a ste obklopení množstvom tiel. Spotených a navoňaných. Pot a voňavky. Masa vás unáša. Ste súčasť jedného veľkého spoločne mysliaceho a konajúceho organizmu. Ste súčasťou kolektívneho vedomia, bez priestoru, bez času. Koža pod mojimi tenučkými šatami, lebo práve také nosím, najprv jemne svrbí, neskôr sa rozpaľuje, potom horí a žije vlastným životom. Vtedy zažívam dokonalú slasť. To nie je orgazmus, priatelia, to je nirvána. Nikto, kto to nezažil, nepochopí. A práve takto si ja predstavujem Peking. Permanentná diskotéka. Desaťmiliónová tlačenica, ktorá ma jediný cieľ: poriadne sa o mňa poobtierať, riadne vyšúchať moju kožu, zodrať a podpáliť ju (no to už asi citujem nejaký text od Doors). Doviesť mňa, bezvýznamnú Stredoeurópanku, do orientálnej nirvány. Možno si poviete, že moja posadnutosť Pekingom nie je celkom v poriadku. Iste, raz som sa zdôverila môjmu priateľovi a dopadlo to katastrofálne. No, ako iste tušíte, už mojím priateľom nie je. Ale to sú typickí muži. Najprv sa vás snažia pretiahnuť a potom, keď sa im to podarí, sa buď na vás vykašlú, alebo si z vás urobia sexuálnu mašinu kombinovanú s upratovacím robotom. „Teba to nebaví, Zuzana?“ opýta sa ma potom, čo do mňa ejakuloval. „Nevzrušuje ťa to?“ „Ale áno,“ zaklamem. Viem, že to spoznal. „Klameš, prečo mi klameš? Celý čas ležíš ako…“ „Ako?“ „Ako… ako drevo. A teraz mi tu klameš do očí.“ „Neklamem,“ hovorím, iba nie veľmi presvedčivo. Vstane a urazený odchádza do kúpeľne. Muži sú ako deti, preto ich máme asi tak rady. Nič nechápu. Chcú sa len hrať a brať. A pritom stačilo tak málo. Aby nepoužíval tie svoje lakte. Aby si na mňa ľahol celou svojou váhou a trel sa o mňa. Ako ryba, ako losos. Aby sa do toho jednoducho celý vložil. A aby trochu, aspoň trochu počúval. Skúšala som mu niečo naznačiť. Nič. Všetko treba polopatisticky. Dobre, skúsim teda. Mám ho fakt celkom rada a je mi s ním dobre. Vracia sa z kúpeľne. Tvár má zamračenú. Nalieva si kolu. Bude celý dolepený a nasladlý. „No táák, Peťko, poď ku mne,“ volám ho. S nevôľou poslúchne. Sadá si na posteľ s pohárom v ruke a ešte k tomu tak, aby sa ma nedotýkal. Ako chceš, miláčik, poviem si v duchu a rozpoviem mu všetko o Pekingu. Keď skončím, očakávam ústretovosť, úsmev, ale v izbe vládne ticho a napätie. Nakoniec potichu povie: „To nie je celkom normálne. Mala by si sa s niekým poradiť. Mala…“ chvíľku váha… „Mala by si zájsť za psychológom.“ Pohladká ma po ruke, ale ja vidím, že to je utišujúci dotyk lekára voči svojej na smrť chorej pacientke. O chvíľku odišiel. O niekoľko dní telefonát: „Prepáč, Zuzana, ale ja už mám niekoho iného.“ Iste, trochu ma to trápilo. Po filmoch Knoflikáři a Crash už nie. Každý z nás má nejakú tajnú „úchylku”. Veď moja je úplne nevinná, ba čo viac, podľa mňa je krásna. Niekto je na bičíky, na gombíky či autíčka, niekto na pohyb kože. Som frotérka. No a čo?! Nad týmto všetkým som premýšľala… dočerta, aj nad tým psychológom! Nad životom a tak a zrazu dofrčí parádne natrieskaná električka. No nemyslite si, úplný úchyl nie som. Na jednej strane ma to síce vzrušilo, ale pri tridsiatich piatich stupňoch a dvoch nákupných taškách je to ako hrať squash v saune. No nakoniec sa mi tam podarilo aspoň dostať. Jedna zastávka a už zo mňa leje. Druhá zastávka a tangáče splývajú s pokožkou. Tretia zastávka a niečo sa deje. Niekto sa zo zadu tlačí na môj zadok. Nemôžem sa ani len pohnúť, ani len otočiť. Nastáva vertikálny pohyb. Zaplavuje ma pocit slasti. Som skutočne vzrušená. A, ách, je to ruka toho istého človeka, ktorá mi šmátra po stehne? Chvíľu si myslím, že to nezvládnem a buď vykríknem, alebo odpadnem. Mám mini-mini sukničku a ruka sa už trie o moje slabiny. Mama moja! Zatínam zuby. Tak toto je čistý, úplne koncentrovaný Peking. V tom všetkom, ako zo mňa leje, v akom som vybudenom stave, si však dokážem uvedomiť jednu vec. Neviem určiť, či človek nalepený na mňa zozadu, robí toto všetko zámerne, alebo je prinútený davom. Prečo napríklad nepoužije druhú ruku. Alebo, čo je však krajný prípad, prečo ma tam v tej električke rovno nepretiahne. Dalo by sa to vôbec? Všimol by si to niekto? Fú, ruka neznámeho vyletí k mojim prsníkom. Teda, fakt mám dosť. Myslím, že moje zdurené bradavky mi prepichnú tričko. To bude teda hanba. Konečne nákupné centrum. Celá tá upotená masa sa valí von. Stisk povolil. Trasú sa mi kolená. Bojím sa obzrieť. Akosi cítim, že je za mnou. Nádych. Jedna. Dva. Otáčam sa. Pozerám sa do fascinujúcich zelených očí. Vysoká, nakrátko ostrihaná špinavá blondínka sa ospravedlňujúco usmeje a so slabým ráčkovaním povie: „Prepáč. Fakt som nechcela. Ten dav…“ mávne rukou. Som celá zdrevenená a ani neviem ako, už spolu sedíme v kaviarni a sŕkame niečo dobre vychladené. Má trochu po dvadsiatke a je naozaj zlatá. To ráčkovanie je dokonca sexi. Tak toto je môj osud? Pýtam sa sama seba. Žena! Žena v prepchatej električke ma privedie do Pekingu. Hm, hmm. No, aby som to skrátila. Sme spolu asi rok a perfektne nám to funguje. Skrátka život v Pekingu. (Pokračovanie v nasledujúcom čísle)