História (5)

Keď som pristával na tiranskom letisku, čoby vyslaný redaktor Slovenského rozhlasu, uvažoval som, či to bol dobrý nápad – vybrať sa do tejto krajiny tesne po páde jedného z najtvrdších totalitných režimov. Ešte vo vzduchu nás privítali polia a horské úbočia posiate malými betónovými bunkrami (zámerom vraj bolo vybudovať pre každého obyvateľa vlastný, aby tak celá krajina mohla účinne čeliť prípadnej agresii), na letisku zasa záplava ozbrojencov s odistenými kalašnikovmi. Keď sme sa konečne dostali do centra hlavného mesta, uvedomil som si, že takto nejako si musel Západ počas studenej vojny predstavovať Ostblok. Známky rozkladu, desiatky rokov pretrvávajúca paranoja, izolacionizmus a absurdita sú prítomné nielen na a v ľuďoch, ale i na budovách, autách, jedle či na tých niekoľkých výrobkoch ponúkaných v maličkom komunále, na ktorý sme náhodne narazili. Po hlavnom „bulvári“, asi jedinej vyasfaltovanej ulici v meste, sa sem tam preženie zhrdzavený harmonikový Ikarus s vybitými oknami, napchatý nasardinkovanými zúfalcami. Ale niečo tu však predsa je. V očiach každého Albánca sa zračí očakávanie a zároveň túžba zabudnúť na to, čo bolo. Osobne som si ich minulosť vedel najlepšie predstaviť ako veľkoplošnú praktickú realizáciu Orwellovho románu 1984. „Ako vždy, Mirko, okrasa nášho štúdia, prichádza posledný.“ Autobus, zápcha, besný pes, splašený kôň, dedko padnuvší z višne, sestrin pôrod… Vymýšľam si, ako vždy. Presne tak ako povedala Stará Hrkáľka, ináč šéfredaktorka, keď s vyplazeným jazykom, dobrú polhodinku po, zašmykujem pred ňou – nazvime ju oficiálne: vedúcou hlavnej redakcie publicistiky a spravodajstva regionálnej rozhlasovej stanice, ktorá ma zamestnáva po ukončení inžinierskej odysei. Skutočnú príčinu meškania, aj keď mám sto chutí ju prezradiť, musím tajiť. Kolegyňa Ivka odnáša deti do škôlky na siedmu a zhruba vtedy odchádza do galérie aj môj spolubývajúci Pítr. Presun do mojej postele jej trvá asi 20, no maximálne 30 minút, a keďže porada je vždy o deviatej, máme zhruba hodinku na to, aby sme si užili rannú rozcvičku. Niekedy sa však tak dobre rozcvičíme, že máme chuť pokračovať aj v hlavnom turnaji, no a z toho tie meškania. Ivka je odo mňa staršia o sedem rokov, vzorná matka dvoch detí, do rozhlasu nastúpila už za socializmu, vstup do strany ju minul o chlp, je zodpovedná, usilovná, nekonfliktná a chce byť vedúcou kultúry namiesto starnúceho barytonistu, a tak nemôže prísť na poradu neskoro (spolu to neprichádza vôbec do úvahy, veď čo by si ľudia pomysleli, a tak čakám pri kávičke v neďalekom bistre), ani ocucflekovaná, ani s poškvrneným kostýmčekom, ani s roztrhanými pančucháčmi a ani s punkovým účesom ako posledný Mohykán. Pri jej nasadení, ako by to malo byť naposledy, akoby mladosť navždy odchádzala a brala so sebou aj všetky sexuálne pnutia, bolo niekedy problematické vyblokovať všetky „ani“ z predchádzajúcej vety. Dermakol som kúpil, len čo sa minul ten Ivkin, vždy čakám, kým sa kostýmček uloží pekne na stoličku, a nie ako prvýkrát, sako pod nohy a sukňu cez hlavu a s účesom sa vždy treba pohrať. Hlavne to všetko chce svoj čas. Preto meškám. Neustále meškám. Pravda, niekedy s doktorom a mladým nádejným básnikom (a aby som nezabudol textárom), momentálne počítačovým expertom v Štátnej galérii, vyrazíme na pánsku jazdu, a to potom nehrozí ani Ivkina návšteva, ani porada o deviatej ráno. Dano si našiel priateľku Renátu, a keďže býva s matkou a staviteľom mostíkov, náš byt sa stáva aj ich útočiskom. Spočiatku nie sme Renátou ktovie ako nadšení. Je príliš mladá (čerstvá maturantka a jemu ťahá na tridsať), príliš ambiciózna a Dano zas príliš zamilovaný. Po čase však zabudneme na nebezpečenstvo, ktoré hrozí nášmu kamarátovi. Nebezpečenstvo, ktoré hrozí neustále v každom vzťahu medzi mužom a ženou, teda to, že jedného krásneho dňa sa všetko skončí. Záleží však na tom kedy, akým spôsobom a za akých okolností. Pri Renáte sa nám zdalo, že to bude rýchlo, bolestivo a za tých najnevhodnejších okolností. Predtucha nás nesklamala, ale to by som predbiehal. Reňa je stále medzi nami a na nebi nevidno ani len mráčik. S Pítrom blúdime mestom a snažíme sa aktívne stráviť hodiny, ktoré nám chýbajú dovtedy, kým sa náš byt uvoľní. Niekedy to s aktivitou preženieme a vraciame sa za svitania. Na zastávkach stoja slovenkárski a cementárenskí robotníci. Obleje nás vlna blaženosti a sme šťastní, že naše štúdium nevyšlo navnivoč a že na tej zastávke nestojíme s nimi. Byt sa nachádza na strategickom mieste nad klubom seniorov Konvalinka. Jeho osadenstvo sa začne zbierať okolo obeda, a to je väčšinou čas, keď je aj ten najdivokejší žúr zlikvidovaný. Keď je naozaj najhoršie, zbehnem dolu medzi zaslúžilých partizánov, politických väzňov, antifašistických bojovníkov, bývalých nomenklatúrnikov, esenbákov, ale i šľachtičné, manželky fabrikantov, robotníčky, proste medzi všetkých, ktorých vlastné deti odstavili na vedľajšiu koľaj, alebo sa k ním šťastena obrátila chrbtom. Vyruším ich z ich kartovačiek, vyšívačiek či spomínačiek a nahrám ich privátnu históriu. Keď rozprávajú svoje príbehy obrúsené časom, prikrášlené a akoby z nadhľadu, vidím, že sú šťastní a rozhodne nežili nadarmo. Keď je najhoršie z najhoršieho, nahrám s Pítrom rozhovor o zavádzaní digitalizácie do zbierkového fondu Štátnej galérie (v skutočnosti: presviedčanie personálu o výhode prechodu z písacieho stroja na personálny počítač), alebo o nových výbojoch v najmladšej slovenskej poézii (v skutočnosti: ako sa má Serafín Dežurný a vo Zvolene pôsobiaci Miško Heriban, kedy sa kto a kde opil), či s Danom o nových trendoch pri liečbe pacientov s chronickými poruchami správania (v skutočnosti: kto a s kým spal na poslednej farmaceutickej konferencii). Renomé Konvalinky stúpa od žúru k žúru, a tak sa dozvedáme, že taxikári ho začali familiárne nazývať Mejdan House. Ide o veľký trojizbový byt, a tak je prevádzka, hlavne cez víkendy naozaj rušná. V istom období prerastá zvesť o našom priváte hranice mesta a regiónu. Keďže Pítrovi sa nedarilo vydať svoj debut, rozhodol som sa, že založím vydavateľstvo. Knižočka sa zrejme vydarila, pretože sa začali hlásiť stále noví a noví básnici a neskôr aj prozaici. Menia sa naše názory na poéziu, literatúru a umenie ako celok. Menia sa s novými ľuďmi a s obzormi, ktoré sa nečakane otvárajú. Grafik, dizajnér, distribútor a hlavne všetko v jednom Vilo, známy pod prezývkou Delostrelec, respektíve Simplicitný delostrelec, nestačí knihy ani fyzicky vyrábať. Svoju prezývku získal v časoch, keď s obľubou chodieval vyhulovať zobák do plenéru Pamätníka SNP, medzi tanky, delá, obrnené vlaky a vozidlá. Jedného teplého májového večera je mesiac v splne a Vilo sedí obkročmo na hlavni najväčšieho dela, vysvetľujúc svoju životnú filozofiu. „Život by sa naozaj nemal komplikovať. Je to všetko úplne jednoduché. Jednoduché vzťahy, jednoduché jedlo, jednoduchá tráva, jednoduchá práca, jednoduchí ľudia,“ melie asi po druhom džojnte. „Ja som vlastne tiež jednoduchý človek.“ „Simplicitný človek,“ povie Renáta. „Reni, nepoužívaj cudzie slová. Cudzie slová nie sú jednoduché. Chápeš, všetko musí byť jednoduché ako výstrel z dela.“ „Ty si vlastne taký Simplicitný delostrelec,“ doplní Renáta a prezývka je na svete. „Presne tak. Zvrtneme ešte jedného?“ Ozvala sa aj Cambridge, ktorá sa zrazu na veľké prekvapenie premenila na literárny klub. Všetkých sme samozrejme ubytovali v „hosťovskej“, „Danovej“ izbe a po večeroch sme sa im snažili ukázať mesto v tom najlepšom svetle. Dnes je tu podivuhodná dvojica. Básnik, spolu s Pítrom vlajková loď vydavateľstva, zhruba v našom veku, teda okolo tridsiatky a skoro o desať rokov mladšia nežná, éterická adeptka poézie s pohľadom vyplašenej srnky a s dohola vyholenou lebkou. Prišla skontrolovať zanášanie korektúr a básnik, vlastne už bard, jej ponúkol odbornú pomoc. Dievča rozpráva frekvenciou tri slová za hodinu – pre detailistov, jedno za dvadsať minút. Rovnakú frekvenciu má aj pri pití piva, a tak sa jej po malej chvíli začnú trblietať oči. Vyzerá, ako keby práve prekonala medzigalaktický let spolu s kapitánkou Replayovou a skroteným Votrelcom na palube. Avšak zdá sa, že bard dokonale rozumie jej trom slovám a vysielačke v jej očiach, pretože si ma odchytí na toalete a vypýta si kľúče od Mejdan Housu. Vraj sú už unavení, ráno treba pracovať a tak ďalej. Podal som mu zväzok a vysvetlil, ako sa čo najjednoduchšie dostanú k domovu dôchodcov, teda do sídla vydavateľstva. Dali sme si ešte niekoľko pív a keďže bola sobota, väčšinou dosť nulový deň (všetci v meste sa totiž ožierajú v piatok, respektíve po výplatách, a tak na sobotu už neostanú sily), pobrali sme sa domov. Keď sme vstúpili, hneď mi bolo jasné, čo sa odohralo. Horkastý zápach potu a semena sa však miesil s ešte niečím iným. Dievča bolo v sprche, bard sedel v lotosovom sede a popíjal čaj. „Musím vám niečo ukázať. Mrzí ma to,“ otvorí dvere do izby. Danovo lôžko vášne je zaplavené krvou. „Prepáčte, ale dotyčná ma neinformovala o stave svojho hardvéru,“ povie tónom, ktorým čašník oznámi, že menu je vypredané. Neveriacky na seba pozeráme. Ani sme len netušili, že niečo také ako panny po dvadsiatke existujú. Skôr som bol ochotný veriť na výskyt jednorožcov (možno niekde medzi kamzíkmi veselo poskakujú) alebo kentaurov. Ale panna… „Ešte raz prepáčte. Môžem to dať v Bratislave vyprať,“ hovorí a Pítr si zrejme predstavuje, ako má v malom ruksaku natlačenú krvou nasiaknutú posteľnú bielizeň, pretože sa začína usmievať od ucha k uchu. V kuchyni sa zjavil Dano s Renátou. Tá pochopí situáciu ako prvá a ani sa nenazdáme, už je plachta aj s návlečkami v igelitke: „Ja to vyperiem.“ Poetka zakrútená v mojej osuške na ňu s vďakou pozrie. Potom len zaševelí niečo ako dobrú noc a je po predstavení. Keď ju bard hneď na hlavnej bratislavskej stanici vypúšťa zo svojho mentálneho pola, zvykne nám telefonovať a čaká radu. „Ber to ako dobrú skúsenosť,“ poradí jej raz Pítr. Potom už nikdy nezavolá. V Bratislave, keď ju občas stretnem na ulici, sa tvári, že ma nepozná. Knihy vydáva u „konkurencie“ a nechala si narásť dlhé vlasy. Oči srnky sa premenili na diamanty. Jedno leto si Konvalinku za svoj prechodný domov vybral aj ohnivý Rocker, budúci veľvyslanec v Írsku. Chodí zásadne po požiarnom rebríku, rímse a oknom. Ponúknem mu dvere. Jednoznačne odmieta s tým, že to by nebolo ono. Máme obavy, aby nám domáci, zástupca občianskeho združenia Konvalinka, nedal jedného krásneho dňa výpoveď. Predsa len je určitý rozdiel medzi tréningovou horolezeckou stenou a domovom dôchodcov. „Pozrite sa, chlapci, ja viem, že ste mladí, že žúrujete, a že sa to možno niekedy preženie, ale tých pred vami vyvádzali kukláči v železách a s brokovnicami na zátylkoch. Varili tu perník a protidrogové sem nasadilo agenta. Ani som nevedel, keď som ho ubytovával, že je špiceľ. Feťákov neznášam, ale špicľov by som strieľal. To už nie je demokracia, chlapci moji. To je policajný štát, ako za komančov, tak veru. Len pekne žúrujte a nedrogujte. Keď sa dajme tomu po borovičke dobre zgrcáte aspoň vám to prečistí závity, ale fet, ten vám ich vybrúsi do biela,“ radí nám pán riaditeľ domova dôchodcov a konateľ OZ Konvalinka. Poradiť sme si teda dali a len sme pekne žúrovali. Všetky chemikálie sme stiahli do prírody, blízko k dvíhajúcim sa mostíkom, na chalupu Danových rodičov. Pán Konvalinko mohol mať tak maximálne o päť rokov viac ako my. Zavalitý, s dobráckou tvárou a prefíkanými očkami. Neskôr sme ostali v nemom úžase, ako rýchlo a dobre sa prispôsobil „novej dobe“. Cez združenie prepieral peniaze vytunelované z domova dôchodcov a štátnych grantov. Ako to robil, ostávalo záhadou, ale fakt, že okrádal dôchodcov, sme považovali za dosť nechutný na to, aby sme v Konvalinke zotrvávali aj naďalej a koniec koncov zmena je život. (Pokračovanie v nasledujúcom čísle)