Rok narodenia nie je známy. O ňom samom sa vie málo: okolo roku 1450 uzrel svetlo sveta ako Jheronimus van Aken v holandskom `s-Hertogenboschi. Tu, v brabantskom mestečku, podľa ktorého sa pomenoval Hieronymus Bosch (výslovnosť je tam podobná ako v prípade obchodníka Huga Bossa), žil až do smrti a pracoval, tu vstúpil do laického bratstva Našej Matky Božej, tu ho 9. augusta 1516 pochovali.
Pochádzal z rodiny remeselníkov a maliarov, ktorá však mala od privilegovaných boháčov ďaleko. Vieme, že v roku 1480 si vzal za ženu aristokratku Aleyt Goyaerts van de Meervenne, čo mu poskytlo oveľa väčšie šance na spoločenský postup. Členstvo v elitnom bratstve Našej Matky Božej – organizácie, združujúcej zámožných občanov ochotných charitatívne pracovať a nábožne rozjímať, znamená, že musel byť ctižiadostivý a vo svojom prostredí vážený.
Tvrdý oriešok pre kunsthistorikov
Ťažko niečo povedať o Boschových stykoch s významnými osobnosťami doby, ťažko tiež určiť, s akými ďalšími kultúrnymi dielami sa stretol. Možno predpokladať, že poznal niektoré práce Erazma z Rotterdamu, pravdepodobne čítal známeho mystika tých čias Jana van Ruusbroeka, od ktorého nadmieru načerpal maliarsku myšlienku spasenia ako „svetelnej“ jednoty s Bohom. Do rúk sa mu zrejme takisto dostal vtedajší bestseller Loď hlupákov – satirická báseň Sebastiana Branta, ktorá mohla byť podnetom k známemu obrazu s tým istým názvom.
Čím striedmejšie fakty, tým väčšmi prekypujú podrobnosťami štruktúrované maľby. Na jednej strane Boschove záhadné fantazmagórie medzi nebom a peklom, priepastné, čiastočne kruté svedectvá súkromnej mytológie, zberateľské diela, vysoko cenené už za čias tvorcu. Na strane druhej obrazy pre cirkev, doklady neskorostredovekej zbožnej praxe, ako oltárne krídlo s evanjelistom Jánom na Patmose (Obrazáreň Berlín), kde maľujúci satirik aj tomuto oficiálnemu stvárneniu dodal osobnú črtu, keď do podoby okuliarnatého čertíka vpašoval karikatúru istého duchovného. Umelec sa nielenže staval proti konvenčnému chápaniu náboženskej maľby, lež zadal celým pokoleniam kunsthistorikov rozlúsknuť tvrdý orech. Lebo riešenie Boschových obrazových rébusov dosiaľ nik nenašiel. Vrcholom bol pokus Wilhelma Fraengera o jeho priradenie k sekte adamitov, ktorých cieľom bol pozemský raj, odzrkadľujúci sa vraj v nahote slávnej Záhrady pozemských rozkoší (Prado).
Boschov vesmír v Holandsku
Práve pre tieto kvality si Kultúrne mesto Európy 2001 Rotterdam zvolilo Hieronyma Boscha za svoj hlavný magnet do začiatku nového veku. Na tom, že išlo o najvýznamnejšiu výstavu sezóny a vrchol kultúrneho roka nič nezmenila ani skutočnosť, že chýbali obe hlavné diela z madridského Prada Záhrada pozemských rozkoší a Voz so senom, ako aj Posledný súd z viedenskej Akadémie. Doprava znamená totiž pre veľkorozmernú olejomaľbu na dreve nepredstaviteľne vysoké riziko. Odškodnením za ich neprítomnosť boli iné vynikajúce obrazové kázne, kde umelec až do najmenších podrobností spodobil neresti a zvrátenosti ľudstva odpadnutého od pravej viery. Do Rotterdamu pozvážali dve tretiny nám známych obrazových tabulí zmnožených o práce na papieri, diela súčasníkov, žiakov, napodobovateľov i dnešných velebiteľov.
Dejiny umenia obmedzili základ majstrovej tvorby zatiaľ na štyridsať malieb. Preto treba oceniť výkon Museum Boijmans Van Beuningen, ktoré samo vlastní štyri obrazy a ďalších 18 tabulí a sedem pôvodných kresieb si vypožičalo. Ide o diela, ktoré sa doposiaľ nepodarilo zhromaždiť pod jednou strechou takom počte, ani vedno neviseli na svetových výstavách od 60-tych rokov 20. storočia. Nečudo teda, že priestory denne navštívilo vyše 2000 divákov.
Kurátori ponúkli novú, humanistickú interpretáciu autora a mesto sa postaralo, aby celé podujatie patrične spropagovalo. Po uliciach rozmiestnilo plagáty, billboardy a cestné značky so smerovkami a nápisom Bosch, pripravilo množstvo sprievodných podujatí. Kniha k výstave vo viacerých jazykových verziách odpovedá na mnohé záhady datovania, poskytuje stovky detailov ako nenahraditeľnú pomôcku pri čítaní obrazov a podchytáva aj diela považované stáročia za stratené. Informačnú rovinu doplnila webová stránka BoschUnivers.
Zásada obrazotvornosti má pokračovateľov
Turistické kancelárie Beneluxu ponúkajú Boschpakket – čo znamená, že za takmer 300 eur sa možno vybrať na dvojdenný výlet do Rotterdamu, ktorý je spojený s prehliadkou expozície a účasťou na osobitných umeleckých podnikoch. Jedným z nich je súčasná verzia Záhrady pozemských rozkoší vytvorená umeleckou skupinou AVL. Ide o jazdu traktorom s vagónmi do dedinky tvorcov – ekológov.
Pre komisárov výstavy bolo dôležité usporiadať priestor prehliadky tak, aby pozadie Boschových diel tvorili práce umelcov 20. storočia. Je totiž nezvyčajným úkazom, že týchto obrazov spred 500 rokov sa dovolávajú čoraz mladší tvorcovia. Už pri poslednej retrospektíve v roku 1994 v Lisabone, kde okrem iného opatrujú triptych Pokušenie sv. Antona, vzdali Boschovi hold ako „praotcovi surrealizmu“ obrazmi Goyu, Rousseaua, Magritta, brata Giorgia de Chirica – Alberta Savina, Viktora Braunera, Paula Delvauxa, Jindřicha Štýrského.
V Beuningen Museum musí hosť, sťaby očistcom, prejsť na prízemí zónou dnešných boschovských asociácií vrátane dvoch olejomalieb Jörga Immendorfa, video-veľkokabíny Billa Violu, inštalácie Thomasa Hirschhorna, ale aj diela Pipilotti Ristovej, Roberta Gobera, Williama Kentridga, ktoré dokazujú, že boschovská zásada obrazotvornosti pokračuje v súčasnom umení.
Komisár mal veľké ťažkosti s výberom najmladšieho pokolenia. Musel napríklad presviedčať istú výtvarnú skupinu, že agresívna počítačová hra sa nehodí k chýrnym Boschovým triptychom. Jednako sa však v kolektívnej predstavivosti ujalo, že autor Lode hlupákov uviedol na pokojné javisko umenia drastické výjavy.
Prísny moralista
Jeho tvorba odprvoti rozpaľovala predstavivosť dedinských prepoštov a veľkých inkvizítorov. Johan Huizinga v Jeseni stredoveku posudzuje Boscha takmer ani symbol maliarskej hrôzy. André Breton v ňom vybadal prvého umelca ukazujúceho pochmúrne komnaty podvedomia. „Čas prestať sa báť Boscha,“ tvrdia organizátori výstavy v Rotterdame.
Súčasní historici umenia v ňom čoraz častejšie vidia nielen veľkého experimentátora, lež skôr verného syna neobyčajnej epochy – veď najvýznamnejšie diela vznikli v čase od objavenia Ameriky až po začiatok reformácie, čiže v dvadsaťročí, ktoré zmenilo svet.
Bosch by určite nebol takým tvorcom, keby sa narodil o dvadsať rokov skôr alebo neskôr. Žil ešte v Európe stredovekej, ale s celým vedomím zmien, ktoré mali nastať. Mohol teda namaľovať kňaza s tvárou beštie a nevystaviť sa hnevu hierarchov, pretože samotná cirkev už vtedy pociťovala nevyhnutnosť vnútorných premien. Mohol spodobovať nahé ľudské telá, lebo ľudia sa postupne začínali zaujímať o anatómiu bez predchádzajúcej hanblivosti. Bosch, napriek týmto očividným vplyvom humanizmu, ostával prísnym moralistom, s mocnou predstavou trestajúceho Boha a biedy ľudského bytia.
Pôžičky z celého sveta
Rotterdamská výstava rozdelila všetky práce do dvoch námetových okruhov: Zlo tohto sveta a Spasenie človeka. Tomu zodpovedá aj architektonické riešenie výstavnej siene na poschodí – závitnicový labyrint čiernych stien. Na vonkajšej, vzdušnejšej strane chodby sú bez ladu a skladu inscenované Boschove maliarske vzory pri obrazoch svätcov z jeho raných, ešte kanonicky čistých čias, ďalej príbuzní súčasníci ako drevorytec Alart Duhameel, Jan Gossaert, Geertgen tot Sint Jans, napodobňovatelia, nasledovníci, grafiky, oleje a knižná maľba, šperkárstvo. Do tohto staroholandského prostredia na konci 15. a začiatku 16. storočia sa podarilo vpašovať aj Pierota Jamesa Ensora a Slnečný stôl Salvadora Dalího, hoci príhodnejší by bol Alfred Kubin.
Vo vnútri slimáka sa návštevníci tiesnia pred štyrmi tabuľami Vízií z oného sveta z Dóžovského paláca v Benátkach, pri Nesení kríža z viedenského Umeleckohistorického múzea, pri Ecce Homo z frankfurtského Städel. Pre najznámejší vlastný obraz Podomový obchodník Rotterdamčania obstarali aj ďalšie, po celom svete roztrúsené časti pôvodného trojdielneho krídlového oltára – z Louvru Loď bláznov, z Yalskej univerzity Alegóriu žiadostivosti, z washingtonskej Národnej galérie Smrť skupáňa.
Madrid a Berlín poskytli dve krídla vytvorené pre oltár bratstva Matky Božej v ´s-Hertogenboschi. Sú na nich Ján Krstiteľ a evanjelista Ján na Patmose zobrazený ako mladý muž, hoci musel byť starec, keď tam písal svoje Zjavenie apokalypsy. Medzi vzácne životopisné svedectvá patrí podobizeň Boscha uprostred tridsiatky – žiadna tvár plná radostného zápalu, len mrzutosť.
Citlivý pozorovateľ svojej doby
Mnohé Boschove diela sa zvyknú čítať ako surrealistické, zavše aj narkotické vízie – táto hippisovská interpretácia sa však dnes vyskytuje čoraz zriedkavejšie. Zato kurátor rotterdamskej výstavy, profesor stredovekého umenia Jos Koldeweij je presvedčený, že to nie Bosch hovoril predsurrealistickým jazykom, ale my sme stratili styk s dávnymi reáliami a obrátene sa ich dnes usilujeme rozšifrovať. Podľa neho bol Bosch citlivým pozorovateľom svojej doby, nie hrozivým kazateľom, skôr moralizujúcim publicistom. To, čo pre jeho pôvodných príjemcov bolo obyčajným predostretím, sa dnes pre nás stáva snovou fantáziou.
Za Boschových čias sa hovorilo symbolmi a samotné symboly sa premietli do príbehov. Pochopiť dávnu symboliku pomáha návštevníkovi súbor pôvodných predmetov, domácich nástrojov a kuchynského riadu z neskorého stredoveku, ktoré môže porovnať s tvorcovými obrazmi.
Medziodborové výskumy napríklad dokázali, že často sa u Boscha objavujúci motív lastúrnikov nie je metafyzický, ako sa nazdávali podaktorí vykladači, ale je len drsnou zábavkou 16. storočia. Táto sťaby mušľa predávaná na jarmokoch po otvorení ukazovala napodobeniny ženských genitálií a bývala častým darčekom pre mladých mužov. Nedávno takisto vyšlo najavo, že daktoré chorobne znetvorené ľudské postavy na Boschových plátnach sú jednoducho obete syfilisu – čerstvo privezenej choroby do Európy korábmi Krištofa Kolumba.
Jahody čudesných rozmerov v Záhrade pozemských rozkoší, do ktorých sa malé ľudské postavičky hlboko zahrýzajú, je naproti tomu neklamná metafora. Vďaka výtvarným znalcom náhodne nájdenému textu zo 17. storočia vieme, že vôňa jahody symbolizovala pominuteľnosť zážitku. Stredovekí ľudia jedli tieto plody veľmi zriedka, vedeli však, ako pekne voňajú a aká prchavá je ich aróma. Jahody boli teda pre Boschových súčasníkov zjavným symbolom rafinovaného, ale krátkodobého pozemského potešenia.
Hoci groteskný beštiár, antropo i zoomorfne krížení pekelníci a sužovatelia, čudné, rozkoš podnecujúce zariadenia, hriešnici s diabolskými grimasami a hmyzími telami v očikolúcom raji majú svojich predchodcov v stredovekých posledných súdoch a knižnej maľbe, dodnes dráždia obrazotvornosť: od Felliniho až po bujných hýľov na Love Parade.
Boschove drsno-chladné hrozivé výjavy ostávajú spojené s jeho menom tak nezameniteľne ako Kafkove preludné skutočnosti v literatúre. Jeho objavom na prelome stredoveku a renesancie bola individuálne príznačná tvár anonymnej osoby v dave. Práve rotterdamská výstava svojimi reklamnými prostriedkami dodatočne upriamila pozornosť na tváre maľované sťaby s lupou vo výjavoch pašií a posledného súdu. Dvesto drobulinkých jednotlivých podobizní na plagáte ukazuje zvedavých, pyšných, prestrašených, škodoradostných, tupých „zízačov“, spoluúčastníkov udalostí. Ako vidno, dodnes sa nič v tomto smere nezmenilo.
