Hazard a klamstvá vo vládnych kruhoch?

Minulý týždeň sa na Slovensku začala bitka o charakter republiky. Ide v nej o to, či zákony budú platiť pre každého, či politika bude verejnou záležitosťou, či pravidlá fungovania štátu budú výsledkom transparentného rozhodnutia volených orgánov alebo zákulisných dohôd diktovaných finančnými záujmami niekoľkých politikov. Mikuláš Dzurinda sa pokúsil pre „totálnu stratu dôvery“ odvolať riaditeľa Národného bezpečnostného úradu (NBÚ) Jána Mojžiša. Ministri za KDH a SMK ho po diskusii na koaličnej rade nepodporili, a keďže sa k nim pridal aj Ivan Šimko, Prezídium SDKÚ rozhodlo, že má odísť z postu ministra obrany a zbavilo ho podpredsedníckej funkcie v strane. Pravda, škodlivá pre SDKÚ Aby bolo jasné, čo sa deje, treba sa vrátiť ku „skupinke“. M. Dzurinda vyhlásil, že pozná ľudí, ktorí organizovane škodia štátu a SDKÚ. Majú sa podieľať na medializácii káuz, vrhajúcich tieň korupcie na Dzurindovu stranu i na neho samého. Lenže v prípadoch, ktoré spomenul, o korupciu išlo alebo nikto presvedčivo nedokázal, že nie. Veď list Petra Kresánka, ktorý sa dostal na verejnosť v súvislosti s tendrom na nákup vlakov pre štátnu železničnú spoločnosť, nebol vymyslený, čo jeho autor potvrdil. Text listu dokázal, že premiér vedel o rôznych záujmových skupinách nekalo lobujúcich vnútri SDKÚ, z ktorých jedna aj uspela. V tendri, v ktorom spolurozhodoval premiérov brat. Ak teda skupinka existuje, jej „vina“ spočíva vo zverejňovaní korupcie na najvyšších miestach. Keďže dotknutí sú najmä ľudia z SDKÚ, určite jej to škodí. Štát však nie je Dzurinda. Predseda vlády si to asi želá, ale tak ďaleko sme sa našťastie nedostali. Občanom, ktorí politikov volia a platia, pravda o korupcii škodiť nemôže. Tak prečo si premiér myslí, že zverejnenie korupcie spojenej s SDKÚ by mohlo škodiť štátu? Premiér „kašľal“ na varovania Na to môže byť jediná odpoveď. Vládne strany a najmä SDKÚ dostali od svojich voličov mandát, aby v prvom rade priviedli Slovensko do EÚ a NATO. V minulom roku významní predstavitelia oboch zoskupení niekoľkokrát verejne upozornili, že korupcia u nás je vážny problém. Taký vážny, že by to mohlo ohroziť naše integračné ambície. Niet pochýb, že neverejne boli ich upozornenia oveľa dôraznejšie. Zverejnené kauzy sú dôkazom, že Dzurindove vlády korupciu nepotlačili, naopak sa zdá, že na nej vysokí politickí predstavitelia profitujú. Premiér navyše varovania verejne bagatelizoval a nebral ich vážne. Opojený volebným úspechom v septembrových voľbách začal veriť, že si môže dovoliť všetko. Navyše sa chcel poistiť „obchodom“ s NATO a Spojenými štátmi. Ako inak si vysvetliť neuveriteľnú medzinárodnopolitickú servilitu voči USA? Iba tak, že neplnenie jedných očakávaní chcel vyvážiť prehnaným plnením iných. Za odmenu čakal benevolenciu Američanov pri hodnotení našich vnútorných pomerov. Korupcia ohrozuje bezpečnosť Lenže korupcia je vážne bezpečnostné riziko. A keďže NATO sa chce rozšíriť pre vyššiu bezpečnosť, nemôže tolerovať rozsiahlu korupciu. Ak niekto pre peniaze alebo majetky zmanipuluje štátny tender, pokojne predá aj tajné informácie. Na tejto neúprosnej logike existuje a funguje bezpečnostný úrad NATO i národné bezpečnostné úrady jej členov. S prebiehajúcou ratifikáciou nášho vstupu do aliancie sa nepochybne zvýšil tlak na slovenskú vládu. Šokujúce informácie o zneužívaní Slovenskej informačnej služby len potvrdili nebezpečenstvo rozširujúcej sa korupcie. Ak by aj články v britskom magazíne boli výsledkom kampane, dôležité je, že ich pravdivosť nik nevyvrátil. Ak by si najmocnejšie štáty NATO mysleli, že Jane’s Inteligence Digest klame, určite by dokázali zabrániť opakovanému zverejneniu odvážnych tvrdení. Západní spojenci používajú v bezpečnostnej oblasti iné informačné zdroje. Je príznačné, že za zhoršovanie obrazu Slovenska vo svete vinil médiá aj Vladimír Mečiar. Aj jemu sme museli pripomínať, že vlády NATO a EÚ vedia veľmi dobre, čo sa u nás deje aj bez novín, rozhlasu a televízie. Fakt, že to treba opakovať Mikulášovi Dzurindovi je varujúci. Ako Mojžiš stratil dôveru Práve na overenie situácie prišiel na Slovensko nečakane riaditeľ bezpečnostného úradu NATO Wayne Rychak. Hovorkyňa americkej ambasády Barbara Zigli povedala, že jeho príchod „iniciovalo NATO“. Z dobre informovaného zdroja SLOVO zistilo, že ho k nám poslal priamo generálny tajomník aliancie George Robertson. Urobil tak hneď po telefonickom rozhovore s premiérom Dzurindom, dokonca ho vraj musel „stiahnuť“ z inej služobnej cesty. Ak navyše zoberieme do úvahy tvrdenie anonymného zdroja ČTK z NATO, že to „nevyzerá dobre“ a „členské štáty reagujú podráždene“, je jasné, že vedenie aliancie chce zaujať jednoznačný postoj veľmi rýchlo. Pravdepodobne ešte pred odvolaním ministra obrany I. Šimka. To znamená, že M. Dzurinda nepresvedčil o svojej pravde nielen koaličných partnerov, ale ani západných spojencov. Ukazuje sa, že šéf SDKÚ nevie nikomu vysvetliť, prečo vlastne prestal J. Mojžišovi dôverovať. Neobstojí pritom tvrdenie o „osobitnom charaktere NBÚ“. Úlohy úradu a jeho šéfa presne stanovuje zákon. Ak ich Mojžiš neplní, treba to nahlas povedať. Pavol Rusko v TV JOJ naznačil, že by mohlo ísť o zasahovanie do tendra. Opäť by nešlo o štátne tajomstvo, ktoré by premiér nemohol zverejniť. Ak Mojžiš kradne, podvádza svoju manželku, ohovára – nič z toho nie je „utajovanou skutočnosťou“, aby o tom musela vláda rokovať neverejne. Prečo to Dzurinda tají Nevysvetlená strata dôvery zo strany premiéra nemôže byť dôvodom na odvolanie šéfa NBÚ. Ohrozilo by to jeho základnú nezávislosť. Riaditeľ úradu sa zodpovedá celej vláde a každý minister je zodpovedný za to, kto ním je. Ak ministrovi Zajacovi stačí, že Mojžišovi neverí predseda vlády, bude mu pri inom kandidátovi stačiť Dzurindova osobná dôvera? To je vrchol nezodpovednosti. Čo vlastne Ján Mojžiš urobil, že ho po roku Mikuláš Dzurinda nechce v kresle riaditeľa NBÚ ani vidieť? Zverejnené korupčné škandály a pokračujúce zneužívanie SIS navádzajú na jedinú odpoveď: Ján Mojžiš má reálne páky v boji proti korupcii a používa ich aj v prípade, že sa to nemilo dotýka najvyšších politických postov. Príkladom môže byť tzv. priemyselná bezpečnosť. Pri miliardových štátnych tendroch nestačí vyhrať súťaž, ale firma musí prejsť previerkami NBÚ. Politické dohody o víťazovi teda ešte nie sú zárukou, že sa obchod zrealizuje. Údajne treba mať „podchyteného“ aj šéfa NBÚ. Vyzerá to tak, že terajší sa v tomto smere zjavne vymkol „kontrole“. Milan Kňažko raz spomínal, ako mu Karel Kryl pri hodnotení ponovembrového vývoja povedal: „Milane, nač je nám demokracie, když neplatí zákony.“ Podľa ministra obrany je takéto odvolávanie J. Mojžiša hazardovaním s dôverou NATO voči Slovensku. Pravda je však taká, že premiér hazarduje so svojou a našou budúcnosťou.