V decembri 1942 došlo k udalosti, ktorá trvalo poznamenala našu spoločnosť, zmenila vojnu a zapríčinila revolúciu v lekárstve. Keď sa v tajnom vojenskom laboratóriu v Chicagu podarilo talianskemu fyzikovi Enricovi Fermimu rozbiť jadro atómu a uvoľniť skrytú energiu, vyvolal nádeje ľudstva. Nadšenie zo zdroja energie „príliš lacnej na to, aby sa merala jej spotreba“ však o pol storočia vystriedali starosti: čo s rádioaktívnym odpadom?
Po skončení druhej svetovej vojny držali jadrovú technológiu (ktorá zmenila na popol mestá Nagasaki a Hirošima) pevne v rukách Spojené štáty americké so spojencami Kanadou a Veľkou Britániou. Všetky údaje a poznatky o jadrových zbraniach a atómovej energii americkí politici prísne strážili z obavy pred protivníkmi studenej vojny. Chránenie nukleárneho tajomstva však nezabránilo Francúzsku, Taliansku, Belgicku a ďalším štátom vypracovať si svoju jadrovú technológiu. Spôsob, ako vyrábať vlastné jadrové zbrane sa samozrejme podarilo nájsť aj Sovietskemu zväzu.
Začiatkom päťdesiatych rokov považovali vedci a politici celého sveta jadrovú energiu za najlepší príklad „vysoko rozvinutej technológie“. Šlo o vedecký odbor, ktorým sa povinne musel zaoberať každý moderný a pokrokový národ. Prvá generácia jadrových elektrární sa budovala bez znalostí ich ekologických a sociologických dopadov. Studená vojna predstavovala oficiálny dôvod vojenských jadrových programov proti námietkám ve rejnosti. Rozvoj jadrového priemyslu podporovali a financovali vlády jednotlivých štátov, výstavba sa rozšírila najmä počas 60. rokov jadrových elektrární. Nasledujúca dekáda sa niesla predovšetkým v znamení hromadiacich sa nehôd a problémov s bezpečnosťou, otázkou zdravotných rizík, rastúcich cien a klesajúcej dôvery verejnosti. Potreba vhodného podzemného uskladnenia sa s kopiacim množstvom odpadov stávala čoraz akútnejšia. Odloženie odpadov hlboko pod zem si väčšina krajín zvolila ako všeobecne najprijateľnejšie riešenie.
Žiarenie – Zabíja i lieči Deväť rokov po objave rádioaktívneho žiarenia začiatkom tohto storočia začali na následky ožiarenia umierať prví ľudia. Napriek ojedinelým varovaniam odborníkov sa tomuto faktu dlho nevenovala pozornosť. Až v roku 1928 boli na Druhom medzinárodnom rádiologickom kongrese prijaté limity dávok ožiarenia. Po niekoľkonásobnom znížení týchto limitov sa vedci dodnes márne snažia odhaliť, aké nebezpečenstvo vlastne ionizačné žiarenie predstavuje. Prví rádiológovia sa zamerali len na popáleniny, ale neskôr sa zistilo, že rádioaktivita môže spôsobiť rakovinu, leukémiu, degeneratívne ochorenia, či mentálnu zaostalosť. Akceptovaná lekárske štúdie potvrdili, že dlhodobé alebo intenzívne vystavenie žiareniu spôsobuje rakovinu krvi, pľúc, štítnej žľazy, prsníka, žalúdku a kostí. Žiarenie zároveň oslabuje imunitný systém a zapríčiňuje genetické zmeny. Na jeho vplyv sú citlivé najmä deti, pretože v ich tele sa bunky rýchlo delia, a tak sa vzniknuté poruchy rýchlejšie šíria.
Ohromné množstvo vedeckých poznatkov sa pri požiadavke izolácie rádioaktívneho odpadu (RAO) stáva ničotným. Veď pred 10 000 rokmi v strednom Francúzsku vybuchovali sopky, dozadu 7000 rokov neexistoval kanál La Manche a pred 5000 rokmi bola dnešná časť Sahary úrodnou oblasťou. Ako potom máme zaručiť bezpečnosť pre budúce generácie, keď poločas rozpadu RAO potrebuje desiatky tisíc rokov? Na druhej strane s prirodzenou rádioaktivitou žijeme neustále. Miliardy rokov bola Zem vystavená kozmickým lúčom a ultrafialovým prúdom svetla zo slnka vonkajšieho vesmíru, ktoré prepúšťala tenšia ozónová vrstva. Tieto dve prirodzené formy žiarenia bez prekážok prúdili a spôsobovali genetické mutácie všetkým žijúcim druhom. Výsledkom týchto síl sa jednobunkové organizmy v oceánoch začali deliť a adaptovali sa na život v mori, na zemi a vo vzduchu. Keď sa ozónová vrstva naakumulovala a stala sa hustejšou, viacbunkové organizmy boli chránené pred zničujúcim slnečným žiarením a postupne sa vyvinuli ľudské bytosti. Silné mutácie prežili, kým škodlivé vymreli. Dnes skoro všetci genetici veria, že ľudstvo dosiahlo evolučný vrchol v počte užitočných mutácií, ktorým môže byť živočíšny druh vystavený. Preto je väčšina genetických mutácií ničivá spôsobuje choroby a deformácie.
Okrem prirodzenej radiácie sme vystavení umelému žiareniu, pochádzajúcemu z ľudskej činnosti, hlavne z používania rentgénu v lekárstve, z pokusných explózií jadrových zbraní, z jadrovej energetiky a jej odpadov.
Odpad – Hriech nášho storočia Jadrová energia je ako lietadlo, ktoré už vzlietlo napriek tomu, že neexistuje vybudovaná pristávacia plocha. A kým lietadlo ešte stále letí, experti diskutujú o tom, ako postaviť túto pristávaciu plochu.
Jadrový odpad sa produkuje počas rôznych štádií ťažby uránu, výroby jadrového paliva a počas bežnej prevádzky jadrovej elektrárne a likvidáciou po skončení jej životnosti. Problém RAO spočíva v tom, že niektoré jeho časti sú aktívne po desiatky, stovky, či až tisíce a milióny rokov. Žiadna z ľudstvu známych technológií nedokáže zmeniť štruktúru biosféry našej planéty. Štiepna jadrová reakcia vyúsťuje do tvorby častíc, ktoré sú v biosfére votrelcami a živé organizmy sa im ani nedokážu, ani nemôžu prispôsobiť. Tieto častice obsahujú predovšetkým plutónium, ktoré sa používalo sa na výrobu bômb. Jadrové technológie po sebe zanechávajú rádioaktívne dedičstvo na tisícky rokov. Predstavujú najšpinavšie zo všetkých existujúcich technológií. Existujú tri kategórie RAO: vysoko aktívny odpad, ktorý pozostáva z vyhoretého paliva, jadra reaktorov a z procesu opätovného spracúvania. Ďalej ide o stredne aktívny odpad, ktorý zahŕňa kovové nádrže na palivo, kovové časti reaktorov a chemické zvyšky. Nízko aktívne odpady sú napríklad ochranné ošatenie a laboratórne zariadenia, ktoré prišli do kontaktu s rádioaktívnym odpadom.
Jediné uspokojujúce riešenie problému s RAO znamená jeho úplné zničenie. Dodnes však poznáme jediný takýto spôsob – „transmutáciu“, založenú na premene dlhej životnosti rádionuklidov na krátku a nakoniec na látku celkom bez rádioaktivity. Táto myšlienka sa teoreticky považuje za možnú, v praxi však zatiaľ nie je realizovateľná.
Vyhorené jadrové palivo predstavuje špecifický druh rádioaktívneho odpadu (RAO) a nakladanie s ním patrí medzi najnáročnejšie oblasti jadrovej energetiky z hľadiska ochrany životného prostredia a hospodárstva palivového cyklu. Pri nakladaní s vyhoretým jadrovým palivom rozlišujeme tri fázy: krátkodobé skladovanie v bazénoch hlavného výrobného bloku (prebieha chladenie, minimálne 3 roky), strednodobé skladovanie v areáli alebo mimo areálu jadrovej elektrárne (3 až 50 rokov) a definitívne uloženie. Fermiho experiment usiloval o získanie atómovej zbrane, ale rádioaktívny odpad po výrobe zbraní sa stal zanedbateľný v porovnaní s prevádzkou jadrových elektrární. Už od vzniku jadrovej energetiky nedokázali vlády na problém odpadov primerane reagovať a tak sa toto nikým nechcené bremeno prenáša na budúce pokolenia.
Uskladnenie – Kam s tým? Od začiatku jadrového veku sa vedci prekonávajú vo vymýšľaní spôsobov, ako izolovať RAO od všetkého živého, teda od biosféry. Navrhovalo sa ukladanie pod arktický ľadovec, zahrabávanie do morského dna, či vystreľovanie do vesmíru. Proti každému z týchto návrhov sa však objavilo množstvo závažných výhrad, pre ktoré sa stali neprijateľnými. Vedci tým boli dotlačení k poslednému východisku – ukladaniu odpadov do podzemných úložísk, vybudovaných stovky metrov pod povrchom. Toto riešenie označujú za „najlepšiu, najnebezpečnejšiu dlhodobú alternatívu“. Nepremyslené ukladanie odpadov môže spôsobiť nenapraviteľné následky, najmä ak podzemné úložisko nezaručuje izoláciu. Nároky na hlbinné úložiská zahŕňajú predovšetkým dlhodobú geologickú stabilitu, teda aspoň 10 až 100 tisíc rokov bez výskytu zemestrasení, posunov alebo praskania pôdy. Spoľahlivosť smerom do budúcnosti závisí od nevypočitateľných faktorov, ako sú budúce zmeny v geológii, využitie pôdy, rozmiestnenie sídiel či klíma.
Definitívne uloženie do tzv. hlbinného úložiska si najprv vyžaduje vykopanie vhodných podzemných priestorov v podobe štôlní. Tam sa uloží toľko nechcený odpad po tom, čo sa na určené miesto dopraví autami, vlakmi alebo loďami. V súvislosti s transportom rádioaktívneho materiálu nesmieme zabúdať ani na riziko nehôd, sabotáží, teroristických akcií a krádeže, ktoré narastajú pri preprave tejto strategickej látky. Ešte pred uložením sa odpad umiestni do špeciálnych kontajnerov z ocele alebo iných kovov a obloží nepriepustným materiálom, ktorý zabráni presakovaniu podzemných vôd. Naplnené úložisko sa utesní, uzavrie a nakoniec sa na jeho mieste vztýči upozornenie pre budúce civilizácie, ktoré bude počas tisícročí varovať pred smrteľným nebezpečenstvom v podzemí.
Geológ Konrad Krauskopf zo Standfordskej univerzity v roku 1990 napísal pre časopis Science: „Žiadny vedec ani inžinier nemôže s naprostou istotou garantovať, že odpady v budúcnosti nezačnú z úložiska unikať v nebezpečných množstvách“.
Obmedzené znalosti v odboroch geo lógie, hydrogeológie a chémie zahaľujú otázku definitívneho a bezpečného ukladania RAO nejasnosťami. Štúdie posledných desaťročí ukazujú, že ide o javy oveľa komplikovanejšie, než sa pôvodne predpokladalo. Na svete sa doteraz nahromadilo viac ako 200 000 ton RAO a vyhoretého jadrového paliva (VJP), oficiálne predpoklady pre prvú polovicu budúceho storočia hovoria o neuveriteľnom zdvojnásobení. Všeobecne akceptované a praktické riešenie tohto problému nie je dosiahnuteľné ani v blízkej budúcnosti. Jadrové priemysly väčšiny štátov sa skôr snažia o rýchle „vyčistenie izby a zametenie špiny pod koberec“. Najlepším spôsobom vysporiadania sa s „hanbou jadrového veku“ je už nikde vo svete neprodukovať ďaľší jadrový odpad.
