O nedoformovanosti politickej scény na Slovensku svedčí aj parlamentná a vládna účasť Strany občianskeho porozumenia (SOP). Politický subjekt, ktorý mal pôvodne vzniknúť pod názvom Strana národného porozumenia, ibaže nejaký chytrák si ho nechal zaregistrovať skôr ako Rudolf Schuster, sa vlastne začal formovať na východnom Slovensku, a ešte presnejšie v Košiciach.
Vtedy tam bol primátorom R. Schuster, ktorý sa aj po šesťdesiatom roku svojho života rozhodol vrátiť z komunálnej do vysokej politiky. Ak sa napokon stal v priamej voľbe druhým prezidentom samostatnej Slovenskej republiky, tak sa to dá považovať za súhru povolebných náhod.
Voľba podľa osobností Na Slovensku je to ešte stále tak, že aj SOP, ktorá de facto ešte ani nejestvovala, už mala u voličov neskutočne vysoké preferencie. To, že napokon vo voľbách sa tieto predpovede prieskumných agentúr nepotvrdili, je už len potvrdením poznania, že Slovensko nie je štandartným priestorom ani pre výskumy verejnej mienky podľa zabehaných pravidiel v západnej Európe. Podobná situácia sa totiž opakuje teraz, keď vysoko boduje Smer Roberta Fica a nie je na tom zle ešte vlastne neexistujúca Slovenská demokratická a kresťanská únia. Naši voliči ešte dlho budú „voliť“ strany a hnutia podľa osôb, pretože je odvahou tvrdiť, že niektorý z nich pozná volebný program toho-ktorého politického subjektu a do volebnej schránky by vhadzoval lístok s podporou napr. prísľubu zníženia daní tým-ktorým subjektom.
Vo voľbách sa to potom skončí aj tak ako s SOP, ktorá mala oveľa väčšie ambície, než napokon dosiahla. Aj na tomto sklamaní si však pri tvorbe vlády dokázala vyboxovať pomerne silné zastúpenie v kabinete Mikuláša Dzurindu, nehovoriac už o tom, že R. Schuster využil príležitosť a dohodol sa s ostatnými koaličnými partnermi, že ho podporia na ceste k prezidentskému stolcu, čím daroval jeden ministerský post Strane demokratickej ľavice. Z predsedu pri svojom vzniku vlastne lokálnej strany sa stala hlava štátu, čo vlastne bolo prvou vážnou roztržkou vo vládnej koalícii, keď najmä kresťanskí a občianski demokrati odmietli podporiť voľbu bývalého komunistického nomenklatúrnika, čo im R. Schuster nikdy nezabudne.
Úschovňa ambicióznych ľudí Strana pri vzniku potrebovala ľudí, a tak brala do svojich radov všetkých, čo mali v sebe úsilie o „občianske porozumenie“ a boli akosi mimo iných strán. Aj takých, čo mali vplyv v súkromnej televízii alebo za sebou štedrého sponzora, ktorý už podporoval vari všetky relevantné politické subjekty na Slovensku. SOP teda vznikala ako úschovňa ľudí, ktorí by nemali šancu dostať sa do vysokej politiky, a tým aj k majetkom prostredníctvom iných strán a hnutí, pretože tam už bol priestor veľmi prehustený.
A tak sa v strane zišiel napr. R. Schuster, ktorý má za sebou bohatú kariéru v socializme, ale aj po novembri 1989 sa veľmi rýchlo a dobre zorientoval vo vysokej politike a usiluje sa stať prezidentom všetkých občanov Slovenska, s bývalým ministrom zahraničných vecí tretej Mečiarovej vlády Pavlom Hamžíkom. Toho minulú sobotu na popradskom republikovom kongrese potvrdili vo funkcii predsedu, aj keď niektoré okresy jeho riadiacu činnosť otvorene kritizovali. Stretol sa i s bývalým primátorom Banskej Bystrice Igorom Presperínom, ktorého ako nezávislého kandidáta podporovali ľavicové strany a ktorého tvrdo kritizujú za hospodárenie krajského mesta počas jeho primátorovania. Avšak aj s bývalým odborárskym predákom Mariánom Mesiarikom, ktorý nekompromisne atakuje najmä ekonomickú a sociálnu politiku vlády a strany, za čo zodpovedal niekdajší vplyvný muž VSŽ Ferdinand Petrák. Je len pochopiteľné, že táto pestrá spoločnosť musela mať aj takého poslanca NR SR, akým je už teraz nezávislý Imrich Sládeček, ktorý sa zrejme nevyhne trestnému stíhaniu za údajné čachrovanie s miliónmi korún vo firme Centrogel.
Kormidlovať, nie viesť Pretože na Slovensku je pravá i ľavá strana politického spektra už obsadená pomerne silnými a „zabehanými“ subjektmi, tak každý novovznikajúci si politologicky určí nejaké amorfmné umiestnenie v strede. A postupne sa potom posúva mierne doľava alebo doprava, čo je však u nás ešte dosť vágny pojem. SOP je toho klasickým príkladom. Predovšetkým jej druhý predseda P. Hamžík jej hľadá miesto nielen na domácej, ale aj na medzinárodnej scéne, teda nejakú internacionálu alebo aspoň úniu. Podľa 2. republikového kongresu v Poprade sa mieni uberať síce doľava od stredu, no so zjavným akcentom na liberalizmus a vybrala si na to slogan Úlohou štátu je kormidlovať, a nie veslovať. Z toho by sa dalo usudzovať, že by prípadne chcela zaujať pozíciu, ktorú s najväčšou pravdepodobnosťou na slovenskej scéne vyprázdni Demokratická únia vplávaním do SDKÚ a ťažko ustrážia liberáli Jána Budaja a Juraja Šveca.
To však ukáže až vývoj v SOP, ktorej preferencie sú v súčasnosti tzv. podprahové, teda bez nároku na budúce zastúpenie v parlamente, z čoho zákonite pramení i hľadanie spoločníkov, s ktorými by sa do NR SR zasa dostala a mala účasť na vládnutí. Nie je preto odsúdeniahodné stretávanie sa P. Hamžíka s predsedom Sociálnodemokratickej strany Slovenska Jaroslavom Volfom, kde sa zrejme pripravuje projekt spoločného postupu dvoch slabých, teraz ešte vládnych strán vo voľbách.
Zdá sa, že kongres SOP sa zjednotil práve na malom percente súčasných preferencií. Aj preto delegáti s akousi nádejou v malý zázrak prijali nový akčný program strany, ktorý by mal byť odkopírovaním programov európskych strán nového stredu prispôsobeným na slovenské podmienky, ako je nemecká SPD či anglická Labour Party. Ide o zásady, že štát musí podporovať liberalizáciu ekonomiky a hospodárstva, nesmie sa však považovať za náhradu ekonomiky samej, čo znamená podporu trhového hospodárstva a nie jeho obmedzovanie. Keďže k týmto zásadám sa už hlási nielen terajšia DU a nepochybne bude ich presadzovať aj SDKÚ a SDSS, ktorá má k Tonymu Blairovi bližšie ako SDĽ, nebolo by prekvapením predvolebné spojenectvo Volf-Hamžík. Napokon i preto, že slovenskí sociálni demokrati sú už členmi Socialistickej internacionály, čo by pre P. Hamžíka nebola najhoršia spoločnosť.
Autor (1939) je komentátorom denníka Práca
