Groš prvý: odkiaľ sa vlastne vzali dôchodky

Neoliberálni propagandisti sa často snažia vykladať svoj program ako niečo „prirodzené“, „nevyhnutné“, niečo, čo sa v spoločnosti nutne musí presadiť so silou a nestrannosťou prírodného zákona. Tento trend možno výborne ilustrovať na príklade systému dôchodkového zabezpečenia a zároveň tak dokázať, že takáto propaganda je v jeho prípade práve len propagandou. Udržateľnosť dôchodkového systému totiž nie je v skutočnosti otázkou ekonomickou, ale predovšetkým otázkou politickou. Pochopiteľne, nie v zmysle šarvátok medzi jednotlivými politickými stranami, či dokonca politikmi, ale v zmysle všeobecnej rovnováhy síl rôznych skupín v spoločnosti. Tlak neoliberalizmu na likvidáciu dôchodkového systému – v pravom slova zmysle tohto slovného spojenia – nie je z tohto hľadiska výsledkom nejakých „prirodzených“ ekonomických zákonitostí, ale dôsledkom rozpadu jednak hnutia práce ako živej politickej sily a jednak sociálnodemokratickej myšlienkovej vízie štátu ako silného partnera pre kapitál. Princípy zabezpečenia v starobe Aby sme pochopili súčasný vývoj, objasnime si najprv veľmi stručne podstatu hmotného zabezpečenia v starobe. Každá ľudská spoločnosť produkuje nejaký ekonomický výstup. Je zrejmé, že na jeho tvorbe sa podieľajú iba ľudia, ktorí sú priamo zapojení do hospodárskej činnosti. Ak má platiť obyčaj, že od určitého veku sa časť obyvateľstva na výrobe už ďalej nepodieľa, potom je nevyhnutné, aby ekonomicky aktívna časť obyvateľstva – pracujúci – svojou činnosťou pokryla nielen vlastné potreby, ale aj potreby zostarnutých. Inými slovami, pracujúci svojou činnosťou musia „uživiť“ nielen seba, ale aj tých, ktorí sa už v dôsledku vysokého veku na ekonomickej činnosti nepodieľajú. Tento stručný opis sa vzťahuje na každú ľudskú spoločnosť. Inými slovami, platí dôležitý všeobecný princíp, že každá podoba starobného zabezpečenia sa takým či onakým spôsobom rovná presunu prostriedkov od pracujúcich k tým, ktorí už nepracujú. Je celkom nepodstatné, akú vonkajšiu formu tento presun nadobudne. Životná úroveň pracujúcich aj tých, ktorí už nepracujú, nie je nikdy závislá od tejto vonkajšej formy, ale vždy len od celkového ekonomického výstupu a od pravidiel jeho rozdeľovania medzi tieto dve skupiny. Prvá veličina – veľkosť celkového „koláča“ – závisí od dostupných zdrojov, technológií a efektívnosti ich využívania. Je to teda predovšetkým otázka ekonomická. Naproti tomu pravidlá, podľa ktorých sa celkový produkt rozdeľuje medzi pracujúcich a nepracujúcich, sú otázkou schopnosti presadiť a obhájiť svoje nároky. Inými slovami, je to predovšetkým otázka politická – či už je tento jej charakter zjavný, alebo nie. V ekonomicky najprimitívnejších spoločnostiach, ktoré neprodukujú nijaký prebytok nad potreby svojich ekonomicky aktívnych členov, má spomínaný všeobecný princíp očividné a pre moderného človeka šokujúce dôsledky. V takýchto spoločenstvách sú ľudia, ktorí dlhodobo nedokážu prispievať k spoločnej práci bremenom, ktorého ťarchu spoločenstvo jednoducho nedokáže uniesť. Keďže niet čo presunúť od pracujúcich k nepracujúcim – pretože celkové množstvo práce len-len že uživí všetkých pracujúcich – uchyľujú sa tieto spoločnosti k praktike senilicídy, teda nenásilného zabíjania zostarnutých ľudí. Táto praktika je však výnimočná aj, a najmä preto, že v najprimitívnejších spoločenstvách sa skoro nikto ekonomicky neproduktívneho veku nedožije. Ako neskôr uvidíme, prvý skutočný systém dôchodkového zabezpečenia sa – na kvalitatívne vyššej úrovni – v niečom až nepríjemne ponášal na tento neblahý stav. Rodina ako jediná istota v starobe V triednych spoločnostiach, teda inými slovami v spoločnostiach, v ktorých už existuje prebytok nad nevyhnutné potreby bezprostredných výrobcov, už spoločenstvo má možnosti postarať sa o starých či dlhodobo chorých. V predkapitalistických spoločnostiach sa táto starostlivosť odohrávala najmä v rámci „domáceho výrobného spôsobu“, alebo „rozvetvenej rodiny“. Ťarcha starostlivosti o zostarnutých ležala teda na biologických príbuzných, z moderného hľadiska často aj veľmi vzdialených. Veľmi pekným spôsobom je tento systém prerozdeľovania spodobnený v známej slovenskej ľudovej rozprávke o troch grošoch. Kopáč Jano v nej vysvetľuje kráľovi, ako nielenže žije z troch grošov na deň, ale ešte jeden groš požičiava synovi – inými slovami zaopatruje nasledujúcu generáciu, a druhý vracia otcovi za to, že ho vychoval – teda mu poskytuje starobné zabezpečenie. Jano to, samozrejme, robí v nádeji, že keď príde čas, jeho syn sa podobne postará oňho samého – „vráti mu požičaný groš“. Rodinný spôsob prerozdeľovania mal viacero pozitívnych stránok v porovnaní s neskorším neosobným a nemilosrdným kapitalizmom, no bolo by dobre si ho príliš neidealizovať. Nie je ťažké nachádzať súvislosť medzi autoritárstvom a patriarchátom tradičného modelu rodiny a ekonomickými vzťahmi v jej rámci. Môžeme vysloviť domnienku, že „uctievanie predkov“ a „rád starších“, ktoré existuje v toľkých predkapitalistických spoločnostiach, slúžilo zrejme ako prostriedok, pomocou ktorého si staršie generácie zaisťovali, aby sa o nich v starobe potomkovia skutočne postarali. Hoci sme prerozdeľovanie v rámci domácej ekonomiky symbolicky ilustrovali rozprávkou o troch grošoch, v skutočnosti panoval tento spôsob prerozdeľovania najmä v predkapitalistických formách hospodárstva, v ktorých ešte nedominovali peňažno-tovarové vzťahy. S nástupom ekonomiky ovládanej trhom, v ktorej začínajú rozhodovať abstraktné, peňažné hodnoty oproti výrobe pre konkrétne potreby, sa narúšajú a oslabujú stáročné „prirodzené“ väzby nielen medzi zemepánmi a poddanými, ale aj v rámci rodinných a susedských vzťahov. Nikdy síce nezanikajú úplne – v oslabenej forme existujú dodnes – no napriek tomu je už v ranej kapitalistickej spoločnosti schopnosť rodiny podporovať svojich zostarnutých príslušníkov silne nalomená. Starí ľudia, o ktorých sa rodina nie je schopná postarať, buď pracujú doslova až do smrti, alebo sú odkázaní na nejakú formu charity – náboženskú, súkromnú alebo v istom zmysle a vo veľmi obmedzenej miere aj verejnú. Inými slovami, staroba sa stáva na niekoľko storočí synonymom neistoty príjmov, a chudoby. Rodinný spôsob prerozdeľovania v istej forme pretrváva dodnes nielen v „rozvojových“ krajinách, ale aj vo vyspelých kapitalistických spoločnostiach a v stredno-príjmových spoločnostiach, ako sú krajiny východnej Európy, no hlavnú ťarchu podpory starších ročníkov na seba už nikdy neprebral. Riešením problému staroby a chudoby boli jednak všeobecne zvýšené príjmy pracujúcich vrstiev, ktoré umožnili akumuláciu aspoň drobného majetku, ale najmä rozvinutý štátny dôchodkový systém. „Vrátené groše“ bezprostredných či vzdialenejších rodinných príslušníkov sú dnes v spoločnostiach s takýmto systémom skôr drobným prilepšením. Ako uvidíme, „reforma“ dôchodkového systému je fakticky pokusom presunúť hlavné bremeno starostlivosti o zostarnutých späť na jednotlivca a v prípade chudobnejších vrstiev teda prípadne aj na rodinu. Inými slovami, predstavuje návrat o niekoľko storočí dozadu a v jej dôsledku možno očakávať aj návrat starobnej neistoty a chudoby. Počiatky organizovaného dôchodkového zabezpečenia Venujme sa teraz vývoju systému starobného zabezpečenia o niečo podrobnejšie. Prvé penzie v modernom slova zmysle vznikali v čase feudalizmu ako výsada pre isté elitné skupiny – vojakov či vojenských veteránov na jednej strane, a významných štátnych úradníkov na strane druhej. Išlo o akýsi druh zvláštnej odmeny pre osobitne dôležité skupiny pracujúcich, ktorých vernosť bolo dôležité si poistiť. Tento svoj výsadný charakter si penzie zachovali vo všetkých spoločnostiach, v ktorých sa naplno nerozvinul všeobecný systém dôchodkového zabezpečenia – ešte z čias prvej ČSR si v našom priestore pamätáme, že štátna služba bola považovaná za dobré zamestnanie, pretože bola „pod penziou“. Nie je veľkým prekvapením, že prvé myšlienky o penzijnom systéme, ktorý by pokrýval väčšinu obyvateľstva, prišli zľava – konkrétne od ľavice buržoáznych revolúcií. Anglický radikál Tom Paine, burcujúci v čase pred americkou revolúciou kolonistov proti britskej korune, bol pôvodcom plánu na penzijný systém financovaný z verejných prostriedkov, ktorý by pokryl všetkých s príjmami pod istou vysoko postavenou hranicou. Dnešným slovníkom povedané by išlo o všetkých, ktorí spadali do strednej triedy alebo nižšie. Nebol to teda systém plošného vyplácania, no napriek tomu by bol dostatočne štedrý, aby pokryl potreby všetkých, ktorí to skutočne potrebovali. Painov priateľ Francúz Condorcet naproti tomu počas Veľkej francúzskej revolúcie navrhol prvý skutočný univerzálny dôchodkový systém. A revolúcia sa tejto myšlienky naozaj ujala – žiaľ, prineskoro. Ako píše Robin Blackburn, Národné zhromaždenie uzákonilo princíp plošného pokrytia „pár mesiacov po zrušení otroctva, no iba pár týždňov pred zvrhnutím radikálnych Jakobínov“. Bismarckove „cukrové“ dôchodky Prvý moderný systém dôchodkového zabezpečenia tak napokon nevytvorili politickí radikáli, ale naopak, konzervatívny nemecký kancelár Otto von Bismarck. Politická povaha tohto kroku, ktorý bol len jednou súčasťou z celého radu Bismarckových sociálnych opatrení, je úplne zrejmá a „železný kancelár“ sa ani svojou motiváciou nijako netajil. Pre Bismarcka bolo vytvorenie sociálneho systému zbraňou proti rastúcej sile oficiálne revolučno-marxistickej Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD). Kancelár sa najprv pokúšal bojovať proti strane bičom – teda zavedením represívnych opatrení, najmä v podobe tzv. Zákona proti socialistom, ktorý SPD zatlačil do ilegality. Cukor prišiel na rad, keď sa ukázalo, že represívne opatrenia samotné sú neúčinné. Platnosť Zákona proti socialistom vypršala roku 1890 a obnovený už nebol, čím sa potichu priznal jeho neúspech. Naproti tomu dôchodkový systém bol vytvorený – celkom symbolicky – práve rok pred vypršaním tohto zákona, teda v roku 1889, a pretrváva dodnes. Rovnako, ako vďaka podobným opatreniam pretrval dodnes aj kapitalizmus – cukor sa ukázal byť dôležitejší ako bič. Bismarck sám o dôchodkovom systéme povedal: „Každý, kto má pred sebou vyhliadku na penziu, čo ako malú, v starobe alebo chorobe, je oveľa šťastnejší a spokojnejší so svojím osudom, oveľa poslušnejší a ovládateľnejší, než ten, koho budúcnosť je absolútne neistá. … Vo Francúzsku sa aj obyčajný človek, ak si niečo môže odložiť, postará o svoju budúcnosť nákupom renty. … Uspokojenosť nemajetných a vydedených tried nie je ťažké si kúpiť a nestálo by to obrovské sumy. Musí sa im vysvetliť, že štát má svoje výhody – že nielen berie, ale aj dáva … nie v podobe almužny, ale v podobe práva, v prípade, keď ľudia z dôvodov, na ktorých majú ten najmenší podiel, nie sú schopní práce. Prečo by mal mať bežný vojak, z ktorého vojna spravila invalida alebo úradník, právo na starobný dôchodok, a vojak práce nie? Táto vec si nájde svoju cestu: má budúcnosť.“ Bismarckovský dôchodkový systém dostal prívlastok „starobné poistenie“ a v čase svojho vzniku skutočne v istom zmysle určitým druhom poistenia bol. Jednak preto, že každý budúci dôchodca musel do systému povinne odvádzať určitý príspevok (podobne to je pri kúpe poistky, a tento príspevkový princíp je dodnes charakteristický pre mnohé dôchodkové systémy sveta) a jednak preto, že staroba, aspoň ako ju systém definoval, bola v danom čase skutočne „poistnou udalosťou“. Staroba bola javom, ktorý sa vyskytoval štatisticky dostatočne zriedkavo na to, aby „úspešní“ poistenci – teda tí, ktorí sa staroby nedožili, dokázali financovať „neúspešných“ – teda tých, ktorí starobu zakúsili. Systém bol totiž stavaný tak, že začal vyplácať dôchodky až po dosiahnutí veku 70 rokov, čo bola v tom čase pre väčšinu ľudí nedosiahnuteľná méta – priemerná dĺžka života v Nemecku bola iba 45 rokov! Inými slovami, systém fungoval „bezchybne“ – hoci mnohí pracujúci ľudia doňho celý život prispievali, úžitok z neho často nemali. Od čias prvých systémov sa však povaha dôchodkového zabezpečenia v starobe hlboko zmenila. Na jednej strane sa postupne znižovala hranica veku odchodu do dôchodku, na druhej strane stúpala priemerná dĺžka života. V konečnom dôsledku to dnes znamená, že príspevok do dôchodkového zabezpečenia prestal byť „starobným poistením“ – „poistná udalosť“ sa totiž odohráva s veľmi vysokou pravdepodobnosťou. Nijaká súkromná poisťovacia spoločnosť by preto nebola schopná dôchodky v požadovanej výške zabezpečiť, keďže poistenie funguje na rovnakom princípe, ako lotéria: totiž, že veľký počet prispievateľov („kupcov lósov“) zaplatí „výhru“ štatisticky nízkemu počtu „víťazov“, teda tých, ktorých postihne poistná udalosť. Ako uvidíme, ťažko sa ubrániť dojmu, že „demografický problém“, na ktorý sa odvolávajú „reformátori“ dnešného dôchodkového systému, je jednoducho dôsledkom úspešnosti dôchodkového zabezpečenia ako skutočného garantovaného príjmu – a že „reformátori“ by sa najradšej vrátili do bismarckovských čias, keď systém „vďaka“ predčasnej úmrtnosti žiadne finančné problémy nemal. Zamestnanecké dôchodky – výsledok triedneho boja Vo väčšine západných krajín, ktoré nasledovali príklad Nemecka, bola prinajmenšom spočiatku štátna penzia na veľmi nízkej úrovni. Tvorila len dno, záchrannú sieť, aby zabránila najhoršej chudobe zostarnutej časti obyvateľstva. Z tohto dôvodu vznikol tlak na vytvorenie tzv. druhej penzie, ktorá vo väčšine prípadov nadobudla podobu penzie zamestnaneckej. Tento nový druh penzií vznikol bez akéhokoľvek preháňania vďaka tvrdému triednemu boju. Predstavoval víťazstvo, ktoré si masovými nátlakovými akciami vydobyli odborové zväzy. Základom tohto druhu penzií sú príspevky, ktoré platí jednak zamestnanec, jednak zamestnávateľ do spoločného fondu, z ktorého sa potom vyplácajú dôchodky. Dôležitou podrobnosťou je, či má penzijný plán „určený výnos“, alebo „určený príspevok“. V prvom prípade je dopredu stanovená výška dôchodku, povedzme ako určité percento z tej mzdy, ktorú zamestnanec pred odchodom do dôchodku dosiahol. Ak jeho príspevky do fondu nedokážu takýto dôchodok pokryť, rozdiel dopláca v niektorých krajinách zamestnávateľ, v iných, ako napr. Francúzsko, zase štát. To teda znamená, že riziko vyplývajúce z neistoty výnosov fondu nenesie jednotlivý zamestnanec, ale buď kapitál, alebo spoločnosť ako celok. V druhom prípade je určená iba výška príspevku, ktorý zamestnanec do fondu odvádza, pričom tieto penzijné plány často vôbec nezahŕňajú príspevok zamestnávateľa. Konečný dôchodok však závisí čisto na výsledku hospodárenia fondu, čiže nemá nijakú jednoznačnú súvislosť ani s vloženými peniazmi, ani so mzdou zamestnanca. Plány s „určeným príspevkom“ teda naopak, kladú celú ťarchu rizika nedostatočných výnosov na plecia jednotlivého prispievateľa. Tri typy zamestnaneckých dôchodkových fondov Akým spôsobom však vlastne zamestnanecké penzijné fondy hospodária? Existujú prinajmenšom tri rôzne modely. Prvý je francúzsky a je určitou výnimkou. Zamestnanecké fondy totiž fakticky nefungujú ako fondy, ale ako súkromná obdoba verejného systému – teda na rovnakom priebežnom princípe. K nemu sa ešte dostaneme. Fondy, ktoré sa správajú ako skutočné fondy, to znamená zásoby akumulovaného a investovaného kapitálu, možno rozdeliť na fondy nemeckého a anglosaského typu. „Nemecké“ fondy sú faktickou súčasťou spoločnosti, v ktorej sú prispievatelia zamestnaní. Inak povedané, peniaze vložené do dôchodkových fondov sú investované priamo do rozvoja tejto spoločnosti samotnej. Výnosy fondov teda takisto pochádzajú z výnosov danej spoločnosti – peniaze vyplácané dôchodcom sú fakticky podielom na zisku firmy. Tento druh penzijného fondu vznikol v dôsledku špecifického „porýnskeho“ modelu kapitalizmu, v ktorom hrali finančné trhy, teda burza, iba obmedzenú úlohu, a v ktorom existovali úzke a dlhodobé vzťahy medzi bankami a priemyselnými firmami, vrátane komplexnej siete vzájomne vlastnených akcií. Tá totiž istila spoločnosti pred krachom a znižovala tak riziko spôsobené faktom, že zamestnanci boli závislí od úspešného fungovania svojej firmy nielen mzdovo, ale aj dôchodkovo. V anglosaskom modeli kapitalizmu neplatila ani jedna z oboch spomínaných podmienok. Z toho vyplynul aj iný vývoj zamestnaneckých penzijných fondov. Namiesto do vlastného podniku investovali tieto fondy do akcií na burze a neskôr aj iných tzv. finančných nástrojov. Ich zisky tvorili výnosy z tejto v podstate špekulatívnej aktivity, pričom prívlastok „špekulatívna“ sa myslí bez morálnych podtónov. V dôsledku toho sa tento druh „inštitucionálnych investorov“ nielenže stal v istom zmysle nezávislým odmaterskej spoločnosti, ktorej zamestnanci do nich prispievali, ale dokonca často nadobudol aktíva v oveľa vyššej hodnote, než akú dosiahla samotná táto materská spoločnosť. Podstatnou podrobnosťou pritom je, že správou týchto fondov boli poverení manažéri finančných inštitúcií. Inými slovami – „robotnícky kapitál“ sa stal ďalšou hračkou v rukách funkcionárov kapitalizmu. Anglosaský model zamestnaneckých penzií do určitej miery predznamenáva podobu, ktorú má nadobudnúť dôchodkové zabezpečenie po zavedení „reformy“. Skutočne však iba do istej miery. „Reforma“ totiž preberá jeho rizikovosť, prameniacu z investovania na burze, no pridáva k nej ešte viacero ďalších neželateľných charakteristík, ako hneď uvidíme. Klasické dôchodkové systémy Pristavme sa teraz podrobnejšie pri charakteristikách moderného verejného-štátneho dôchodkového systému, ako sa vyvíjal od Bismarckových čias. Prvou a v istom zmysle najpodstatnejšou charakteristikou tohto systému je fakt, že je to systém priebežný. To znamená, že príspevky, ktoré dnes odvádzajú pracujúci do systému, dostávajú do rúk súčasní dôchodcovia a financujú z nich svoju súčasnú spotrebu. V istom zmysle je teda štátny systém dôchodkového zabezpečenia akýmsi zovšeobecnením „trojgrošového systému“ rodinnej podpory v starobe. Je to, akoby sa celá spoločnosť zrazu stala v istom zmysle jednou rodinou, ktorá kolektívne, cez kanály štátu, vracia svoj „tretí groš“ generácii otcov a matiek. Vďaka tomu je priebežný systém transparentný – jasne sa v ňom zrkadlí náš všeobecný princíp, že totiž každé starobné zaopatrenie je vždy založené na presune prostriedkov od pracujúcich k tým, čo už nepracujú. Po druhé, štátny systém je už z definície verejne spravovaný – či už priamo vládou a parlamentom, ako je to v prípade dôchodkov vyplácaných priamo zo štátneho rozpočtu, alebo verejnoprávnou inštitúciou zriadenou osobitným zákonom, v našom prípade Sociálnou poisťovňou. V oboch prípadoch navyše platí, že systém spravuje nezisková inštitúcia. A po tretie, verejný systém býva systémom s „určeným výnosom“, teda s dopredu stanovenou výškou dôchodku, ktorá sa poväčšine nejakým spôsobom odvodzuje od mzdy dosiahnutej v priebehu ekonomicky aktívneho života. Tieto charakteristiky majú všetky štátne systémy spoločné. Existujú však medzi nimi aj výrazné rozdiely. V tejto súvislosti je vhodné použiť klasifikáciu, ktorá sa v diskusiách o sociálnom štáte vžila vďaka dôležitej práci Gostu Esping-Andersena Tri svety sociálneho kapitalizmu. Esping-Andersen delí režimy sociálneho štátu na sociálnodemokratické, korporativistické resp. konzervatívne a liberálne. Zhruba povedané, sociálnodemokratické sociálne štáty charakterizuje štedrosť, univerzálnosť a rovnosť vo výške dávok. Medzi vlastnosti liberálnych režimov patrí naopak sociálne zabezpečenie v podobe minimálnej „záchrannej siete“, obmedzenosť v prístupe k dávkam a ich nízka úroveň. Korporativistický režim napokon charakterizuje sociálny systém, ktorý posilňuje existujúce príjmové a spoločenské rozdiely. Prerozdeľovanie Rozdiely medzi týmito typmi sociálneho štátu sa odrážajú v troch dimenziách dôchodkového systému: prerozdeľovaní, istote a univerzálnosti. Ak by každý dôchodca mal dostať cez kanály štátu len to, čo mu vracia jeho vlastná rodina (ako by to bolo v „trojgrošovom systéme“), celá vec by mala veľmi obmedzený zmysel. Výrazne pokrokový charakter dodáva systému fakt, že vďaka sústredeniu dôchodkových fondov v rukách štátu umožňuje prerozdeľovanie nielen od pracujúcich k tým, čo už nepracujú, ale aj prerozdeľovanie od bohatých k chudobným. To znamená, že kým príspevky odvádzajú všetky vrstvy obyvateľstva povedzme v percentuálnej závislosti od príjmov – a teda majetnejší odvádzajú viac, ako nemajetní – dávky systému možno vyplácať na relatívne rovnej úrovni. Nie každý štátny systém skutočne aj tento prísľub prerozdelenia napĺňa. Konkrétne napríklad nemecký systém konzervuje majetkové rozdelenie, ktoré existovalo počas pracovne aktívneho života, aj po odchode do dôchodku. Práve preto je nemecký systém charakterizovaný ako korporativistický režim starobného zabezpečenia. Miera prerozdeľovania v danom systéme súvisí čiastočne s formou jeho financovania. Už sme spomenuli, že bismarckovský systém je príspevkový – inými slovami, dôchodky sú financované poplatkami, ktoré sú vyhradené práve na tento účel, a výsledný dôchodok potom závisí od odvedených peňazí. Alternatívou je financovať dôchodky jednoducho zo štátneho rozpočtu, teda vydeliť na ne časť z vybraných daní. V prvom prípade je prerozdeľovanie obmedzené. Naopak v druhom prípade je naopak takmer nevyhnutné – keďže dôchodky sa nefinancujú z konkrétneho typu príspevku resp. dane, je ťažké určiť, kto koľko na penzijné zabezpečenie vlastne prispel, a teda ani zabrániť prerozdeľovaniu. Prerozdeľovanie však nie je výsadnou črtou štátneho dôchodkového systému. Rovnako dobre je možné aj v rámci zamestnaneckých penzií. V prípade štátneho systému ide najmä o prerozdelenie smerom od lepšie platených zamestnancov k horšie plateným, keďže základom štátneho rozpočtu je najmä daň z príjmu a ďalšie dane na jednotlivcov. Naopak v prípade zamestnaneckých penzií tak, ako historicky vznikli, išlo o prerozdelenie smerom od kapitálu k práci. Vznik zamestnaneckých penzií s „určenou dávkou“ sa totiž na jednej strane rovnal faktickému zvýšeniu miezd – keďže zamestnávateľ bol donútený začať prispievať svojim zamestnancom na dôchodky – a na druhej strane aspoň pri jednom druhu zamestnaneckých penzií kapitál kryl riziko nedostatočných platieb na dôchodky. Inými slovami, dospeli sme k prvej významnej charakteristike dôchodkového systému ako prvku sociálneho štátu – že totiž na rozdiel od situácie bez systému umožňuje prerozdeľovanie bohatstva od bohatších vrstiev k chudobnejším. Toto prerozdeľovanie nie je zákonité, nevyplýva teda automaticky zo samotnej existencie penzijného zabezpečenia. Bolo by príliš náročné žiadať to od akéhokoľvek systému. Prerozdeľovanie si musia nemajetné vrstvy vydobyť. Môže, ale nemusí sa im to podariť zároveň s vydobytím si samotnej sústavy starobného zabezpečenia. Podstatné však je, že takáto sústava prerozdeľovanie minimálne umožňuje. Prerozdeľovanie je prvou podstatnou charakteristikou najrozvinutejšieho – sociálnodemokratického – typu dôchodkového systému v rámci kapitalistického sociálneho štátu. Istota Druhou podstatnou výhodou sústavy starobného zabezpečenia oproti stavu bez systému je, samozrejme, sociálna istota – istota starobného príjmu. Pre dokreslenie, v superindividualistickej kultúre Spojených štátov sa dokonca štátny dôchodkový systém, ktorý má u obyvateľstva nesmiernu podporu, doslova nazýva Social Security, teda „sociálna istota“ či „sociálna zabezpečenosť“. Samozrejme, v rôznych dôchodkových systémoch nachádzame rôzny rozsah istoty. Konkrétne liberálny systém, ktorý charakterizuje predovšetkým anglosaské krajiny ako napr. USA, Britániu či Austráliu, zaručuje starobný príjem len v podobe minimálneho príspevku – je teda sociálnou záchrannou sieťou. Naproti tomu sociálnodemokratický systém, ilustrovaný (až donedávna) Švédskom, poskytuje dôchodok, ktorý zaručuje príjemcovi na starobu veľmi slušnú životnú úroveň. Iným rozmerom sociálnej istoty je univerzálnosť dôchodkových programov. Opäť, nie každá krajina sveta sa môže pochváliť systémom, ktorý dosiahol plnú univerzálnosť, no možno ju pokladať za akýsi ideálny stav. Sústava starobného zabezpečenia sa stáva všeobecnou – univerzálnou – vtedy, keď nevylučuje žiadne kategórie obyvateľstva. V rôznych krajinách bývali či bývajú niekedy z prevládajúceho systému vylúčené napr. ženy či poľnohospodári. Až vtedy, keď sa pokrytie stáva plne všeobecným, možno hovoriť o všeobecnej istote starobného príjmu. Za plne rozvinutý dôchodkový systém môžeme považovať ten, ktorý takúto istotu zaručuje – tá je potom druhou podstatnou charakteristikou najrozvinutejšieho (sociálnodemokratického) typu dôchodkového systému v rámci kapitalistického sociálneho štátu. Univerzálnosť Univerzálnosť sa však dá chápať ešte aj inak. Zostatkový sociálny štát liberálneho typu sa okrem iného vyznačuje tým, že na podporu štátu nemá nárok každý. Nárok má iba ten, kto sa preukáže istou formou hmotnej núdze, hoci hranica tejto núdze je samozrejme definovaná spoločensky, a teda je relatívna. Naopak sociálnodemokratický sociálny štát chápe vyplácané dávky ako súčasť občianstva – má na ne nárok každý bez ohľadu na rozdiely v materiálnom postavení. Inými slovami, sociálne zabezpečenie je v liberálnom režime otázkou nutnosti, zatiaľ čo v sociálnodemokratickom záležitosťou práva. Liberálny režim je adresný, zatiaľ čo sociálnodemokratický plošný. Netreba hádam siahodlho vysvetľovať, prečo sociálna demokracia vždy tlačila na plošnosť sociálnych výdobytkov. Stúpencom adresného systému totiž nikdy v skutočnosti nešlo o to, aby príspevky náhodou nedostávali aj tí, ktorí sú príliš bohatí – ale aby sa čo najviac obmedzilo ich vyplácanie, podľa možnosti iba na tých, ktorí sú už naozaj neskutočne chudobní. Sociálnodemokratický režim naopak, nástojil na zmysle pre komunitu, alebo z cynickejšieho hľadiska, usiloval sa zachovať zväzok medzi strednými a nižšími triedami, ktorý bol jeho volebnou základňou – z čoho potom v praxi vyplývala snaha o univerzálne pokrytie všetkých. Dôchodok ako občianske právo je teda treťou podstatnou charakteristikou najrozvinutejšieho (sociálnodemokratického) typu dôchodkového systému v rámci kapitalistického sociálneho štátu. Autor sa dlhodobo zaoberá problematikou dôchodkového systému. Článok vznikol spracovaním state Sociálny štát, dôchodkový systém a dôchodková „reforma“ z publikácie Michael Hauser (ed.): Sociální stát a kapitalismus, Svoboda Servis, Praha 2007. (Pokračovanie v budúcom čísle)