Vydavateľstvo Kalligram sprístupňuje prostredníctvom prekladu Evy Kroupovej slovenským čitateľom najnovší román Lajosa Grendela U nás v New Honte. Román vyšiel v maďarčine vlani v tom istom vydavateľstve, ktoré sa týmto činom rozhodlo napomôcť premostenie priepasti medzi Grendelovými textami v maďarčine a jeho slovenskými čitateľmi, ktorí už pomaly žijú iba z čoraz mohutnejšieho mýtu živeného niekoľkými autorovými knihami, preloženými do slovenčiny pred rokmi. Vďaka nim však L. Grendela netreba ustavične slovenským čitateľom predstavovať, lebo – s trochou pátosu – najmä pozitívne dojmy z jeho trilógie Odtienené oblomky a zbierky poviedok Obsažná batožina (v prekladoch Karola Wlachovského) stále doznievajú medzi jeho priaznivcami. Tí sa zrejme s chuťou pustia aj do čítania jeho nového textu. U nás … Grendel je jedinečný autor, ktorý zhodou okolností patrí aj do jazykovo iného literárneho kontextu, no svojimi témami a ich spracovaním je výsostne našský. Prekladaním do slovenčiny nemenia jeho texty kultúrne prostredie, sú na Slovensku doma. Zároveň však pulzujú v literárnom prostredí celého karpatského regiónu, v kontexte všednodenných zážitkov, stojacich neistými nohami na navrstvených nánosoch historických udalostí, ktorých bahnistá ambivalencia je jednou z autorových prvotných inšpirácií. Grendel dokázal stráviť absurditu histórie tohto regiónu (euroregiónu) pomocou láskavej irónie (v čom možno nájsť paralelu, ba príbuznosť medzi jeho autorským postojom a textami Hrabalovými, prípadne Örkényho). Malé mesto so svojimi malichernými, ale neotrasiteľnými tradíciami, naivným pohľadom na dejinné udalosti, lásky, ktoré sú karikatúrami heroických ľúbostných tragédii, no o to väčšmi páchnu (dobre známou) človečinou. Jeho posledný román U nás v New Honte je do špiku presiaknutý iróniou na úrovni príbehu, štýlu i jazyka. Autor radí vedľa seba rovnocenné príhody formou spomienok obyvateľov fiktívneho mesta New Hont, ktoré možno ako jediné nazvať ústrednou postavou románu. New Hont je jedným z tých malých mestečiek, ktoré sú roztrúsené v Karpatskej kotline, a ktorými sa – nie náhodou – hemžia aj všetky Grendelove knihy. Sledujeme, ako sa ho počas celého dvadsiateho storočia letmo dotýkajú dejinné udalosti, dotýkajú sa ho viac či menej, nezávisle od vôle jeho obyvateľov. Prostredníctvom príhod obyvateľov tohto národnostne zmiešaného, prevažne však maďarského mestečka, nachádzajúceho sa dnes na Slovensku, sa dozvedáme o dejinách dvadsiateho storočia. Miešanie národností, striedanie aktuálnej moci, ba zmena štátu bez toho, aby jeho obyvatelia vôbec prekročili hranice, to sú obsedantné témy, znovu a znovu sa vynárajúce v Grendelových románoch. Svoju identitu, formulovanú ako „duch mesta“, tu hľadá práve tento geopolitický priestor. Sú to témy, ku ktorým autor pristupuje ako k stálym prameňom inšpirácie i problémom, ktorých vyriešenie by v sebe obsahovalo zároveň ich obmedzenie, oklieštenie a obhajovanie pseudoobjektivity v rámci presadzovania subjektívnych záujmov. V priebehu rokov sa to aj neraz s obľubou praktizovalo. Grendel však nič nerieši. Jeho rozprávač je pozorovateľom, spisovateľom, ktorý dostal za úlohu napísať o spomínanom mestečku knihu. Zvonku sleduje, počúva príbehy z úst obyvateľov, nehodnotí a nezasahuje do diania, veď ako by aj bolo možné do čohokoľvek zasiahnuť a čokoľvek ovplyvniť. Grendelov štylistický prejav nie je veľmi zložitý, stačí sa naň raz naladiť a nechať sa ním unášať až do konca. Je nám autorom blízkym. Vzdialenosť jeho textov je priamoúmerná nanajvýš kvalite ich prekladov. Systém jazyka a tradícia Pri dobrých prekladoch je možné skúmať prekladateľskú metódu, ktorá má prirodzene právo na svojskosť, postavenú na vlastnej prekladateľskej interpretácii, ba bez nej nemôže jestvovať. Problém je s prekladmi nevydarenými, v prípade ktorých nemožno analyzovať a sledovať prekladateľov autorský prístup, pretože na každom kroku narážame na neprítomnosť dôsledného výkladu textu a z nej vyplývajúcu prekladateľskú bezradnosť. V prípade prekladu posledného Grendelovho románu ide, žiaľ, o bezradnosť na úrovniach, ktoré by kompetentný prekladateľ mal bezvýhradne zvládnuť. Ak chápeme preklad ako nové, originálne dielo, potom by sa dalo o tomto románe povedať, že ho napísal autor s dobrým pozorovacím talentom, s jemnosťou v pohľade na symptomatické príhody malého mesta kdesi v strednej Európe, no musí sa ešte naučiť narábať s jazykom, aby dokázal presnejšie vykresliť grotesknosť postavičiek, ktoré zaľudňujú jeho textový svet, a tak znásobil paradox naznačený na úrovni deja. Slovenská verzia románu U nás v New Honte totiž okliešťuje text o rozmery, ktoré sú súčasťou interpretácie zvolenej témy v maďarskej pôvodine. Ľahkosť irónie na úrovni štylistiky a jazyka v slovenskej verzii nahrádza nemotornosť („Ďusi Nehéz múdro mlčal, oni dvaja, Feri Tóth a ujo Kálmán, zmierení so situáciou.“ str. 24; „… kde sa mohol človek ukryť so svojou hanbou a zabiť nejako čas do spásonosného zotmenia, plynúci slimačím tempom“. str. 61; „Na moju opatrne položenú otázku, kto by mal dnes záujem obsadiť New Hont, sa najprv zarazil a potom predsa len rýchlo vynašiel.“ str. 74 atď. ). Expresivita situácií je v dramaticky vyhranených situáciách zbytočne utlmená („problém“ namiesto „trapas“ v orig. „balhé“ str. 25, „stačí“ namiesto „dosť“ v originály „elég“ str. 23. A tiež výber slova „trt“ namiesto „prd“, ktorý by lepšie zodpovedal maďarskému, expresívnejšiemu „fing“, str. 91). Dramatickosť dialógov a odsekov brzdí ťažkopádnosť viet nezvládnutého štýlu. Ich gradovanie je narušené nevhodným slovosledom („Odo dneška som tu veliteľom mesta.“ namiesto údernejšieho „Oddnes mestu velím ja.“ str. 78. atď.). Vzdušnosť a ľahkosť prejavu stále naráža na štylistické lapsusy („Sebavedomie stratilo hneď prvý boj.“ namiesto „Sebavedomie v tom okamihu prehralo svoj prvý zápas.“ str. 61; „Lebo iba hlupák by sa zdržiaval…“ str. 64, namiesto „… iba hlupák by sa ovládal, obmedzoval, držal na uzde…“ „… hlas sa mu išiel zlomiť od smiechu…“ str. 81, namiesto … už-už sa zajakal smiechom… atď.). Zachovanie maďarského slovosledu a dokonalý zrkadlový preklad (napríklad „Lehetett is benne némi igazság“ – „Bolo v tom asi niečo pravdy…“ namiesto „Mohol v tom byť kus pravdy…“ str. 84, alebo na tej istej strane: „Nechoď už k nám viac!“ namiesto „Viac k nám nechoď!“, čo je doslovný slovosled prebraný z maďarského „Ne gyere hozzánk többé!“). A ešte jeden krátky dialóg, ktorý je v pôvodine jednoduchý a vtipne vystavaný, a jeho jemný humor stojí a padá na zámerne trochu infantilnom jazyku. V preklade je však jednoduchá slovná hra rozmazaná, pričom aj východiskový postoj postavy je uchopený akosi bezpohlavne. Jednu z postáv románu veliteľ okupačného vojska nahovára, aby sa stala jeho donášačom (str. 95): „- Takže predsa len žiadaš odo mňa nemožné, – povedal zronene, trochu prekvapený svojou odvahou. – Prečo? – spýtal sa nadporučík. – U nás v New Honte sa nepatrí také niečo urobiť. – Čo také? – Také čosi. Nadporučík Pišti ho vysmial.“ Namiesto azda výstižnejšieho a presnejšieho: „ – Predsa len žiadaš odo mňa nemožné – povedal zdrvený a trocha vydesený vlastnou trúfalosťou. – Prečo? – spýtal sa nadporučík. – U nás, v New Honte, sa to nesluší. – Čo to? – No, to. Nadporučík Pišti sa mu vysmial.“ Ak je preklad aj umením výberu, ktorý je podriadený premyslenej koncepcii, stretávame sa v tomto prípade skôr s výberom podriaďujúcim sa náhodnosti a našepkávaniu jazykového systému originálu. Interpretácia – bezobsažná batožina? Upozorňovať na ďalšie konkrétne omyly a neadekvátne posuny v preklade nemá zmysel, všetky totiž poukazujú na jedno, na kŕčovitosť v uchopení originálu, akoby si prekladateľka dosť dobre nevedela poradiť so svojou úlohou originál textu deštruovať, aby ho mohla napokon poskladať v inom jazykovom systéme. Ako inak uchopiť významy a v neposlednom rade i rytmiku viet, odstavcov a udržať ju v súlade s charakterom celého textu? Tieto formálne atribúty originálu totiž prezrádzajú okrem autorovej zručnosti i mnoho z jeho interpretácie zvolenej témy. Rytmus viet a odstavcov, svojská štylistika vytvára akési prozaické metrum. Keď Ján Zambor vyžaduje od prekladateľa poézie niekoľko kompetencií: kompetenciu jazykovú, poetologickú a básnickú, v podobnom duchu by bolo potrebné sformulovať aj požiadavky voči prekladateľovi prózy, totiž ako kompetenciu jazykovú, interpretačnú a štylistickú. Preklad sa rodí už v okamihu recepcie textu prekladateľom. Ba to často nestačí, a prekladateľ v záujme toho, aby sa vyhol omylom z nepozornosti, nespolieha sa iba na vlastné čítanie textu, ale zoznámi sa i s ďalšími autorovými textami, a napokon i recenziami, štúdiami, ktoré o prekladanej knihe vznikli. Preklad musí totiž byť najdôkladnejším čítaním textu, má sa pokúsiť zachovať čo najviac rozmerov prekladaného textu, musí poznať všetky pravidlá jeho pulzovania, aby sa potom prekladateľ v ich rámci dokázal oslobodiť a s ľahkosťou ich znova skomponovať v inom jazykovom, kultúrno-historickom a literárnom prostredí. Nedôkladne prečítaný text nemôže mať nikdy akceptovateľnú interpretáciu. Ak prekladateľ neprihliada na text ako celok, ak čiastkovú interpretáciu, interpretáciu viet, slov, nepodriaďuje interpretácii celého textu, bude narážať na najmalichernejšie a najzbytočnejšie omyly prekladateľov na úrovni lexiky i štýlu. Originál si udrží vládu nad prekladovým textom a vtisne sa do slovosledu, objaví sa v zrkadlovom preklade a rozbije prirodzený rytmus cieľového jazyka. Originál je potrebné skrotiť, spracovať v rámci svojského výkladu zručnou, funkčnou štylistikou, ktorá slúži zvolenej interpretácii. To všetko si, prirodzene, vyžaduje voči originálu nemalú pokoru, no iba do tej miery, aby si autentickosť zachoval i prekladový text. Grendelov text je výsostne súčasný, je nám blízky v čase i v priestore. Nekladie prekladateľovi prekážku v kultúrno-historickej oblasti, keďže siaha po histórii každému Slovákovi dobre známej, odohrávajúcej sa výlučne na území Slovenska. Nekladie odpor ani na úrovni jazyka, nespochybňuje (ako niektoré texty postmodernej literatúry) funkciu jazyka ako výrazového prostriedku. Jeho parodický štýl je ľahko čitateľný a jednotný takmer v celom texte. No ako sa zdá, jemnosť jeho irónie predsa nebude také ľahké uchopiť a preniesť do iného jazyka. New Hont však napriek tomu nepatrí medzi texty, nad ktorými by sme sa mali zamyslieť, či je vôbec možné ich dosť dobre preložiť. Je teda zrejmé, že to, čo hodnotím kriticky, nie je neadekvátnosť prekladateľskej interpretácie (jej výraznejšie stopy som v preklade nenašla), ale kŕčovitosť, pre ktorú unikajú v snahe držať sa originálu významy textu. Napriek pokusu vydavateľstva Kalligram a prekladateľky sa teda podľa všetkého Grendel slovenskému čiateľovi týmto edičným činom veľmi nepriblížil, a to ani napriek práci odborného redaktora Zoltána Rédeya. Tento raz musíme s ľútosťou konštatovať, že sa preklad vymkol prekladateľke z rúk. (Lajos Grendel: U nás v New Honte. Bratislava, Kalligram, 2002.Preklad Eva Kroupová.)
