Milý Vinco,
píšem Ti gratulačnú kartu, lebo iba veľká pýcha môže tvrdiť, že vie, čo nevie.
Neviem, či si, kde si, ale viem, že by si mal byť tu. Ak už nie fyzicky – lebo naša návšteva v tomto pozemskom bytí je nám určená a ohraničená –, tak by si tu mal byť ako onen kazateľ, ktorý vyhmatol zmysel aj v tej naoko najnezmyselnejšej bytosti. Aby nám nebolo: „Otupno. Prázdno. Deň čo deň. Hádam by už tak nemalo, nemuselo byť. Stále je všetko rovnaké, no zároveň čosi chýba.“ (Vilma) Chýbaš nám. A ešte väčšmi mi chýba, že sa nikto neozval, keď Ťa akási ruka vyškrtla z osnov učebníc. V takých chvíľach zjavnej nespravodlivosti, keď som hundrala na život, zavrátila ma moja nebohá mama: „Ticho! A pán Ježiš koľko trpel…“ Vtedy som sa mame tak pubertálne vysmievala, že toto by predsa Ježiš nedopustil… ale teraz už viem. Nie Boh, my máme mať odvahu ozvať sa.
Vincent Šikula
(* 19. 10. 1936, Dubová – † 16. 6. 2001, Modra)
Foto: Viola Ivašková
Ale je ticho. Otupno a prázdno. Lebo taká je vraj doba, taká je postmoderna, iba hnus a zmar. Ten treba ukazovať. Mladí, zdraví, sýti a zaodetí kaviarenskí povaľači žijú mentálne inde, lebo Slovensko sa im hnusí. Také je malé, také je zaostalé, také je nemoderné, také je odporné. A my mlčíme, lebo ak sa niekto ozve, hneď ho hystericky zahriaknu: Kuš! My sme mladí, vzdelaní, múdri, scestovaní, hovoríme a píšeme si na facebooku po anglicky…
Čo sa to s nami stalo?
Išla som pred koncom sezóny do divadla, viezla som sa v autobuse x-trinástke, dve panie, oblečené do sviatočných tmavých šiat a s lodičkami na nohách, zjavne tiež divadelné návštevníčky, sa zhovárali. A stíšili hlas, keď jedna druhej riekla: „Bola som na Rivers of Babylon… hnus…“ A opatrne sa obzerali, či ich nikto nepočul. Stretli sa nám pohľady a mne to bolo hrozne ľúto. Nie to, že sa im nepáčil Pišťanek, ale to, že sa obávajú nahlas hovoriť . Lebo Pišťanek je v móde a kto to nechápe, ten je hlupák.
Nechápem, prečo nemôže vedľa seba „žiť“ Pišťanek a Šikula. Ale stalo sa, Ty si vypadol z učebných osnov, ten druhý sa stal módnym guru, akoby iba onen postmoderný svet plný pocitu hnusu zo života mal byť platnou vstupenkou do dobrej spoločnosti. Nechápem, prečo treba jedného ducha zadupávať a druhého vyvolávať. Či sa nepomestia vedľa seba?
Milý Vinco,
mne sa vidí, že ide o viac ako len o literárny vkus. Akoby bolo treba poprieť, že aj v rodine s dvanástimi deťmi, kde sa kabanice vešali na klinec a nikdy sa nejedlo, čo zostalo zo včera (lebo nikdy nezostala ani omrvinka), mohla byť krása. To je taký „socialistický realizmus“… treba ho zadupať aj s jeho „drobnými“ ľuďmi, vzbudzujúcimi súcit, lásku, ba spolupatričnosť.
Pre toto mi chýbaš, Vinco, pre ten Tvoj zrak, ktorý naozaj videl a vedel. Pre tie slzy, ktoré človeku padali pri čítaní do duše a chcel sa stať lepším, tiež vidiacim, tiež súcitiacim.
„Vyšiel som s tými prázdnymi kuframi a nevedel som, na ktorú stranu sa obrátiť.“ (S Rozarkou)
Sem, sem k nám.
Chýbaš mi, Vinco.
(Vyšlo v Slovenských pohľadoch 10/2016)
