Gorila: pohľad z neomarxistickej perspektívy

„Početné kauzy predstavujúce korupciu vo vysokej politike sa stali prirodzenou súčasťou nášho spoločenského bytia. V politologickej literatúre sa však o nich nedočítate. … Ak je predsa korupcia najväčším problémom našej doby, prečo stojí úplne mimo záujmu modernej teórie politiky? Je čas na obrat, je čas začať reflektovať realitu.,“ tvrdí autor nasledujúcej state a sám ide príkladom.

V súčasnosti je nepochybne na slovenskej politickej scéne témou číslo jeden korupčná kauza Gorila, o ktorej je aj (implicitne) predkladaný text. O Gorile už síce bolo v priebehu posledných týždňov napísaných niekoľko viac či menej hodnotných textov, v ktorých autori spájajú samotný pojem Gorila s rôznymi významovými konotáciami.  Otázkou však je, či sa týmto autorom skutočne podarilo „uchopiť“ Gorilu vo svojej komplexnej podstate. Zámerom nasledujúcich riadkov je preto pokus o analýzu Gorily ako systémového nástroja zameraného na udržanie triednej dominancie v modernom štáte na pozadí korporatívneho kapitalizmu, a to, ako už z názvu vyplýva, z perspektívy moderného (západného) marxizmu.

Marxizmus v slepej uličke?

Jednou z ústredných tém spadajúcich do tzv. ideologickej nadstavby (superštruktúry), na ktorú v druhej polovici 20. storočia moderný marxizmus upriamil svoju pozornosť, je úloha moderného štátu v kapitalistickej ekonomike, v ktorej rozhodujúci vplyv zohráva súkromný kapitál, a ten je, slovami postmarxistického filozofa Slavoja Žižeka, v rukách novej globálnej triedy transnacionálnych kapitalistov predstavujúcich extrémny pól novej triednej stratifikácie. Neomarxisti v tomto období na akademickej pôde diskutovali na široké spektrum tém marxistickej tradície, ako napr. teória práce (resp. Marxova teória nadhodnoty) ako základ pre analýzu kapitalistického vykorisťovania (exploatácie) a súkromnej formy vlastníctva výrobných prostriedkov; materialistická dialektika či historický materializmus ako základ pre analýzu historického vývoja spoločnosti (otázka eschatologicko-fatalistického určenia ľudských dejín zahrňujúca problematiku konca dejín odstránením triedneho konfliktu naprieč triednou stratifikáciou spoločnosti); a triedna štruktúra a triedny boj sa stali základom pre analýzu moderného štátu a ideológie. Práve moderný (kapitalistický) štát sa dostal pod paľbu kritiky predovšetkým prostredníctvom teórií prominentného britského marxistu R. Milibanda, štrukturalistu N. Poulantzasa, neomarxistického filozofa a politického sociológa C. Offeho či ortodoxného marxistu J. O’Connora.

Triedna stratifikácia v múzeu marxistických starožitností?

Otázkou, či je jednotlivec „triedne zakotvený“ alebo „atomizovaný“ (t. j. bez väzieb na ostatné indivíduá a spoločnosť) ako tvrdia liberáli, sa v tomto momente precíznejšie zaoberať nebudeme, pripomeňme si však, že „… najprepracovanejšiu a teoreticky najsystematickejšiu ‘kostru’ pre analýzu tried možno nájsť v marxistickej tradícii“, ako kedysi napísal analytický marxista E. O. Wright, ktorý spolu s J. Roemerom patrí medzi najvýznamnejších teoretikov postulujúcich triedny antagonizmus naprieč štruktúrou triedne diferencovanej spoločnosti. Jadrom marxistickej teórie je zjednodušený a abstraktný obraz triedy v kapitalistickej spoločnosti, a teda obraz zásadne duálne polarizovanej triednej štruktúry (kapitalisti a početnejší proletariát) predpokladajúci kapitalistickú formu systému z 19. storočia. Ako však argumentuje L. Hohoš, Marx nemohol predvídať evolúciu kapitalizmu, preto je v súčasnosti nevyhnutné obohatiť Marxovu teóriu tried o aspekty, ktoré plne zodpovedajú novému sofistikovanému spôsobu tvorby bohatstva tzv. tretej vlny. Inými slovami, s transformáciou kapitalizmu je nutné modifikovať aj tradičnú teóriu tried. Uveďme len na ukážku niekoľko príkladov.

Profesor M. Albert predpokladá, že v súčasnosti medzi obe triedy (kapitalistov a proletariát predstavujúci esencialistické jadro klasického marxizmu) vstúpila tzv. koordinačná trieda, ktorá získala moc, status, príjem, identitu a najmä cenné ekonomické informácie a vyšší vplyv na hospodárske procesy. „Túto triedu vytvárajú bohatí a mocní lekári, právnici, inžinieri, manažéri a profesionáli rozličného typu,“ tvrdí M. Albert. Na strane druhej, ako tvrdí feministická autorka N. Fraserová: „V moderných kapitalistických spoločnostiach nemusí triedna štruktúra presne odrážať statusový poriadok a naopak, aj keď sa vzájomne kauzálne ovplyvňujú.“ Modifikácia teórie tried teda predpokladá použitie komplementárnych kritérií ako status, príjem a podobne.

Sociológ A. Giddens tvrdí, že základom triednych rozdielov sú majetkové pomery a typ zamestnania. Definuje tri základné triedy: vyššiu triedu, ktorú tvoria zamestnávatelia, bankári, špičkoví manažéri, bohatí ľudia, ktorí vlastnia a ovládajú výrobné prostriedky, strednú triedu, ktorá pozostáva z odborníkov a z úradníkov, sú to tzv. „biele goliere“, a robotnícku triedu, ktorú tvoria manuálne pracujúci. Zmieňuje sa aj o štvrtej triede, ktorú charakterizuje ako roľnícku. Špecifickú skupinu v rámci triednej stratifikácie predstavujú ešte príslušníci tzv. „underclass“, sú to tí, ktorí sú dlhodobo nezamestnaní, prípadne tí, ktorí často striedajú nekvalifikované zamestnania. Podľa komunitaristického filozofa W. Walzera tvoria anomálnu kastu na samom spodku triedneho systému.

Autorom koncepcie hierarchickej triednej štruktúry založenej na týchto dvoch fundamentálnych komponentoch triedneho postavenia: vlastníctvo majetku a vedomosti (prípadne zručnosti uplatniteľné na trhu), je britský teoretik J. H. Goldthorpe, ktorý vo svojej klasifikácii tried vyčlenil ich základné kategórie: servisná trieda s najvyššou prestížou, medziľahlá (resp. zmiešaná) trieda a robotnícka trieda, ktorá zahŕňa len manuálne pracujúcich nevlastníkov výrobných prostriedkov. Profesor I. Mészáros tvrdí, že o triednej štruktúre spoločnosti by sme mali hovoriť v momente, keď je nadpráca privlastňovaná separátnym orgánom, ktorý prácu štrukturálne ovláda. Podľa jeho slov je potrebné všadeprítomnosť kapitálu odstrániť zo všetkých oblastí spoločenského života. A v mene socialistickej budúcnosti je nevyhnutné zrealizovať všetky opatrenia „… proti návratu personifikácií kapitálu v akejkoľvek novej podobe“.

Gorila, privatizačný kapitalizmus a triedny charakter štátu

V tomto momente sa natíska otázka, čo má spoločné Gorila a otázka triednej stratifikácie našej spoločnosti. Domnievam sa, že existencia majetkovej, príjmovej a statusovej diferenciácie (predovšetkým rozsiahla nerovnosť v majetku a príjmoch) je v tomto kontexte kľúčová. Nožnice biedy a bohatstva sa totiž nezadržateľne roztvárajú. Jednoducho otázka, ktorú položil Marx – vzťah ekonomickej štruktúry k politickej činnosti, patrí stále medzi veľmi aktuálne. Zo sociologického hľadiska totiž znamenala transformácia ekonomického systému v 90. rokoch minulého storočia prechod od reálneho socializmu k systému, ktorý J. Fulcher charakterizuje ako privatizačný kapitalizmus. Po tzv. „senzačnom bankrote vedeckého socializmu“ sa riadenou transformáciou vytvoril nový systém sociálno-triednej stratifikácie, pre ktorý sú charakteristické výrazné rozdiely v príjmoch, majetku a životnej úrovni jednotlivcov (tiež celých skupín a kategórii obyvateľstva), a taktiež vznik politicko-ekonomických elít uzatvorených voči zvyšku spoločnosti – politické strany, veľkopodnikatelia, finančné skupiny, majitelia a manažéri korporácií a organizovaná mafia.

V kontexte Gorily možno hovoriť o konkrétnych finančných skupinách a predstaviteľoch politických strán, ale aj o privilegovaných predstaviteľoch štátnej správy (napr. Fond národného majetku či Úrad pre verejné obstarávanie a podobne). Summa summarum, privatizačný kapitalizmus vytvoril pre Gorilu ideálne podmienky. Privatizačný kapitalizmus totiž nie je nič iné ako „trhový raj“ pre privilegovaných (socializmus pre bohatých), v ktorom úlohu neviditeľnej ruky nezohráva trhový mechanizmus, ale štát ako zjednocujúci element kapitalizmu. A korupcia? Tá je, slovami profesora O. Krejčího, „… prirodzenosťou kapitalizmu, druhou stranou mince slobodného podnikania“.

Verejnosť má o fungovaní liberálnej demokracie v prostredí globálneho kapitalizmu príliš naivné a optimisticko-iluzórne predstavy, ktorých základy môžeme, podľa neomarxistov, pripísať systematickej a komplexnej mediálnej manipulácii a obsiahlej indoktrinácii kapitalistickej (neoliberálnej) ideológie, ktorej centrálnou úlohou je obhajoba existujúcej formy kapitalistického štátu a triednej štruktúry spoločnosti s dominantným postavením úzkej skupiny najbohatšej ekonomickej oligarchie. V kontexte Gorily je nevyhnutné „teoreticky uchopiť“ základné kategórie ako štát, demokracia, trieda, systém, kapitalizmus a podobne. Dôležitý je opis týchto kategórií prostredníctvom konkrétneho času a miesta, bez deskripcie politickej a socio-ekonomickej reality sa jednoducho nepohneme. Jednoducho, je chybou, že normatívne otázky majú v politologickom diskurze o Gorile prednosť. Témou číslo jeden teda musí byť predovšetkým otázka „kde sme?“, a nie „kam ísť?“. V akom štáte, v ako prostredí a v akom systéme to vlastne žijeme? Aké komponenty tvoria náš spoločenský poriadok? Skrátka a jasne, kde sme?

Štát ako prostriedok triednej dominancie v prostredí korporatívneho kapitalizmu

Politológ R. Dahl tvrdí, že „… moderný kapitalizmus (korporatívny) má tendenciu vytvárať nerovnosť v oblasti sociálnych a ekonomických zdrojov v takom rozsahu, že spôsobuje vážne ohrozenie politickej rovnosti, a tým aj demokratického procesu“. Povedané inak, moderný kapitalizmus narúša a limituje demokratické rozhodovanie tým, že decízne procesy výrazne determinujú triedne záujmy ekonomických elít, súkromnej sféry. Na strane druhej, pokiaľ je fundamentálnym záujmom politickej elity udržanie moci a vplyvu v štáte (otázka participácie na spravovaní štátu, rozhodovanie o dôležitých otázkach a vytváranie pravidiel), musí pod celkom racionálnym kolektívnym pudom sebazáchovy nevyhnutne realizovať také politické opatrenia, ktoré sú v prospech jej vlastných záujmov a záujmov súkromného sektora (záujem vládnucej triedy), t. j. také, ktoré „roztáčajú kolesá v procese akumulácie kapitálu“.

Explicitne to veľmi presne vyjadruje B. Kováčik: „Vládna politika musí sledovať politický program, ktorý minimálne vytvára prostredie vhodné pre rozvoj systému súkromného vlastníctva a korporatívnej moci“. Ekonomická prosperita v modernom štáte je nevyhnutným predpokladom politickej stability, ktorá je cieľom každej politickej elity (v tomto smere je výnimkou snáď len fragmentovaná slovenská pravica, ale to je už iný príbeh…) , to znamená, že recipročná saturácia záujmov politickej elity a ekonomickej oligarchie (dve triedne frakcie jednej vládnucej triedy) je prirodzenou súčasťou fungovania kapitalistického štátu. Inými slovami, politická elita má nevyhnutný záujem na nerušenej kontinuite existujúceho usporiadania vzťahov v sociálno-ekonomickej štruktúre.

Odstrániť všetky negatívne vplyvy korporatívneho kapitalizmu na demokraciu a politickú rovnosť je prakticky nemožné. „Dôvod, prečo tomu tak je, spočíva v tom, že demokracia je pevne ukotvená v socio-ekonomickom systéme spoločnosti, ktorý sám o sebe systematicky generuje a fixuje privilegované postavenie ekonomických záujmov,“ tvrdí B. Kováčik. Okrem iného, nie len politický, ale aj právny systém je podriadený záujmom ekonomickej oligarchie. Analytický („non-bullshit“) marxista G. A. Cohen argumentuje, že: „Obsah právneho systému je diktovaný svojou funkciou, ktorou je podporovanie danej ekonomiky.“ Základnou úlohou právneho systému je predovšetkým obhajoba existencie súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, a teda udržiavanie kapitalistického spôsobu produkcie. Podobne, aj kultúrny systém je plne podriadený súkromným záujmom, ako tvrdí napríklad T. Adorno (frankfurtská škola), podľa ktorého produkčné sily v podobe centralizovaného kultúrneho priemyslu a priemyslu vedomia dokázali rozložiť „triedne vedomie proletariátu“, takže sa pracujúca trieda stala neviditeľná, čím potvrdila nadvládu kapitálu nad vlastnými životmi, čo konzekventne vedie k trvalému potlačeniu pudu po jej sebauplatnení. Podľa neomarxistov teda platí, že kto má ekonomickú moc, tak disponuje aj ideologickou mocou.

Miliband: „Štát nie je neutrálny!“

Zásadný stimul pre neomarxistické myslenie v oblasti vzťahu štátu, triedy a demokracie predstavuje dielo The State in Capitalist Society, v ktorom britský teoretik R. Miliband postuloval zásadnú námietku voči téze, že štát je v modernej spoločnosti neutrálnym arbitrom, ako to tvrdia liberáli a pluralisti. Miliband pregnantne revidoval Marxove reflexie ohľadom buržoázneho štátu 19. storočia, vyznačujúcim sa „ohlupujúcim parlamentarizmom“. Milibandovým hlavným cieľom bolo rehabilitovať marxistickú teóriu štátu vo svetle konkrétnej socio-ekonomickej, politickej a kultúrnej reality kapitalistických spoločností. Základ Milibandovej teórie je postavený na predpoklade, podľa ktorého má vnútorne kohézna kapitalistická trieda v spoločnosti dominantné postavenie, a inštitucionalizovaný nástroj, ktorý jej túto triednu prevahu  zabezpečuje, je moderný kapitalistický štát. Miliband zdôrazňuje enormný a rozhodujúci politický vplyv kapitalistickej triedy na vládu a vládne inštitúcie. Vláda a etablované politické strany sú od podpory kapitalistickej triedy závislé.

Politici, kapitalisti a štátni byrokrati v spoločnosti predstavujú triedu, ktorá má identické triedne záujmy, identický rebríček hodnôt a podobne. Byrokratický aparát liberálne demokratického štátu je zložený z osôb, ktorých súhrn individuálnych (súkromných) záujmov spolu tvorí kolektívny, t. j. triedny záujem (ako mobilizačný nástroj politického a ideologického triedneho boja privilegovaných skupín) zameraný na udržanie si mocenskej pozície v triednej štruktúre spoločnosti. Tento fenomén je ešte vypuklejší v prípade politických nominácií, keď štátni byrokrati prevažne na vedúcich pozíciách direktívne podriaďujú činnosť štátnej správy záujmom politickej elity, resp. politickej strany, ktorá ich do tejto pozície nominovala. Fenomén triedy je pre Milibanda teda rozhodujúcim štrukturálnym determinantom vládnej politiky štátu. Milibandov inštrumentálny model „štátu kapitalistickej spoločnosti“ pozostáva zo súboru štátnych inštitúcií tvoriacich to, čo by sme mohli nazvať ako „štátny systém“. Na základe uvedenej argumentácie možno presvedčivo vysvetliť dôvod úzkeho prepojenia medzi politickými elitami, štátnymi byrokratmi a finančnými skupinami (predovšetkým Penta a J&T).

Poulantzas: „Štát je zjednocujúci element kapitalizmu!“

Milibandovým hlavným oponentom bol predstaviteľ marxistického štrukturalizmu gréckeho pôvodu N. Poulantzas. Kým Miliband interpretoval vzťah medzi triedou a štátom predovšetkým prostredníctvom interpersonálnych vzťahov, Poulantzas kládol dôraz na štruktúru systému (funkcionálny štrukturalizmus), resp. na „štrukturálne komponenty kapitalistického štátu“; a kým Miliband tematizuje „štát kapitalistickej spoločnosti“, Poulantzas hovorí o „kapitalistickom štáte“, ktorý musí fungovať tak, aby zabezpečil politickú organizáciu dominantnej triedy, ktorá je rozbitá na triedne frakcie z dôvodu sledovania rôznych ekonomických či politických záujmov. Podľa Poulantzasa teda vládnuca trieda nepredstavuje „jedinú čistú intersubjektivitu“ (resp. „homogénnu entitu“) na vrchole sociálnej štruktúry. Po druhé, dezorganizáciu pracujúcej triedy, ktorá by mohla postavenie dominantnej triedy ohroziť. A po tretie, politické preskupenie tried z nedominantných modelov produkcie, ktoré aj napriek tomu, že sú marginálne, môžu ohroziť fungovanie štátu.

Štát, podľa Poulantzasa, predstavuje koncentráciu triednej moci a vplyvu, je arénou záujmových konfliktov medzi triednymi frakciami, ktoré sú súčasťou dominantnej triedy. Pracujúca trieda v kapitalistickom štáte disponuje len marginálnou politickou mocou, teda len minimálnou schopnosťou presadzovať svoje triedne záujmy. Moc pracujúcej triedy možno interpretovať len ako derivát moci dominantnej triedy, v kontexte tejto myšlienky nemá vôbec zmysel hovoriť o autentickej politickej rovnosti. Na základe uvedeného, je tiež možné konštatovať, že radikálnejšia zmena systému, ktorú požadujú protestujúci na slovenských námestiach, nie je politicky priechodná, pretože je v rozpore so záujmom dominantnej triedy. Poulantzas definuje štát výlučne z negatívnej perspektívy, štát totiž systémovo vyčerpáva možnosti presadzovania záujmov pracujúcej triedy, či sociálnych hnutí. Štát musí vytvárať zdanie autonómie, to znamená, že úlohou „ideologických aparátov štátu“ je presvedčiť verejnosť, že štát je mocensky oddelený od vládnucej triedy. Podľa Poulantzasa je teda štát efektívnym nástrojom v rukách kapitalistov na presadzovanie ich záujmov a koncentráciou triednych síl.

Na moderný štát sa však môžeme pozerať aj z pozitívnej perspektívy, ako tvrdí profesor N. Chomsky, štát by mal byť totiž aj nástroj na oslabovanie korporatívnej moci globálnych, resp. transnacionálnych kapitalistov. Táto téza je napriek všetkému v kontexte súčasnej investično-stimulačnej politiky ľahko spochybniteľná z niekoľkých uhlov pohľadu. Politické elity prostredníctvom vládnej politiky jednou rukou zákonmi korporácie regulatívne obmedzujú, druhou rukou im však poskytujú štedré investičné stimuly, ktoré de facto nepredstavujú nič iné ako presúvanie verejných finančných prostriedkov do rúk majiteľov globálnych priemyselných korporácií (napr. automobilové fabriky, súkromné banky a podobne). Dominantným cieľom politickej elity je prosperita a rast súkromného biznisu, a to aj so všetkými jeho negatívnymi dôsledkami. V socio-ekonomickej realite 20. storočia však možno pozorovať fenomény, ktoré akoby N. Poulantzas prehliadol. Keynesiánsku kooptáciu pracujúcej triedy do kapitalistického systému a montovanie súčiastok sociálneho štátu možno považovať zo strany elít ako akýsi pokus o sociálny či triedny zmier.

Offe: „Úlohou štátu je zabezpečiť vitalitu kapitalistickej ekonomiky!“

Do diskurzu o charaktere moderného štátu zasiahol aj nemecký politický sociológ marxistickej orientácie a predstaviteľ druhej generácie frankfurtskej školy a Habermasov žiak C. Offe. Offeho príspevok k neomarxistickej debate o interakcii kapitalistickej triedy a štátnej moci predpokladá ako systémovú bázu súčasný kapitalizmus, ktorý je výrazne vnútorne fragmentovaný; a zároveň najdôležitejšou úlohou štátu je efektívne riešenie jeho vnútorných protirečení v praktickej rovine, ktoré sú s týmto systémom neoddeliteľne spojené. Kontradikcie v systéme je štát nútený riešiť prostredníctvom vládnej politiky, pričom základné protirečenie možno vidieť v predpoklade, že štát je existenčne závislý na súkromnej akumulácii kapitálu, tá tvorí jeho materiálnu bázu, vo forme rôznych daní štát totiž financuje svoje vnútorné i vonkajšie funkcie. Aby si štát zachoval svoju existenciu, je jeho základným všeobecným záujmom podpora procesu akumulácie kapitálu, ten sa generuje predovšetkým prostredníctvom súkromných úspor, ktorých predpokladom je súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, okrem iného, samozrejme. Štát napriek tomu, aby si zabezpečil ideologickú legitimitu, musí vyvolávať ilúziu, že je nestranným arbitrom triednych záujmov.

Keďže hlavné finančné zdroje štátu pochádzajú z profitujúcich súkromno-podnikateľských jednotiek, štát nemá inú možnosť, ako súkromný kapitál podporovať a legislatívne chrániť. „Ak hlavné zdroje štátu pochádzajú z procesu akumulácie a sú mimo jeho schopnosti ovplyvňovať ich, vzniká tzv. vlastný záujem štátu, ako aj záujem všetkých, ktorí disponujú štátnou mocou na zabezpečenie vitality kapitalistickej ekonomiky,“ interpretuje Offeho myšlienky B. Kováčik. Tým, že štát je inštitucionálne oddelený od súkromnej ekonomiky, a aj napriek tomu, že ju nevyhnutne podporuje, má vlastný existenčný záujem, štát teda sleduje svoj vlastný prospech prostredníctvom zdaňovania súkromného biznisu. Offe teda ignoruje evidentnú existenciu spojenectva vlády a kapitalistickej triedy a konzekvencie z tohto zväzku plynúce. Na druhej strane, štát musí do kapitalistickej ekonomiky intervenovať prostredníctvom vládnych zásahov, aby zabezpečil spravodlivejšiu redistribúciu zdrojov, a tým proces akumulácie kapitálu bezprostredne narúša. Štát podľa Offeho teda plní úlohu akéhosi mediátora triednych antagonizmov, aj napriek tomu však stojí vždy na strane kapitalistickej triedy.

Volebný alebo triedny boj?

Gorila patrí medzi mnohé kauzy, ktoré sa v priebehu posledných dvoch desaťročí objavili na našej politickej scéne. Už sme si na rôzne platinové sitká, nástenkové tendre či predražené diaľnice jednoducho zvykli. Početné kauzy predstavujúce korupciu vo vysokej politike sa stali prirodzenou súčasťou nášho spoločenského bytia. V politologickej literatúre sa však o nich nedočítate. Ako je to možné? Ak je predsa korupcia najväčším problémom našej doby, prečo stojí úplne mimo záujmu modernej teórie politiky? Je čas na obrat, je čas začať reflektovať realitu. Teoretické vymedzenie fungovania súčasného politického systému (zastupiteľský model vládnutia a limitovaný stranícky pluralizmus) v syntéze s privatizačným kapitalizmom, je pod vplyvom medializácie Gorily nutné radikálne revidovať. Je nutné si uvedomiť, že demokracia (tak ako ju poznáme) a kapitalizmus (tak ako by sme ho najradšej nepoznali) nie sú spojenci, ale konkurenti, aj napriek tomu, že záujmy ekonomických a politických elít nie sú ani konkurenčné, ani indiferentné, ba práve naopak.

Gorilu je nutné, podľa môjho názoru, vnímať predovšetkým v dvoch rovinách. Po prvé, cez deficity (resp. limity) politického systému a jeho základných subjektov, politické strany sú prepojené na ekonomické štruktúry, aby si zabezpečili svoju existenciu, sú, ako píše M. Hauser, „… zmesou korupcie, arogancie a presadzovania súkromných záujmov“, sú symbolom klientelizmu a morálno-politického zlyhávania. Po druhé, reálne fungovanie korporatívneho kapitalizmu (a to navyše v globálnom prostredí) vytvára ideálne podmienky pre korupčné správanie rôznych záujmových skupín, ktoré kolektívne tvoria entitu, ktorú by sme mohli nazvať jednoducho marxistickým termínom – kapitalistická trieda. A kapitalistická trieda je so štátnou mocou úzko prepojená prostredníctvom, ako už bolo naznačené, interpersonálnych vzťahov (napr. Sulík a Kočner). Obe roviny sú však spojené nádoby. Toto je, veľmi zjednodušene, východisko uvažovania o Gorile. Čo však ďalej? Aké riešenia sa nám ponúkajú? V kontexte nadchádzajúcich volieb má ľavicový volič v podstate len dve možnosti. Buď bude voľby ignorovať (politologický koncept racionálnej ignorancie) alebo pragmaticky vhodí do volebnej urny hlasovací lístok strany SMER-SD. Uvažovať o voľbe intelektuálne impotentnej Komunistickej strany Slovenska radšej ani nebudeme.

Otázkou však je, či je možné vyriešiť celospoločenskú (predovšetkým ekonomickú a politickú) krízu, nedôveru a apatiu v intenciách extenzívneho sociálneho štátu, t. j. v konečnom dôsledku na pozadí vnútorne protirečivého a „kroteného kapitalizmu“. Na túto otázku ponúkam zápornú odpoveď a jazykom ortodoxného marxistu J. O’Connora dodávam, že: „Jediným trvalým riešením tejto krízy je socializmus.“ Skrátka, slovami neomarxistických ekonómov J. B. Fostera a F. Magdoffa, je nutné, aby „… ľudský rod získal kontrolu nad svojou bytostne politickou ekonomikou a nahradil terajší kapitalistický systém niečím, čo dosahuje štandardy autentickej politickej a ekonomickej demokracie; tým, čoho sa súčasní vládcovia sveta najväčšmi obávajú a čo najhlasnejšie znevažujú ako socializmus“. Sme však v súčasnosti o demokratickom a slobodnom socializme schopní vôbec uvažovať? A sme schopní ho aj reálne a uspokojivo zrealizovať v najbližšom období? Nebude predsa len istejšie zachovať sa pragmaticky? Tak čo, volebný alebo triedny boj?!

Autor je formálnym vzdelaním ekonóm. Vo voľnom čase sa popri štúdiu v odbore politológia na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici venuje vybraným otázkam politickej a sociálnej filozofie v kontexte ekonomickej globalizácie, kritickej ekonómii a teórii politiky. Špecializuje sa predovšetkým na diela neomarxistických a postmarxistických autorov.

Teoretické východiská k problematike vzťahu kapitalistickej triedy a štátu čerpal autor primárne z publikácie Moderné teórie demokracie od Branislava Kováčika (Banská Bystrica, 2009).

Foto: Emil Polák

(Celkovo 5 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter