Geometria citov

Pod súčasnými, čerstvo napísanými románmi sa pulty slovenskej literatúry neprehýbajú. To vidí každý okoloidúci. Či je takéto pórovité, vákuovité, fiaskóznosťou zaváňajúce prostredie pre začínajúcich románopiscov výhodné alebo nie, to veru neviem. Ja som len čitateľ, ani to nie stopercentný. Nestíham z čítaného textu všetko zavnímať a odvnímať. Prípadne odnímať. V dynamickom procese pohotového zavnímania toho, čo sa (všetko) v texte deje, môže (dosť) pomôcť, ak: 1. siahate po texte, ktorý je presne, podľa pravidiel marketingových sociologických prieskumov chutne a voňavo (pre)vykastrovaný, predžutý, pripravený na bezbolestnú instantnú konzumáciu; 2. text je priamočiary, plynulý, bez zbytočných detailov a experimentov, bez dlhých viet, bez hypnotického psychologizovania a najmä: bez nedôveryhodnej drámy. Ak by ste si chceli prečítať knihu, v ktorej bez dlhého blúdenia a hľadania nájdete to, čo (práve) bolo vymenované v bode dva, potom nič nestratíte, keď si zakúpite prvotinu Jozefa Varnusza Zátoka poškodenia. Bizarný názov, však? Jeden by si mohol pomyslieť, že zas niekto zlátal dokopy nejakú mojíkovinu, alebo čo. Nie, nie. Vráťte sa k tomu, čo obsahuje bod dva, a zistíte, že nebudete vystavení besneniu poprekrúcanej surrealistickej obrazotvornosti. Zátoka poškodenia je totiž solídny, hladko napísaný, coolnessový minimalistický román. Neveľmi rozsiahly: 167 strán. Všetko, čo má byť v takomto románe, ktorého stredovú os tvorí napätie v partnerskom trojuholníku (muž – žena – muž), povedané a vyriešené, je na spomínaných stošesťdesiatich siedmich stranách povedané a vyriešené. Možno si želať viac? Čitateľ nebude autorom obťažovaný, čitateľ neoľutuje. Čitateľ sa ocitne v precíznej a príťažlivej sieti – v elegantne vyšpekulovanej geometrii citov. Tieto ubezpečenia vo vás museli vyvolať pochybnosti, a preto by ste sa ma (asi) najradšej spýtali (telefónne číslo však na tomto mieste neuvediem, nedúfajte), či náhodou (predsa len) nie je Zátoka poškodenia prózou experimentálnou. Nie, naozaj ňou nie je. Áno, je ňou, ale tak, aby vás nenudila. Veď tu máte postavy, máte príbeh, máte dynamické vety, máte napätie. Nijaké nezrozumiteľné symboly – ako zistíte, že toto nie je experiment? Nič nemusíte zisťovať. Ak román prečítate bez toho, aby ste zavnímali, že autor si z vás urobil spoluúčastníkov svojho experimentu, nič dramatické sa nestalo, o nič ste neprišli, nijaká významová rovina vám neunikla. Ak však príchuť pokusníctva predsa len akosi (niekde) zachytíte, budete (jednoducho) o poznanie bohatší. Či je výhodné a povznášajúce byť o poznanie bohatší, to si každý vyrieši sám. Prezradím vám však, prečo si myslím, že Zátoka poškodenia je próza pokusnícka. Nuž preto, lebo Varnuszov počin je, ak sa nemýlim a ak som dostatočne a statočne informovaný, slovenskou premiérou na Západe dnes tak preferovaného štýlu „slide-n-hide“, ktorý, do určitej miery, možno považovať za čosi ako odnož coolnessu. Aby sme však priveľmi neulietali na ten vymódený Západ: za predchodkyňu Varnuszovej Zátoky poškodenia by sa smelo dala považovať Blažkovej próza Nylónový mesiac. Áno, Blažkovej próza je ľahučká, trošku chladivá, možno mierne „mužsky“ skeptická sonda do psychológie medziľudských vzťahov, kým Varnuszovým románom „previeva“ jarný vánok „ženskosti“, ba, trúfam si povedať, že aj (našťastie až) akejsi zženštilosti. Táto zženštilosť sa neprejavuje len v štylistike a výbere interiérov, exteriérov a detailov, ktorým je súdené dokresľovať polozatajené duševné poryvy postáv, ale napríklad aj v tom, že u jedného z mužským protagonistov sú naznačené sklony k bisexualite. Rýchly spád príbehu však nedovolí, aby láska medzi dvomi mužskými „hrdinami“ (Andrejom a Filipom) doplávala do prístavu fyzického naplnenia. Trojuholník sa totiž zrúti v okamihu, keď Lena (vlastne centrálna postava a rozprávačka) bez stopy zmizne. Lacné riešenia spisovateľa, ktorý nevie, kam ďalej, poviete si. Mýlite sa, ale to už vám neprezradím, prečo. Nazdávam sa, že z Varnuszom stvorenej Leny sa môže stať ďalšia kultová ženská literárna hrdinka. Po Timravinej Anči-Zmiji a Lavríkovej Kristíne. Lena je jednoducho dnešná a jej vnútorné trápenia nepôsobia tak prvoplánovo a neobratne ako je to napríklad v prípade Lavríkovej Kristíny, priehľadne pozliepanej zo všetkých možných typov žien, s ktorými kedy autor dielka Villa Lola mal do činenia. Varnuszova Lena je totiž celistvá; na jednej strane sa umára, no na druhej strane jej celkom chýba vyumelkovaný pátos, ktorý je najsilnejší vtedy, keď ho odmietame a zapierame. Varnusz sa svojou Lenou nechce zapáčiť ani ženám, ani mužom. Varnuszova Lena miluje dvoch mužov, chce hltať život plnými dúškami, no pažravosť jej spôsobuje smútok, nervozitu, hystériu, bezradnosť. Riešenie si nakoniec nájde sama, bez zbytočnej a okatej psychoanalýzy. Jozefovi Varnuszovi sa plastická psychokresba darí najmä preto, lebo sa netvári, že o svojich postavách vie všetko a najmä sa nestavia do pózy tých autorov, ktorí si myslia, že rozumejú všetkým „čudným“ stavom ľudskej duše. Varnusz je teda cool. A to, čo predviedol, je slide-n-hide každým cólom. V pastelových tónoch, s veľkými plochami skla a s pochrómovaným nábytkom. Nechýba ani slnkom zaliata terasa a romantický, no snovo neosobný výhľad na zátoku poškodených vzťahov. Na zátoku, v ktorej odpočívajú nepoužiteľné vraky. (Jozef Varnusz: Zátoka poškodenia. Vydavateľstvo LB 2004, 167 strán, 210 Sk)