Nedávno vysťahovali triedy gymnázia na Grösslingovej ulici, pretože sa začala rekonštrukcia jeho budovy, súčasti secesného architektonického komplexu architekta Ödöna Lechnera: kostola sv. Alžbety – Modrého kostolíka. Kostolík kedysi slúžil ako kaplnka gymnázia a spolu s farou je zrekonštruovaný do farby, v ktorej ho poznáme od vzniku v roku 1908 a ktorá mu dala ľudový prívlastok modrý. Logicky by sme teda mali očakávať, že aj gymnázium bude po rekonštrukcii modré. Predná fasáda už žiari novotou, a veru i novou farbou. ŽLTOU. Zatiaľ som nezisťovala, v čej hlave skrsol tento inovatívny nápad a čo naň kultúrne inštitúcie, no istý pán na stavenisku mi po mojej historickej prednáške o špecifickom význame modrej farby pre gymnázium ako súčasť vyššieho celku povedal, vraj dnes treba starým budovám vtláčať punc originality. Neostáva mi iné, ako dúfať, že v záujme puncu originality sa z Modrého kostolíka stane Žltý kostolík.
Pred pár dňami som sa potešila, že istý film si môžem pozrieť v malom historickom v centre Bratislavy. Premietanie však bolo pre čosi zrušené a nevoľky som si opäť spomenula na aféru spred niekoľkých rokov, keď sa istý známy a výdatne publikujúci historik – archeológ o objekte jedného z najstarších kín v Uhorsku (Elektroskop, dnes Mladosť) vyjadril, že „nie je a ani nemôže byť ako solitér považovaný za kultúrnu pamiatku“. Kino sa malo zrušiť a v jeho priestoroch i v priestoroch vedľajšej budovy mal vzniknúť (čo iné) hotel, veď v dnešných časoch už kiná v centre mesta nemajú nijaký význam. Pripomínam si život vo väčších a hektickejších metropolách, ako je naša, a veru nerozumiem, prečo sa len u nás malé kiná v maličkom centre hlavného mesta vnímajú ako anachronizmus, obzvlášť, ak už ostalo de facto len JEDNO. Koniec koncov, robotníkovi na stavbe je isto fuk, akou farbou natiera fasádu a nemá sa prečo zamýšľať napríklad ani nad tým, prečo sa musia obyvatelia triasť o také miesta, ako sú Park kultúry a oddychu či Starý most. Ak však negramotné ortiele vznášajú ľudia vnímaní ako kultúrna elita, ťažko sa potom čudovať, prečo je skutočná vláda na Slovensku v rukách finančných žralokov. Ako mi raz povedal hovorca jedných z nich, nevadí, že on o PKO či Káblovej továrni nevie vôbec nič, podstatná je originalita, pompéznosť, a nie historická pamäť či akýsi obskúrny krajinný kontext.
To, čo sa v súčasnosti deje s našimi mestami, je celkom otvorene povedané, vraždenie. Vymazávanie stôp dejinnej pamäti je genocídou ducha mesta, urbicídou. A veľmi často sú za ňu zodpovední aj tí politici, predstavitelia miest a „kultúrna elita“, ktorá sa na nej podieľa v mene volania po monumentalite a (národnej) hrdosti. Napokon, žiadna genocída sa nikdy nedeje s inými pohnútkami.
