Veľké kapitálové spoločnosti najmä na začiatku transformácie neboli ochotné riskovať a investovať do postkomunistických ekonomík pre ich nestabilitu. Privatizácia v tranzitívnych krajinách strednej a východnej Európy vyzdvihla do popredia osobitný druh podnikateľov. V podstate dobrodruhovia takmer bez kapitálu, ale zato s obrovskými ambíciami a snahou využiť svoj minimálny kapitál a niekedy i pomerne bohaté skúsenosti, nastúpili na cestu rozvoja modernej trhovej ekonomiky – k získaniu závratného bohatstva i moci.
Prvým v bývalej československej federácii – ak nie v nástupe, tak rozhodne v získaní závratného bohatstva i moci sa stal Viktor Kožený. Syn českého emigranta, ktorý už ako študent Harvardskej univerzity v USA vzbudil pozornosť plánmi rekapitalizácie niektorých spoločností, keď sa dostali do finančnej krízy, mal na túto kariéru popri svojej mladosti a dravosti vlastne výbornú kvalifikáciu. Koľko si do Československa priviezol peňazí na podnikanie sú vlastne len dohady. Zhodujú sa však, že od svojho otca získal na túto cestu domov za bohatstvom nie viac ako 3000 USD.
S pomocou úveru, ktorý ešte v rokoch 1990-1991 bolo možné získať veľmi ľahko, najskôr nakúpil v Prahe niekoľko domov. Ich ceny boli relatívne veľmi nízke. Nebolo ťažké si vyrátať, že za takú cenu by vo fungujúcej ekonomike nedostal ani pozemok. S obrovským ziskom ich aj čoskoro predal, keď záujem o nebytové priestory pre podnikanie už začali mať domáce, ale najmä zahraničné firmy. Takto sa stal takmer obratom ruky milionárom.
Dejstvo prvé – „kupónka“ Skutočne závratne bohatstvo mu však priniesla až kupónová privatizácia. V najvhodnejšom čase, keď jej projekt vypracovaný českou pravicou vedenou Václavom Klausom v záujme maximálneho urýchlenia privatizácie z domácich zdrojov sa nestretol pri svojej realizácii s veľkým záujmom, pretože väčšina českých a slovenských občanov si vedela vyrátať, že české i slovenské podniky po 40-ročnej stagnácii nebudú veľmi ziskové a všetky zdroje budú potrebovať na svoj rozvoj a reštrukturalizáciu, aby obstáli v svetovej hospodárskej súťaži – preto ani minimálne poplatky za kupónovú známku a knižku nebudú v dohľadnom čase rentabilné – prišiel s ponukou Harvardských fondov, ktoré založil. Ponúkali všetkým, ktorí im odovzdajú kupónové knižky k dispozícii desaťnásobok hodnoty kupónových poplatkov v reálnom čase rok po ich registrácii.
Tento návrh bol Koženým všestranne výborne premyslený. Držiteľom investičných kupónov (Dikom) ponúkal cenu, za ktorú sa im naozaj oplatilo kupónky sa zúčastniť. Vďaka ponuke Hardvarských fondov, ktorá mala rýchlo ďalších nasledovníkov, vzájomne sa v ponukách predháňajúcich sa aj kupónka rozšírila tak, že prekonala všetky očakávania. Preto ju uvítala, hoci skôr potichu a s rozpakmi aj česká a i slovenská pravica. Kožený si dopredu tento súhlas poistil úzkymi kontaktmi s nimi. Predovšetkým však Kožený takto sám získal do svojich rúk obrovské bohatstvo i moc. Za kupónové knižky, ktoré celkom zaplnili niekoľko pivničných miestnosti archívu, nakúpil celú sieť českých a slovenských podnikov, ktoré vytvorili najväčší vlastnícky komplex v transformujúcom sa Československu.
Rabovačka Pravda, aby splnil svoje záväzky a získal pre seba peňažné prostriedky, musel takto privatizované podniky jednak o tieto peniaze obrať a jednak ich nakoniec aj predávať. Pretože podobne si počínali i jeho nasledovníci, privatizácia namiesto aby podnikom priniesla kapitál a efektívne riadenie sa takto zmenila v najväčšiu rabovačku v dejinách českých a slovenských podnikov, ktorú nezažili ani v časoch nacistickej okupácie. Predaj za reálne peniaze bol možný viac-menej len zahraničnému kapitálu. Ten však už začal mať záujem o privatizované podniky v krajinách strednej a východnej Európy a menovite o enormné zisky, ktoré zatiaľ skôr ako špekulácia s nimi, ale neskôr i s ich dlhodobým podnikateľským využívaním mohli prinášať. Viktor Kožený s veľkým zahraničným kapitálom nadviazal úzke kontakty a prepojenie, a pretože si bol vedomý, že pôda v Prahe sa pre neho stane skoro prihorúcou i on sám sa presťahoval priamo do jedného z centier veľkého finančného kapitálu na Bahamách. Bank of Bahama dokonca získala viac ako 10 % akcií Všeobecnej úverovej banky, ktorá podľa niektorých úvah kontroluje najmenej tretinu slovenskej ekonomiky.
Transformácia na akciovky Medzitým záujem získať čo najviac zo svojho finančného impéria v Československu, ktoré sa po jeho rozpade rozdelilo na české a slovenské (na Slovensku spravovaného spoločnosťou Harvard Capital & Consulting Slovakia (HC & CS) ako dcérskou spoločnosťou Harvardskej investičnej spoločnosti) viedol k tomu, že Viktor Kožený sa rozhodol uskutočniť ďalší zo svojich strategických ťahov – pretransformovať svoje Hardvardské fondy na akciové spoločnosti. Štatút investičných fondov im totiž dával veľké obmedzenia už tým, že určoval limit ovládania jednej spoločnosti jedným fondom len do 5 % základného imania a viacerých fondov tej istej investičnej spoločnosti do 10 % základného imania. Preto sa rozhodol ich transformovať na akciové spoločnosti, čo sa mu aj podarilo a malo opäť ochotných nasledovníkov u väčšiny ďalších investičných fondov. Nepomohli zdĺhavé súdne spory, ani zahraničné právne expertízy, dokazujúce nezákonnosť takejto transformácie. Legislatíva bola príliš deravá, aby to neumožňovala a rovnako i záujem privatizérov a nim ovplyvnených politikov a nakoniec i súdov bol schopný toto umožniť. Koženému sa takto otvorila cesta k otvorenej manipulácii s majetkom fondov, ba dokonca i k tomu, aby drobných účastníkov fondov takto celkom pripravil o ich majetok vo fondoch – napr. predajom hodnotných akcií a nákupom akcií bezcenných.
Dejstvo druhé – Azerbajdžan Na Bahamách V. Kožený ďalej riadil svoje Harvardské fondy a nimi kontrolované podniky prostredníctvom svojich zástupcov v ČR a SR, zároveň sa však začal obzerať po ešte veľkolepejších možnostiach investovania. V tom ho osobitne priťahovali nástupnícke krajiny ZSSR menovite Azerbajdžan. Zatiaľ čo investície do kupónovej privatizácie v Československu mu priniesli podľa niektorých odhadov zo spomínaných vložených 3000 USD 180 mil. USD, ktoré okrem iného investoval do svojho luxusného sídla a jachty na Bahamách (rentabilita tejto investície takmer 170 tis. % v krátkom čase asi siedmich rokov azda nemá obdoby), investície do kupónovej privatizácie v Azerbajdžane, najmä do ropného priemyslu, sľubovali zisky v desiatkach miliárd USD. Pravda, vyžadovali aj neporovnateľné väčšie investície do priemyslu, ktorý bolo treba iba budovať. Kožený to riešil založením osobitnej akciovej spoločnosti, do ktorej získal údajne okolo pol miliardy USD vkladov amerických milionárov a multimilionárov, najmä na osobitnej porade usporiadanej za týmto cieľom v jeho sídle na Bahamách. Chcel takto získať dva razy, ako dominantný investor a organizátor a za podiely tejto spoločnosti, predávané za stonásobok ich nominálnej hodnoty. Ibaže celá investícia skončila zastavením kupónovej privatizácie v Azerbajdžane i s peniazmi, ktoré tu už boli investované. Údajne sám Kožený tu prišiel o stámilióny USD, o čom nepriamo svedčí, že musel predať svoje sídlo a jachtu na Bahamách a jeho spoločníci ho už zažalovali zato, že ich oklamal (kiežby aj u nás bolo možné úspešne zažalovať takýchto podnikavcov). Kožený v októbri minulého roku sa ešte situáciu usiloval riešiť tým, že ako majiteľ správcovskej spoločnosti Hardvardských fondov požiadal českého premiéra Miloša Zemana o intervenciu u prezidenta Azerbajdžanu vo veci jeho investície do tamojšej kupónovej privatizácie. M. Zeman však odmietol intervenovať. Oprávnene, aj keď Kožený za to sľuboval splatenie záväzkov českým účastníkom Harvardských fondov ešte z kupónovej privatizácie. Bolo by to zasahovanie do suverénnych práv jednej krajiny, aby sa napomohlo riešeniu záväzkov (a podvodov) voči občanom druhej krajiny. Mnohé nasvedčuje, že Kožený sa takto aspoň vo vyspelom finančnom svete dostal na koniec svojej kariéry.
Prešľapy HC&CS Nielen v ČR, ale i v SR však Harvardské fondy, zatiaľ pokračujú vo svojej činnosti, aj keď v ďalších transformáciách a ďalších problémoch, dokonca už aj pod celkom novými názvami, ale aj s novými spôsobmi finančných únikov. Harvardská investičná spoločnosť, ktorá patrí do skupiny HC & CS sa dokonca za predchádzajúcej slovenskej vlády stala núteným správcom Prvej slovenskej investičnej spoločnosti, a.s. Banská Bystrica (známej PSIPS) s účtom v AG Banke. Ako účet právnickej osoby nebol poistený a s minuloročným odňatím licencie AG Banke na ňom uložených 1,2 mld. Sk možno už jej akcionári ani neuvidia. Zarážajúce je, že v hospodárskej situácii, keď sa drobný vkladatelia nabádajú, aby pre väčšiu bezpečnosť rozložili svoje vklady do viacerých bánk, miliardový účet PSIPS bol v AG banke, o ktorej sa už roky vedelo, že má problémy. Pravda, takíto miliardoví vkladatelia dostávali osobitne výhodne úrokové a iné podmienky a už z tohto tu bolo úzke kapitálové prepojenie.
Harvardi na Slovensku Zaujímavé je personálne obsadenie v „Harvardoch“ na Slovensku. Na čele HC & CS je Vladimír Lexa, otec Ivana Lexu, potom riaditeľ národného podniku Chemolak Smolenice, kedysi podpredseda vlády Slovenskej socialistickej republiky, ale už podľa Správy Protimonopolného úradu SR z januára 1992 člen Predstavenstva HC & CS. V HC & CS však pracovalo viacero ľudí, ktorí veľa znamenajú aj v súčasnej vládnej koalícii, napr. podľa Hospodárskych novín z januára 2000 v nich pracovala i Mária Machová, súčasná ministerka privatizácie. HC & CS získali významné podiely v najväčších slovenských podnikoch napr. v Slovnafte Bratislava, Chemolaku Smolenice a v Plastike Nitra. Stali sa hlavným sponzorom hokejového klubu Slovan Harvard Bratislava, ale vlastnícky získali kontrolu aj v a.s. PEREX, Bratislava, vydavateľskej spoločnosti denníka PRAVDA.
Harvardský dividendový investičný fond Slovakia, a.s. sa už premenoval na Prvú strategickú, a.s. Bratislava a podobne z Harvardských fondov vznikla Druhá strategická a.s. Bratislava. Menovite o Prvej strategickej je známe, že svoje akcie „zaparkováva“ na účtoch tretích spoločností, čo je na vyspelých kapitálových trhoch zakázané a hodnotí sa ako trestný čin. Medzi majiteľov akcii bývalých Hardvardských fondov patria i spoločnosti typu off – shore registrované na Cypre s neznámymi majiteľmi, pretože vydávajú akcie na doručiteľa v listinnej podobe. Tieto spoločnosti sa používajú na operácie, známe ako „pranie kupónov“ a „pranie kapitálových výnosov“.
Nie je treba veľa fantázie, aby sme pochopili, že za týmito strategickými ťahmi a neznámymi majiteľmi sa črtá rukopis Viktora Koženého s využívaním metód, ktoré by už na vyspelých kapitálových trhoch neobstáli. Zdá sa však, že týmto metódam odzvonilo už i na Slovensku. Akcionári Prvej strategickej totiž podali žalobu na neplatnosť jej valného zhromaždenia ešte z 2. 7. 1999.
Autor (1932) je ekonóm
