Gabriela Rothmayerová: Písať, rovná sa byť šťastná

S menom Gabriely Rothmayerovej asi netreba čitateľov Slova zvlášť oboznamovať. Jej texty v ňom boli a sú stálicou napriek zmenám názvu, vydavateľa aj samotného média, ktorými Slovo prešlo za posledných 20 rokov. Nie je iste neznáma ani pamätníkom Smeny na nedeľu, ani tým, korí sledovali parlamentné dianie hlavne v sektore mladej SDĽ v prvej polovici 90. rokov. A nakoniec ani fanúšikom súčasnej slovenskej literatúry. Najmä posledných menovaných určite poteší správa, že Gabriela Rothmayerová chystá v spoluautorstve s herečkou a dobrou priateľkou Milkou Zimkovou novú knihu s názvom Dve v tom. Pohľad na prejdenú cestu celoživotnej „robotníčky pera“, ktorá sa v rozhovore takpovediac obzerá poza plece, je však určený nielen im.

Pochádzate z Gelnice, vyrastali ste v mnohodetnej rodine baníka. Vaším pracovným nástrojom je slovo, no čím ste chceli byť v detstve?

– Učiteľkou. Pretože som bola „kinder fräulein“  (tak mi v detstve hovorili) nielen pre mladšieho brata, ale aj pre všetky „dostupné“ deti v Dolinke, kde sme bývali, ale aj vo Fente. Keď som šla do školy a zo školy, vždy som bola obsypaná strapcom detí. A možno by som sa tou učiteľkou aj stala, túžila som po pedagogickej strednej škole, lenže práve vtedy mi umrel otec a mama mi nemohla platiť internát v Levoči, zostali sme jej na krku ešte traja zo siedmich. Tak som pekne naklusala na SVŠ, a bolo.


Veľká rodina teda prinúti človeka už v mladosti robiť kompromisy,  pred ktorými ste vo vašej „sedmičke“ zrejme nestáli iba vy…

– Zakotúľala som sa najďalej od stromu, dá sa to ukázať aj na mape. Všetci okrem mňa ostali na východe a z celej našej košatej rodiny sa v kultúre pohybujem iba ja. Bratia sú technici a najstaršia sestra bola majsterka v Tatraľane v Kežmarku. Veľmi dobre sa učila, ale nemohla ísť na školy, lebo mama by to finančne nebola utiahla. Študovala popri zamestnaní a tuším v roku 1961 bola u prezidenta v Prahe ako najlepšia pracovníčka. Hrali jej v rozhlase Deti z Pirea a bola z nej hviezda, lebo ju odfotili na titulku časopisu Rozhlas… Na vysokú školu sa nedostal okrem mňa a najmladšieho brata nikto, hoci sa dobre učili. Najmä švagriné mi to dodnes osladia – ty si mohla študovať, ale Jožko nemohol… Tak to je.

Kedy a prečo ste sa rozhodli vydať na novinársku dráhu?

– To už presne v pamäti nevypátram, ale asi vtedy, keď som zistila, že písať, rovná sa byť šťastná. No a písať, byť šťastná a zároveň dostávať za to šťastie výplatu, to sa rovnalo skoro zázraku. Dovtedy som si každé prázdniny musela zarábať omnoho tvrdšou drinou – v lese, napadnutom kôrovcom po kalamite, som na zápalnú hranicu sťahovala ťažké haluze, alebo v skalnatom teréne motykou hĺbila jamky na sadenice stromčekov – viete, koľko lesa som vysadila? Sama to dnes nepoznávam, na rúbanisku, voľakedy plnom lesných jahôd, šumia dnes vysoké jedle a smreky, moja práca! Ale zbierala som aj tie jahody a maliny, strašne rýchlo „sadali“ v kanvičke, ktorá sa vysýpala do vedra a potom odnášala do výkupu lesných plodín. Ešte úmornejšia bola práca vo fabrike, tam som musela za zmenu zabaliť tisíce tabletiek grafitu do malých okrúhlych škatuliek, tie oblepiť vinetou, uložiť do škatule asi ako od topánok a takých päť škatúľ vložiť do kartónu, previazať a odvliecť k nákladiaku. Alebo navážiť po desať gramov (!) ako púder ľahkého anilínového prášku… Písať, to bolo za odmenu. A tak som zisťovala, kde by som mohla túto svoju záľubu uplatniť, dozvedela som sa, že sa to študuje na Univerzite Komenského v Bratislave, alebo na Vysokej škole múzických umení. Bola som na skúškach najprv na katedre publicistiky, neprijali ma, potom na VŠMU, nepochodila som ani tam, ale „uznali“ mi talent, lebo som sa dostala až do posledného kola, kde už rozhodovalo trošku aj niečo iné – povedzme vedomosti? No, niečo to muselo byť…

Dostať sa na vysokoškolské štúdium žurnalistiky sa vám nepodarilo na prvý krát. Rok po maturite ste strávili ako robotníčka vo VSŽ . Čo vás naučil tento ročný prestoj?

– Cítila som sa vtedy strašne ponížená, a tak som zaťato odmietala pokúsiť sa dostať na pedagogickú školu do Prešova. To už teraz chcela moja mama. Nie, rozhodla som sa byť robotníčkou. Keď som sprostá, tak som sprostá! Na VSŽ ma prekvapilo, čo sa za tou bránou, ktorou som ráno vošla do areálu, vlastne skrýva. Autobusy. Pred šiestou prešli cez rampu areálu húfy mužov a žien, ešte zívali, alebo sa prekárali, alebo iba tak mlčky odovzdane mierili svojou cestou, trochu mi pripomínali slepé kone zapriahnuté do kola. Na veľkej ploche stály autobusy, mali názvy – Radiátorka, Vysoké pece, Výpočtové stredisko, ostatné si nepamätám. Nasadali sme a šoféri nás rozvážali na pracoviská. Bolo horúce leto, kukurica v blízkom poli zrela a hrdzavela od červeného prachu. Ľudia to ani veľmi nevnímali. Vtedy u nás vychádzalo veľa vojnových románov, najmä z ruskej literatúry. Autori už nepísali iba o hrdinskej vojne, ale začali sa zobrazovať ľudské osudy v tej strašnej mašinérii. Lebo žiadna vojna nie je spravodlivá! Odrazu som si uvedomila, že je to nielen strašná nesloboda, ale aj strašná drina, ktorá padne na ľudí: aj na mužov, prekonávajúcich kilometre a kilometre, keď omnia mea mecum porto – teda všetko svoje so sebou nosia, aj na ženy, ktoré sa musia zapriahať, aby poorali, zasiali, zožali a namleli, upiekli a nakŕmili. A mne tá stereotypná, ťažká práca pripadala skoro ako vojna. Pravdaže, bola som „netrénovaná“, s hlavou celkom inde, brúsila som drapľavým pilníkom horúce zvary na radiátoroch, až mi zaškvrčala koža na predlaktí. Viem, že sa aj na ťažkú fyzickú prácu dá zvyknúť, ale netrúfla by som si povedať, že je to jednoduché. Keď som tento rok čítala o šičkách z Hencoviec, ktoré nestíhajú večerný autobus a žiadali zamestnávateľa, aby im skrátil o pár minút zmenu, ten však súhlasil iba s podmienkou, ak im zároveň vezme pár eur, zatínala som päste. Dala by som tým nafúkaným fičúrom! Nech si sadnú k šijaciemu stroju a do nemoty, sklonení nad kúsky odevu, ťahajú látku pod ihlu… Fyzická práca naučí človeka pokore.

Ako na mladé východniarske dievča zapôsobilo hlavné mesto?

– Hoci pochádzam zo Spiša, nikdy som nemala v reči prízvuk, určite vďaka mojej slovenčinárke Anne Palkovej. Ale bývala som s kamarátkami, ktoré prízvuk mali: rozličný, lebo nás bolo v izbe šesť, spali sme na železných poschodových posteliach v internáte nad Malou scénou, na „Suvoráku“ – dve Maďarky, jedna z Košíc, druhá zo Želiezoviec, dve Slovenky zo Skalice, jedna z Banskej Bystrice. Jedine Klárika zo Želiezoviec nemala žiaden slovenský prízvuk, lebo po slovensky vôbec nevedela. A odrazu som zistila, že hociktorá bratislavská predavačka sa na ne vyvyšuje, keď ich počuje hovoriť. To ma zarazilo.

A štúdium? No, ohromilo ma, že je nás na škole tak málo. Vo všetkých piatich ročníkoch nás študovalo dokopy asi sedemdesiatpäť. Piataci sa prišli pozrieť na prváčky, všetci sme sa poznali nielen z videnia, ale po mene. Bola to jediná vysoká škola na Slovensku, kde študovali budúci novinári. Mojou spolužiačkou bola napríklad Zuza Bubílková – spomínate si, neskôr veľká televízna hviezda. Alebo Magda Pospíšilová, neskôr výborná rozhlasová redaktorka a ešte neskôr hovorkyňa Vladimíra Mečiara. Alebo Emil Polák, neskôr šéfredaktor Nového slova (a ešte predtým môj manžel). Alebo Jozef Čertík, básnik a rozhlasový redaktor. Alebo Jana Segečová či Staňa Benická, neskôr obe šéfredaktorky v Markíze. Alebo Laco Bariak, neskôr šéfredaktor v Slovenskej televízii. Alebo Zdenko Kríž, neskôr predseda Slovenského stolnotenisového zväzu… Zabudla som na niekoho? Určite to bola zásluha našich pedagógov, osobitne by som spomenula Borisa Droppu – učil nás metódu novinárskej tvorby, a keďže mal za sebou aj novinársku prax, okorenil každú prednášku praktickými radami: napríklad, že v televízii nemôže pracovať niekto, kto má tik: nemôže hovoriť o vážnej téme a na záver žmurknúť… Alebo Juraj Vojtek. Strávil koniec šesťdesiatych rokov v Británii, bol taký osvietený intelektuál, a tak nám rozprával o beatnikoch, Ginsbergovi, o poézii, to len tak mimochodom popri Areopagitike Johna Miltona… Alebo Ivan Tomašov, ten bol zase odchovanec Paríža. Nehovoriac o „staručkom profesorovi“, tak celá naša škola nazývala pána profesora Dalibora Miloša Krnu, ktorý v povojnových rokoch pôsobil ako diplomat pri Spojeneckej kontrolnej komisii v Budapešti a veľvyslanec v Rakúsku.

Ako si spomínate na svoje elévske roky? Kde ste ich strávili?

– Každý rok inde: po prvom ročníku vo Východoslovenských novinách, dohodla som sa tam, že im budem dodávať reportáže z autostopu. Vybrala som sa smerom z Gelnice do Bratislavy. Na hradskej pri Prakovciach (asi 8 kilometrov od Gelnice) som presedela celé dopoludnie, neprešlo ani jedno auto, ktoré by malo namierené ďalej ako do susedného Mníška či Smolníka. To teda bola šichta, niečo z toho stopu zosmoliť!

Po druhom ročníku som pracovala v Československom rozhlase v Bratislave – v redakcii zameranej na poľnohospodárstvo. Po treťom ročníku v literárnej redakcii Československého rozhlasu – tam som túžila aj pracovať po skončení školy, ale nevzali ma. Po štvrtom ročníku mi uznali prax v Rádiocentre, to bol vysokoškolský rozhlas, vysielali sme pre brigádnikov. Tam som sa naučila asi najviac, hodená do vody. Veľmi výdatne mi pomohlo, že som kedysi chodila na súťaže v recitovaní: keď mi raz počas ranného budíčka zadriemal technik za sklom réžie, odrecitovala som cez Ferlinghettiho a jeho Smutnú nahú jazdkyňu až po Jána Bottu a jeho Žltú ľaliu všetko, čo mi zišlo na um.

V roku 1968 ste mali sedemnásť rokov. Ovplyvnili nejako vaše myslenie, život alebo neskoršiu prácu?

– Nie, nevnímala som to ani pozorne, ani nijako zvlášť silno. Teda politiku určite nie – my sme boli dosť nepolitická rodina. Taká typická slovenská: mama prala oltárne rúcha a nadávala na komunistov, lebo sa nemala dobre a oni jej tvrdili, že sa dobre má.

Ale pamätám si, ako sme počúvali rádio a tam sa vyznávala herečka Eva Kristínová, prečo vstúpila do komunistickej strany: aby sa napravili všetky krivdy, ktoré aj na jej otcovi spáchala komunistická strana! A verila, že v Dubčekovej strane tomu tak bude. Moja mama pochybovala, ale ja som presvedčeniu pani Kristínovej podľahla, páčilo sa mi.

Náš profesor na strednej škole Ján Znak sa nás vtedy pýtal, aký budeme mať teraz pozdrav namiesto práci česť: dupne sa a povie – ček!

Keď prišli Rusi, spolužiaci, ktorí cestovali do Gelnice z okolia, nám rozprávali, ako sa s vojakmi vadia ľudia na stanici v Margecanoch. „Ta čo tu chcece?“ A vojaci, že vraj sa u nás našli pušky. „Hej? Ta kukaj, to moja puška!“ ukazoval unavenému vojakovi nejaký bačik svoju bakuľku.

My sme chodili po meste s portrétom Štefánika a so slovenskými zástavami, akčnejší chlapci chodili vápnom maľovať: „So Sovietskym zväzom na večné časy, ale ani o minútu dlhšie!“

No a potom v apríli 1969, keď som tiež z rádia počula, že Alexander Dubček sa vzdal funkcie predsedu federálneho zhromaždenia a pôjde za veľvyslanca do Turecka, napísala som baladu na motívy Smrť Jánošíkova. Dubček bol Jánošík a baladu som končila: „Dubček je zabitý, šuhajci, dobrú noc!“ Ešte horúcu som ju čítala spolužiakom pred hodinou fyziky, náš profesor to začul, baladu zabavil a vrátil mi ju asi pred piatimi rokmi. „Nehnevajte sa na mňa, že som vám ju vzal, ale veľmi som sa o vás vtedy bál, že si pokazíte život,“ povedal mi Cyril Cehuľa.

S okupáciou som sa nikdy nezmierila, myslím si, že to bola strašná trauma, ktorá spôsobila aj smrteľnú ranu myšlienke socializmu.

Čo máte na novinárčine najradšej?

– Mňa odjakživa oslovuje príbeh. Príbehy som rada počúvala, rada som ich čítala a aj – šťastná – ich rada písala. A je úplne jedno, do akého žánru sa mi dostali. No obdivujem dobrý fejtón – teda príbeh vpísaný do šarmantného ironicko-láskavého humoru. Jaj, len nie taký akože humorný, a pritom strašne násilný. Vtip, to musí byť francúzsky esprit. Bravúrne nám to ukázal napríklad Ivan Kadlečík alebo Ludvík Vaculík.

Popri novinárskej práci ste v osemdesiatych rokoch debutovali aj literárne. Vaše prózy sú „zo života“, píšete o súčasníkoch, o sebe či o aktuálnych udalostiach v spoločnosti. Tematicky možno nie sú príliš ďaleko od publicistky. V čom je pre vás vyjadrovanie poviedkou či novelou iné ako prostredníctvom novinárskych žánrov?

– Prala som v tom svojom korýtku, a nebolo kde bielizeň vyvesiť – keď ma neprijali na tú nešťastnú vysokú školu. Tak som poslala písačky do literárnej súťaže, volala sa Wolkrova Polianka. A odrazu ma pozvali na vyhodnotenie. Prídem do Popradu, v hoteli Gerlach som sa mala hlásiť. A tam sedí pani s hárkom, kde sme sa podpisovali. Vedľa toho hárku na kôpke naukladané brožúrky. Obálka bola zelená, také sústredené kružnice a na tých kružniciach názov Hľadanie tvarov. Dokelu! Moja poviedka má názov Hľadanie tvarov, ešte si budú myslieť, že som to niekde ukradla! Až mi krv udrela do hlavy. No, ukázalo sa, že brožúrku nazvali podľa mojej poviedky, ba čo viac, že som tú celoslovenskú súťaž vyhrala.

Tam, na Wolkrovej Polianke, som spoznala vynikajúcich slovenských spisovateľov Vincenta Šikulu, Ladislava Balleka, Jána Buzássyho, Vojtecha Kondróta, Jána Majerníka, súťažili so mnou Daniel Hevier, Andrej Ferko, Braňo Hochel – to len tak pars pro toto. Dúfam, že moja literatúra nie je publicistika, ale že jej novinárčina dáva život.

V knižných prácach sa odrážate od vlastných skúseností. Modelujete situácie a postavy podľa skutočných ľudí? Už sa stalo, že sa v textoch spoznali?

– Raz – ale to bolo ešte v časoch reálneho socializmu – viedla literárnu prílohu Nového slova spisovateľka Oľga Feldeková. Poslala som jej poviedku, ona ju uverejnila, a dostala dva protestné listy. Jeden z Oravy, jeden od Trenčína. Obe pisateľky boli na mňa nahnevané, že som opísala ich život, ale že nie pravdivo. Jedna namietala, že ona sa vydávať nemusela, tá druhá, že oni nemali záchod vo dvore. A ja som ani jednu nepoznala, samozrejme, ani ich pravdivý príbeh.

Niekedy sa stane, že spisovateľ natrafí na tú pravdivú žilku, ale literatúra nie je fotografia. Aj keď spisovateľ píše o sebe: veď čo pozná lepšie ako seba? Najlepší spisovatelia sú tí, čo sa nezľaknú samých seba. Okrem odvahy treba na to talent, a veľký. Mohol by o tom hovoriť Rudo Sloboda. Ale napríklad aj Veronika Šikulová – práve som dočítala jej nový román Miesta v sieti a užasla som: nad jej talentom, aj nad krásou slovenčiny, ktorú používa. Povie napríklad: Klopali pražce. Klopali podvaly. Buchotali švelere. Hrmotal vlak. Je to to isté, a predsa každá veta má svoju atmosféru.

V poviedkach sa venujete problematike rôznych podôb vzťahov, lásky, rodiny. Texty nevyznievajú ako prvoplánová kritika postavenia ženy v spoločnosti, no pocit akejsi krivdy a neférovosti „osudu“, založenej na nerovnosti pohlaví, po prečítaní ostáva.  Čo by sa podľa vás na postavení ženy v našej spoločnosti malo ešte zlepšiť, čo si zasluhuje kritiku a nápravu?

– Myslím si, že ženy by sa mali dokázať vidieť, neskrývať sa. Poviem to na príklade, takom aktuálnom. Prezident vraj bodyčekoval premiérku, a na internete sa po tom incidente rozhorela diskusia. A ja som sa zapojila: myslím si, že slušnosťou, zdvorilosťou sa dá povedať všetko, netreba sa znižovať k hrubosti. No, to som schytala! Najviac ma zarazila jedna pani, ktorá povedala: ale dámy, neberte to tak vážne, ja napríklad dokážem žiť v mužskom kolektíve. Keď mi niekto zadrie nejaký sprostý vtip, tak im odpoviem, a potom ma aj tí chlapi berú! No, ja to tej panej želám – ak sa musí stať chlapíkom, aby ju brali. Dokonca ak je s tým spokojná! Ale bola by som radšej, keby ju brali ako ženu, pred ktorou sa nepatrí byť sprostý.

Nedávno som sa dočítala, že zamestnania v médiách sú vraj najstresujúcejšie zo všetkých. Môže novinár žiť dlhoročne „v pohode“ a dokonca viesť rodinný život s druhým novinárom? Neľutujete výber profesie?

– Ó, nie, ja som bola vo svojej profesii šťastná. A keď sa zmenili pomery v Pravde, a ja som síce dobrovoľne, ale pod tlakom tejto okolnosti podala výpoveď, mala som pocit, že som zomrela. Doslovne. Dodnes o tom nemôžem celkom hovoriť – až tak, ako Sofia v Styronovej Sofiinej voľbe o tom, ako sa mala rozhodnúť, ktoré dieťa nechá žiť: nedokázala to v žiadnom jazyku.

Isté je, a ja to viem, že nielen v čase normalizácie, ale aj v čase „demokratizácie“ sú ľudia, ktorí sú označkovaní a „nemôžu“, hoci sa ničoho nedopustili.

Kedy ste vstúpili do komunistickej strany? Čo vás k tomu viedlo?

– V našej rodine nebol nikto členom žiadnej politickej strany: ani agrárnej, ani Hlinkovej, ani demokratickej, ani komunistickej, neskôr ani Strany slovenskej obrody ani Strany slobody. Teda ani nikto nemohol byť zo žiadnej z tých strán vylúčený. Preto som nemohla byť ani politicky prenasledovaná. Iba som mala problém, že som členkou žiadnej strany nebola. Mala som problém pri prijímaní na vysokú školu, mala som problém, keď som tú školu končila a do žiadnej redakcie ma z toho dôvodu nechceli.

V čase normalizácie som bola študentka a potom na materskej – pamätám sa, keď bolo v pražskej Lucerne to známe zhromaždenie umelcov, tak môjho Miška bolelo bruško, dlho som ho nosila na rukách, a keď konečne zaspal, mama vypla televízor, takže som ani nevidela, ako sa to celé skončilo.

Do komunistickej strany som vstupovala v polovici osemdesiatych rokov asi aj pod vplyvom môjho muža a našich priateľov: vedome, s presvedčením, že treba niečo zmeniť, že treba posúvať hranice možného až po nemožné, že nové vetry nemôžu viať z tých starých zadkov.

Všetko sa síce zmenilo, ale už bez nás.


Udalosti roku 1989 vás zastihli v Smene na nedeľu. Zakrátko sa to však zmenilo
redakciu postihla „normalizácia“. Čo sa prihodilo a ako to zasiahlo váš život?

– V Smene na nedeľu som bola šéfkou, prišla som tam na jar roku 1988, myslím, že keď si zalistujete v starých ročníkoch, tak pocítite tú radosť, ktorú sme zažívali z každého nového čísla. Mala som skvelé kolegyne a kolegov (napr. aj Martu Moravčíkovú), stúpal nám náklad, predávali sme 280-tisíc výtlačkov, viac sme nemohli, lebo papier sa prideľoval, my sme boli „béčko“, v „áčku“ bola zaradená stranícka tlač.

No a keď prišiel november, za vtedajším šéfredaktorom Ľubom Chorvatovičom prišiel jeden človek, že chce byť šéfom Smeny na nedeľu. Čo so mnou? Ľubo ma zavolal, bol tam aj Karol Ježík, šéf odborov v redakcii, a Ľubo mi hovorí:

„Vieš, Jano chce byť šéf. Že ty si v strane.“ Ľubo bol, pravdaže, tiež, ale jeho miesto Jano nechcel.

„Máš ešte nejaký iný dôvod, prečo ma odvolať?“ pýtala som sa šéfredaktora.

„No, nie. Ale vieš…“

„Dobre, Tak ma odvolaj, ale prosím, daj mi to aj na papieri. Že preto, lebo som v strane. Len tak, pre tú srandu.“

Ľubo sa trochu ošíval, ale Karol ma podporil:

„Myslím, že by si to mal Gabe dať,“ povedal.

Aj sa tak stalo, mám ten lajster odložený, ale naozaj už len pre srandu. Nikde ma po skončení školy do redakcie nechceli, lebo som nebola v strane, no a po novembrovom prevrate som „slobodne“ opustila post šéfky Smeny na nedeľu, pretože som už v tej strane bola.

Ale, ako hovorí Jiří Dientsbier: dôležitá je vnútorná sloboda, raz ste pre ňu kuričom, druhý raz ministrom.

Keď sa teda kolega Jano rozhodol, že nastal jeho čas a ja tam zavadziam, odišla som, a vlastne so mnou všetci redaktori, do kancelárie zástupcu šéfredaktora. Tam sme trucovali. Rudo Gallo chodil po Presscentre a každému hovoril, aké svinstvá sa u nás v redakcii dejú. Nastala revolučná nálada: Toto sa predsa nesmie robiť, nato November nebol! Karol Ježík, zakladateľ SME a skvelý človek,  do našej trucovne chodil hrať karty. Bolo tam nafajčené ako v bare a chlapi od rána mastili karty na protest. Trvalo to možno aj mesiac. Mňa potom zobrali do Pravdy a ostatných popresúvali na iné oddelenia. A protest sa skončil.

Na rozdiel od mnohých ste po nežnej revolúcii nezahodili stranícku knižku, naopak, vstúpili ste do politiky ako poslankyňa za komunistickú stranu, neskôr za SDĽ. Prečo ste sa takto rozhodli?

– To bolo také nedorozumenie. Peter Weiss mi zavolal, že by potrebovali v niečom pomôcť, a ja som si myslela, že chcú, aby som niečo napísala či zredigovala. Hneď do telefónu som súhlasila, prišla som na stretnutie, a tam mi povedali, že ma navrhli za poslankyňu do rekonštruovanej SNR. Účinkovala som tam tri týždne, potom boli vypísané prvé slobodné voľby, a ja – keďže som sa tak osvedčila 🙂 som dostala ponuku kandidovať. Do Federálneho zhromaždenia ČSFR. Moja šanca bola asi taká, ako za socializmu šanca pozrieť si Ameriku. Prognostik Miloš Zeman prognózoval komunistickej strane 7 percent. Dostala štrnásť a ja, kandidujúca v Bratislave s takými esami ako Leopold Haverl, Vladimír Mináč, som získala mandát.

Čo sa týka straníckeho preukazu, keď som bola poslankyňa vo Federálnom zhromaždení, nechala som si ho podpísať od Ladislava Adamca, posledného komunistického predsedu vlády, ktorý bol pre mňa veľká osobnosť. Porušila som tým všetky stanovy, to sa jednoducho nesmelo.

Napokon, viete, akú som mala najväčšiu traumu, keď som vstúpila do strany? Aby som nestratila známku. Lebo z toho boli strašné vyšetrovania! Z každého príjmu sa bralo určené percento, z každého honorárika som vyratúvala, a keď som išla platiť známku, preukaz som si radšej nebrala, lebo keby som ho stratila, to by bol koniec sveta. A teraz, kde tú známku mám? No, to boli každý mesiac horory… Ale to hovorím, samozrejme, tak na odľahčenie, aby bolo jasné, ako som ja bola  v tom čase politicky vybavená…


Čo vám dali a čo vzali skúsenosti v politike?

– Obdivovala som, obdivujem a budem obdivovať ľudí, ktorí niečo vedia, bez ohľadu na to, kde pracujú. Aj v politike sa takí nájdu. Vnášať do tejto profesie kritériá morálky, to môže ľahko skĺznuť do lacného moralizovania. Podľa skutkov poznáte ich – toto biblické platilo a platí. Ak niekto má plné ústa vzletných fráz, a vzápätí súhlasí s bombardovaním – bomby nemajú oči, nevidia, koho zabíjajú – tak mu neverím. V politike očakávam schopnosť dorozumieť sa, obdivujem aj tu esprit, nie hrubú silu. Vulgárnosť mi je nepríjemná. Aj opačné názory možno ponúkať v delikátnom oblečení, ba často sú oveľa účinnejšie, hoci pre tribúny to možno tak nevyznieva.

Prečo ste politiku opustili?

– Pretože som v nej nebola šťastná, ako vravím, mojím šťastím bolo písať. Tam som sa trápila. Som ale osudu vďačná za tú skúsenosť.

Aký bol váš návrat k novinárčine?

– Skvelý! Prišla som do Nedeľnej Pravdy, medzi výborných kolegov, bola som reportérkou, ale Vlado Jancura, vtedy šéfredaktor Pravdy, mi umožnil písať komentáre do denníka. K rannej káve som si dopriala komentovať denné udalosti, mala som vynikajúcu spätnú väzbu a Vlado Jancura mi ponúkol miesto stálej komentátorky v denníku. A potom nastala tá zmena vo vedení, za šéfa prišiel človek z komunistickej prípravky – to bola taká stredná škola, kde vybrané kádre urobili maturitu skôr, ako sa krava otelí, a potom si vybrali vysokú školu, akú len chceli. Prišiel a začal kádrovať, ľuďom nadávať – do boľševikov. Ó tempora, ó móres!

Svoje politické presvedčenie ste dodnes nezmenili. Ľavicové hodnoty ste od 90. rokov hájili v Novom slove, neskôr v nástupníckom Slove. Dlhodobo plávať proti prúdu je iste vyčerpávajúce, čo vám dodáva silu?

– Neviem, či mi to dodáva silu, ale viem, že som na správnej strane. Nezáleží na tom, či momentálne vyhrávame. A vlastne: „Bojujíce musíme aspoň někteří vědet, že nemůžeme zvítězit, ba není si ani co přát, abychom zvítězili. Poražené zlo mimo nás ujalo by se ihned uvnitř nás a prorůstalo námi.“ Autor Ludvík Vaculík. Tá myšlienka, ktorú vyslovil v disente, sa až desivo naplnila – takže „není si ani co přát, abychom zvítězili“… Chce to iba silu presvedčenia, ktoré nie je ideológiou, iba nažitým poznaním.

V čom sa žurnalistika podľa vás najviac zmenila po roku 1989?

– Ja sa obávam – odhliadnuc od technických vymožeností, ktoré sú vo vývoji prirodzené – že sa nezmenila. Že iba vymenila znamienka.

Najlepšia slovenská žurnalistika je dnes skôr na okraji: mám na mysli napríklad JeToTak, čo je svojím spôsobom veľmi zaujímavý fenomén. To ostatné nehodnotím, lebo mnohých výborných novinárov mi je ľúto: do čoho sa to zaplietli? Stojí im to za to?

Ak chcú robiť politiku, prečo nejdú do súťaže podľa pravidiel – teda do volieb?

Chystáte niečo aj pre fanúšikov vašej knižnej tvorby?

– Od prevratu ma zaujímajú porazení – aj bývalí papaláši. Veľmi som túžila urobiť rozhovor s prezidentom Gustávom Husákom, žiaľ, nepodarilo sa mi to, pretože zomrel skôr, ako sme sa stretli. Gustáv Husák je neprehliadnuteľná osobnosť, život-dráma. Videla som Klimáčkovu hru a najviac mi o nej vypovedal fakt, že jeho syna Vladimíra na premiéru nepozvali. Pán architekt Vladimír Husák to okomentoval: „Asi vedeli, prečo.“ Čítala som štúdiu, ktorú o svojich rodičoch – pani Magde Lokvencovej a svojom otcovi napísal Vladimír Husák – je to krásne a stále mi to žije vo vedomí. Rada by som dopomohla, aby z toho bola knižka, ale neviem. Druhý taký projekt už je skoro na svete – a predsa sa asi nenarodí. Strávila som minuloročnú jar s bývalým dlhoročným predsedom vlády, nahrávala som si jeho spomienky. Výborná vec, ale zatiaľ sme sa nedohodli. Zatiaľ mám rukopis. No a do tretice máme rozpísanú spoločnú knižku s Milkou Zimkovou pod názvom Dve v tom.

Zrodu tejto knižky predchádzali isté „problémy s počatím“…

– S Milkou Zimkovou sme si začali vymieňať listy už asi pred troma rokmi. Zaznamenávali sme si, čo sme zažili. Trebárs aký film som videla, akú knihu kúpila, a dala som to vždy do kontextu s mojím životom alebo s tým, čo sme niekde zažili spoločne.

Mala som už asi 40 strán a Milka okolo 30, keď na moju poslednú knižku vyšla recenzia v SME. Samozrejme, nešlo vôbec o to, aby sa hodnotila literatúra, ale o to, aby mi dotyčný pán Kornel Földváry dal dobre poza uši. Už som bola od roku 1989 zvyknutá na všeličo, ale toto ma znova  zarazilo. Zostala som ako preplieskaná, lebo použil podľa mňa neférové podpásovky ako „blondínka“ a „takto sa dnes už nepíše“… No a v závere ešte, že na obálke je použitá kresba Alberta Marenčina a čosi v zmysle „boli by sme radi, keby vyšlo najavo, že ju autorka nejako ukradla“.

Keď to vyšlo, hneď som telefonovala pánovi Marenčinovi, aby som sa mu ospravedlnila, že sa kvôli mne dostal do rečí. A on – čo máte na mysli? Aha, toto? Ráno mi už volal syn, a ja som pánovi Földvárymu odkázal, že som vám tú kresbu dal sám a veľmi rád. Tak ma upokojoval. Napriek tomu vo mne ostala taká horkosť, až som napísala Milke, že končím so všetkým, že toto nemôžem znášať. Nejako som sa zľakla, že sa zase začnú všetky tie útoky, ktoré som zažívala po roku 1989, keď som sa ako blbec ocitla v politike, hoci som po tom vôbec netúžila. Milka to zobrala tak osobne, že vystrihla článok, chodila s ním po Bratislave a každému ukazovala, čo si to proti mne ten človek dovolili. Dobrá kamarátka, bojovala za mňa. Ale najmä za to, aby sme pokračovali v projekte. No ja som bola rozhodnutá, že nie. Úplne detinsky, z trucu. A tak sme skončili.

Milka bola potom strašne dotknutá. Všetko píše rukou, dlho jej to trvá, už mala tak veľa napísaného – a čo s tým? Tak som ju prehovorila, aby z toho urobila poviedky. Aj urobila – knihu InterCity. A ja som svoje úvahy odložila. Potom však vo mne rozhorčenie doznelo, povedala som si – Panebože, veď každý nech má názor, aký chce, nič sa nestalo a nemôžem zakázať tej SMEčke recenzovať. Ba čo viac, malo to aj dobrý efekt. Negatívna reklama je tiež reklama: zrazu mi veľa ľudí telefonovalo, kde je tá knižka, že ju nemôžu zohnať…

Recenzent vám teda nechtiac pomohol. Utvrdil súdržnosť fanklubu.

– No… aj tak ma to mrzelo. Som človek, ktorý chce skôr obrusovať hrany, nemám rada, keď ľudia proti sebe bojujú.

A čo s odloženým materiálom? Milka mi navrhla, aby sme to skúsili oprášiť. A ja na to – urobme to inak. Ja budem novinárka a budem sa ťa pýtať na celý tvoj život a tvorbu. A ty, keď budeš odpovedať, tiež mi môžeš položiť otázky. Poslala som jej ich asi dvadsať, ona mi postupne odpisuje a v listoch sa aj pýta.

Postupne sme zistili, že z odpovedí vyplynuli hodnotové okruhy, napríklad taká spravodlivosť. Čo za spravodlivosť považujeme, kde sme sa s ňou stretli, alebo kde sme sa, naopak, stretli so skrivodlivosťou. Mala by to byť nakoniec taká esejisticko-úvahová knižka vo forme listov.

Môžeme vás teda považovať za ochranárku; listy sú dnes na zozname ohrozených druhov…

Veru. Hrozne som milovala, keď si spisovatelia voľakedy písali listy. (Veď to napokon bola kedysi jediná forma komunikácie na diaľku.) Je v nich iný pohľad na život – keď spisovateľ píše dielo, sú tam už postavy, a tie si žijú vlastný život, ale v listoch je prítomný sám autor. Technikou sa takéto väzby narušili. Chceli by sme ich s Milkou trošku nadviazať.

(Celkovo 5 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter