V týchto dňoch ponúka galéria v Pálfyho paláci výstavu fotografií amerického umelca Mana Raya. Rodáka z Filadelfie, ktorého bohatá tvorba je poznamenaná spleťou myšlienok fauvizmu, kubizmu, dadaizmu a surrealizmu, tu prezentuje časť jeho rozsiahleho diela – fotografia. Hoci sa fotografie Mana Raya vyznačujú kvalitnou originalitou a oprávnene ho radia medzi najväčších fotografov, nie sú to jediné, v čom tento rôznorodý umelec dosiahol vynikajúce výsledky. Pôvodne študoval architektúru a priemyselný dizajn. V roku 1920, keď sa venoval prevažne maľbe, založil spolu s priateľom Marcelom Duchampom a Katarínou Dreinerovou umeleckú skupinu Societé Anonyme (Anonymná spoločnosť). Po čase však objavil fotografiu, čo pre neho znamenalo začiatok tvorby v duchu popierania klasických princípov umenia a maľby a v roku 1921 po príchode do Paríža sa aktívne zapojil do hnutia dadaistov. Z toho obdobia pochádzajú jeho kuriózne objekty (ready made) a fotografie vyrobené bez fotoaparátu priložením objektov na citlivý film – rayografie. Postupne sa stával stúpencom surrealizmu a nakrútil niekoľko krátkometrážnych filmov, ktoré sú svedectvom jeho nekonvenčných postupov. Veľká časť jeho tvorby však pozostáva z kresieb a malieb, v ktorých vytvára iracionálne obrazy v iluzionistickom štýle a asambláže objektov a materiálov, pričom významnú úlohu zohráva náhoda a absurdno. Bratislavská výstava prezentuje fotografie, v ktorých prevažuje práve vplyv surrealizmu. Surrealistický zámer v plnej paráde Rayografie boli zrejme prvou témou, ktorej sa Ray v rámci fotografie venoval. Obrazy sú koncipované ako lineárno-plošné kompozície, v ktorých sa pôvodne použité bežné predmety menia do abstraktných polôh. Takto pripomínajú rôzne výjavy z reálneho, aj vymysleného sveta – objavujú sa v nich atómy a planéty, človek a technika, svetlo a tma, fantázii sa medze nekladú a ich vnímanie do veľkej miery závisí od predstavivosti pozorovateľa. Od týchto rayografií je iba krok k fotografiám, pri ktorých už autor používal fotoaparát a ako hlavné objekty mu slúžili ľudia. No aj tieto obrazy sú rovnako vzdialené bežnému reálnemu vnímaniu. Napríklad fotografie ako Slza, Bozk a ďalšie sú zamerané na tváre alebo detaily tvárí a častí ľudského tela. Nielen na prvý pohľad pôsobia veľmi chladne. Surrealistický zámer ukázať tú stránku vecí, ktorú nevidíme, hoci je, alebo ktorú vidíme, ale inak, sa prejavuje výraznými detailmi, silnými kontrastmi a skreslením skutočného obrazu. Pôsobivá hra so svetlom a dokonalé kompozície sú dôkazom autorovho citu prispôsobiť sa skutočnosti a hľadať v nej odkazy na svet paralelný s naším. Ďalšiu sériu tvoria akty, portréty a autoportréty. Na fotografiách sú autorovi priatelia, najmä z umeleckých kruhov. Nechýba spisovateľ a zakladateľ surrealizmu André Breton, spisovateľ a básnik, zakladateľ dadaizmu Tristan Tzara, najväčší priekopník kubizmu Pablo Picasso, maliar Salvador Dalí, Marcel Duchamp, Yves Tanguy, René Char a ženy ako Kiki, Jacqueline Goddhardová, Meret Oppenheimová a mnoho ďalších. Tieto fotografie nadväzujú na predošlé vrátane rayografií rovnako plynulo ako aj na surrealizmus. Zvláštne je, že aj portrétované osoby samy osebe pôsobia niekedy akoby z iného sveta, pózy, ktoré zaujímajú, spôsobujú, že fotka pripomína skôr divadelné scény ako bežné prostredie. Nájdeme tu jednoduché, klasické portrétové snímky s bežným kompozičným riešením, no s veľmi nezvyčajným pohľadom či výrazom tváre, ale aj fotky dofarbené čajom, vyvolané ako negatív alebo fotoreliéf. Niektoré sa vyznačujú zaujímavou hrou so svetlom, iné vznikli v atypickom prostredí. Štyri verzie jedného portrétu Meret Oppenheimovej dokonca pripomínajú obrazové variácie pop-artistu Andyho Warhola. Akty sú výlučne ženské – ak medzi ne nerátame sériu s drevenými postavičkami nazvanú Pán a pani Woodmanovci, v ktorej nahý drevený párik predvádza sexuálne hry. Mnohoraké vnímanie reality Všetky Rayove fotografie sú dôkazom toho, že každá téma je pre autora výzva a nič preňho nie je dostatočne určené. Hranice neexistujú – pomocou neustáleho rozvíjania konkrétnej myšlienky vytvára neuzavreté spektrum možností ako rozvíjať ďalej. Pohybovanie sa medzi snom a realitou znamenalo pre Raya ostať prístupným pre neobmedzené pole myšlienok. Je teda pochopiteľné, že fotografia je len zlomkom jeho tvorby. Jeden výrazový prostriedok mu totiž na vyjadrenie mnohorakého vnímania reality nestačil. Na druhej strane je však možné oddeliť sa od vnímania vecí len ako celkov a podstatu hľadať rovnako v jednotlivých zložkách, ako i v ich vzájomnej súhre. To je totiž to, čo táto výstava ponúka – fotografie, z ktorých každá sama osebe môže byť odpoveďou. Rozsah, forma a téma odpovede už záleží na každom indivíduu. Otvorené myšlienky nechávajú aj otvorený priestor pre odpovede.
