V súčasnosti má 29 obyvateľov v 18 domoch z celkového počtu 55 domov. Neobývané domy sú využívané hlavne na chalupárčenie. Celá paráda leží v nadmorskej výške 718 m.n.m., pod vrchom Sidorovo. Jedna z povestí hovorí, že názov obce je odvodený od výskytu vlkov v tejto oblasti. Ak ste sa náhodou ocitli v Ružomberku, vo Veľkej Fatre, alebo v západnej časti Nízkych Tatier a nenapadá vás žiaden tip na výlet, vyberte sa práve do Vlkolínca. Je v ňom síce trochu chladno a veterno, ale to sa v tomto období bežne stáva. Ak ste prírodne a historicky založení, ak máte radi neopakovateľné výhľady a voľné stráne, určite budete odchádzať z tejto rozprávkovej krajinky s pocitom tichého úžasu.
Do Vlkolínca sa dostanete veľmi jednoducho. V Ružomberku stačí zamieriť smerom na Donovaly a za časťou Biely Potok zbadáte na pravej strane cesty motel Vlčí dvor. Hneď za ním zabočíte do prava a potom už iba stačí sledovať šípky, až sa po úzkej ceste do kopca dopracujete na parkovisko, ktoré je hneď pod dedinkou. Pešo sa z Bieleho Potoka dostanete po žltej turistickej značke. Do Vlkolínca sa môžete dostať aj z veľkofatranských kopcov, cestu ľahko nájdete podľa turistickej mapy. My sme tam prišli autom zo smeru Banská Bystrica, platí rovnaké navigačné pravidlo ako pri ceste z Ružomberka, len ho použijete v opačnom smere, čiže pri moteli Vlčí dvor treba odbočiť vľavo a potom už len sledovať navigačné tabule. Cesta je na slovenské pomery vyznačená celkom dobre.
Vlkolínec nás privítal takmer božským kľudom. Keďže bol piatok v mimo sezóne, tak sme si ho užili ešte bez davu turistov, čo bolo naozaj výborné. Vchod do obce strážia jeho drevení obyvatelia.
Pokračovali sme po ceste smerom hore. Drevených chalúp v pastelových farbách sa pod vrchom Sidorovo zachovalo 55. Bolo by ich viac, ale jedna tretina vyhorela počas druhej svetovej vojny. Domy sú takmer rozprávkové, novodobé stavby sa medzi ne našťastie nestihli votrieť.
Veľmi sa mi páčila pôvodná autentická atmosféra. Okolo domčekov nie je položená dlažba, pôsobí to jednoducho a prirodzene.
Jednou z hlavných pamiatok je aj dvojpodlažná zrubová zvonica z roku 1770.
Hlavná ulička. Trocha nám na nej kazili dojem zaparkované autá, ktoré patrili zrejme domácim, keďže do Vlkolínca je autom vstup zakázaný.
Výhľady na okolité stráne boli naozaj očarujúce.
Sidorovo v plnej paráde.
Vlkolínec z nadhľadu.
Cesta okolo dedinky končí tam, kde začala…
Ak raz pôjdete z Ružomberka smerom na Donovaly, alebo z Banskej Bystrice smerom do Ružomberka, zastavte sa tam. Neoľutujete. Vlkolínec sa určite oplatí navštíviť. Priemerný čas prehliadky trvá cca pol hodinku, zdatnejší turisti, ktorým ide o niečo iné a nie o to, aby sa naozaj kochali jeho krásou, to stihnú obehnúť aj za 15 minút. Nás si však Vlkolínec získal na dlhšie. Strávili sme v ňom a v jeho okolí cez 3 hodiny a ešte stále sme nemali dosť…Vyhnal nás až studený vietor, ktorý sa nám prehryzával doslova pod kožu. Plánujeme sa tam ešte vrátiť. V lone krásnej prírody Liptova, je to určite zmysluplne strávený čas.
Foto (c) Zuzana Mokráňová
