Finitaika?

Prognózy pre najbližšie desaťročia o tom, ako pokročí počítačová technika, umelá inteligencia a umelý život, ktoré robia pracovníci v kognitívnych vedách, tvrdenia, že jediný osobný počítač sa čoskoro svojou kapacitou vyrovná všetkým ľudským mozgom na Zemi a že inteligentné roboty vo väčšine prípadov nahradia ľudí, sú sotva spochybniteľné. Už nejde o science fiction, ale o vedecké a technické projekty, na ktorých sa vo svete intenzívne pracuje. Je preto možné, že symbolmi 21. storočia sa stanú ultrainteligentné počítače a roboty, alebo ich hybridy s ľudskými bytosťami. Lenže symbolom začiatku 21. storočia, symbolom vstupu pozemskej civilizácie do tohto rozhodujúceho storočia, sa stalo niečo iné: pustý priestor, ktorý ostal uprostred New Yorku po tom, sa odpratali trosky dvojičiek budovy Svetového obchodného centra, ktoré sa 11. septembra 2001 zrútili po náraze teroristami unesených a riadených boeingov. Stretnutie dvoch superšpičkových technických výtvorov ľudstva, mrakodrapu a tryskového lietadla – a výsledkom je prázdno, čo po nich ostalo. Tento pustý priestor bol pomenovaný Ground Zero. Názov by sme mohli preložiť ako „Pozemok nula“, ale tiež, s istou licenciou, ako „Nulové vysvetlenie“. V prvom zmysle zrejme interpretujú Ground Zero tí politici a technokrati, ktorí sa rozhodli vybudovať na prázdnom pozemku mrakodrap ešte impozantnejší. Akýsi výkričník triumfálnej techniky: som nepremožiteľná. Tento nový mrakodrap bude asi schopný vydržať nový útok teroristov bez poškodenia. A to aj vtedy, ak sa na teroristickú akciu použije technický výtvor ešte pozoruhodnejší a účinnejší, než boli pri prvom útoku boeingy. Lenže druhý zmysel názvu Ground Zero je asi vernejšou interpretáciou správy, ktorú zrútenie budovy Svetového obchodného centra vyjadrilo. Tá správa je varovaním: ľudstvo je v nebezpečnej situácii. Nie preto, že globálny terorizmus naďalej hrozí, ale preto, že jeho povahe a príčinám nedostatočne rozumieme. Nebezpečie je v tom, že tí, čo dnes majú vo svete rozhodujúcu politickú a vojenskú moc, sa domnievajú, že odstránenie terorizmu je technickou záležitosťou. V tejto domnienke ich ponecháva alebo utvrdzuje konformnosť väčšiny znalostných elít a ľahostajnosť verejnosti. Všeobecné ohrozenie je dané stavom poznania, aké ľudstvo dosiahlo. Tento stav možno vyjadriť dvomi tézami: (1) Ľudstvo disponuje rozsiahlymi znalosťami o neživej prírode a o molekulárnych základoch živej prírody. Na základe týchto znalostí vyhotovuje stále účinnejšie technické zariadenia: jedny používa na zmenšovanie námahy a utrpenia, iné poskytujú stále efektnejšie a stále ľahšie prístupné potešenia a zábavu a ešte iné slúžia stále výkonnejšiemu a masovejšiemu vzájomnému zabíjaniu ľudí. (2) V evolúcii ľudského poznania došlo k ohromnej disproporcii: silno pokročili prírodné vedy, kým kultúrne vedy – vedy o človeku a o spoločnosti – veľmi zaostávajú. Veda prerastá do technovedy. Priveľa a priľahko dokážeme do ľudského sveta zasahovať a manipulovať s ním, primálo mu rozumieme. Reakcia na 21. september 2001 verne odráža túto nebezpečnú situáciu. Zásahy Ameriky a jej spojencov v Afganistane a Iraku boli z technického hľadiska skoro perfektné, a preto vojensky úspešné. No ich dôsledky sotva možno interpretovať ináč, než ako duchovné zlyhanie západu. Povedzme to schválne ešte radikálnejšie: ako zlyhanie vedy. Príčiny terorizmu sa neodstránili, pretože nám uniká ich podstata. Hrozba globálneho terorizmu sa skôr zväčšila. Kým hŕstka politikov hľadá účinnejšie technické prostriedky proti teroru, kým mnohí vedci, štedro finančne lákaní politikmi, začali reorientovať svoj výskum na hľadanie takýchto technických prostriedkov, západná spoločnosť ako celok sa bezstarostne zabáva: exponenciálne rastúci priemysel zábavy premieňa „spoločnosť blahobytu“ (welfare society) na „spoločnosť zábavy“ (fun society). Namiesto nového mrakodrapu, ktorý by mal Ground Zero ako symbol vygumovať zo sveta a vyjadrovať sebavedomie a sebaistotu západu, by možno tento priestor mal ostať nezastavaný. Mal by slúžiť ako pamätník, ale aj ako výstraha: treba nám vynulovať ilúzie, čo o sebe a svojich možnostiach prechovávame. Mali by sme sa sústrediť na skutočné pochopenie našich obmedzení a z nich vyvodiť aj základné príčiny globálnych politických, sociálnych a ideových napätí. Primát zo savany tvárou v tvár kozmickej výzve To málo, čo zatiaľ o človeku a spoločnosti vieme, nedáva dôvody na bezstarostnosť. Človek je živočích, primát, ktorého biologická evolúcia uspôsobila pre život v savane, v malých skupinách lovcov a zberačiek. O lov a zber bojovali tieto skupiny medzi sebou na život a na smrť. Je bojazlivý, vystrašený tvor; ku strachu z prírody a z nepriateľských skupín sa pridáva strach existenciálny – je jediným živočíchom, ktorý vie, že zomrie, a bojí sa smrti. Vystrašenosť urobila z neho mýtofila – potrebuje mýty, aby mu sprehľadnili svet, naplnili mu život zmyslom a poskytli mu vidinu posmrtného života. Na svojich mýtoch dokáže človek lipnúť väčšmi než na svojom fyzickom živote a tí, čo mýtus spochybňujú, sú jeho smrteľnými nepriateľmi. Zo všetkých živočíchov je najcitlivejší na bolesť a je najväčším vyhľadávačom slasti. Za posledných desať tisíc rokov, keď sa k biologickej evolúcii človeka pridala kultúrna evolúcia, ako by sa bolo veľa zmenilo. V našej dobe a v našej časti sveta strach ako by už temer vymizol; mýty ako by už stratili svoju zaslepujúcu moc; každý z nás sa identifikuje s väčším počtom rôznych skupín a tieto skupiny medzi sebou síce súťažia, ale už sa navzájom nevyvražďujú. V skutočnosti je jedným z najnebezpečnejších omylov predpokladať, že za toto krátke dejinné obdobie kultúrnej evolúcie, počas jedného jediného evolučného „mihnutia oka“, sa biologická podstata človeka zmenila. Čo sa zmenilo, sú inštitúcie. Len inštitúcie, stále vylepšované a vypracované kultúrnou evolúciou do súčasnej podoby, urobili z človeka „odprírodnenú“ bytosť, humanizovali ho. Ak by sa tieto inštitúcie rozpadli, živočích zo savany, primát patriaci do rodu Homo, by sa pred nami objavil v nezmenenej pôvodnej podobe. Kto už mal lepšiu možnosť sa o tom presvedčiť ako my, čo sme prešli skúsenosťou komunizmu, ktorý tradičné inštitúcie práva a morálky rozbil? Iba vďaka tomu, že inštitúcie ekonomiky a techniky ostali aj za komunizmu zachované, málokto si jasne uvedomoval, že medziskupinová nenávisť, fanatizmus oficiálneho mýtu, násilné odstraňovanie a popravovanie odpadlíkov a odporcov dalo správaniu ľudí za komunizmu jeho pôvodný savanový charakter. Kognitívne vedy by v diagnóze stavu sveta i v hľadaní riešení mohli veľa napomôcť. Jedna z nich, neurobiológia, ukazuje, že možnosti ľudského mozgu sú veľmi obmedzené, že sme ovládaní emóciami, že naše vedomie je nepatrnou vrstvičkou nad silami nevedomia, ktoré sú mimo našej priamej kontroly. Kognitívna biológia nás presviedča, že svoju evolučnú minulosť, skúsenosť života zabudovanú počas troch miliárd rokov do našich tiel, nemôžeme nahradiť nejakými racionálne vykonštruovanými programami správania. Nemôžeme sa však ani spoliehať na automatickú múdrosť inštitúcií, varuje nás kognitívna antropológia. Inštitúcia trhu, slepá a stále menej ovládateľná, zrýchľuje evolúciu výtvorov techniky a exponenciálny charakter technických zmien dnes už labilizuje všetky ostatné inštitúcie. Vynucovanej rýchlej zmene hodnôt sa už ľudia nestačia prispôsobovať. Priemysel zábavy nás vháňa do slepej uličky: na príjemnosť si zvykáme, naše receptory pre emotóny sa akomodujú podobne ako v prípade závislosti na drogách, zvyšujú sa prahy vnímania a na prežívanie príjemnosti treba nám stále väčšie dávky vzrušenia. Dynamika ekonomiky prehlbuje rozdiely medzi ľuďmi rôznych častí zemegule a je jedným zo zdrojov neuspokojenia, závisti a agresivity. Kognitívne vedy, ako veda vo svojom celku, sú mečom s dvomi ostriami. To druhé ostrie predstavujú technické aplikácie. Aj kognitívne vedy stávajú sa stále viac kognitívnymi technovedami. Zásluhou informatiky výkonnosť počítačov a ich inteligencia stále rastie; do priemyslu zábavy začnú čoskoro prenikať, a postupne mu aj dominovať, prostriedky virtuálnej reality (napríklad virtuálny sex); a na obzore sa pripravuje triumfálny nástup bytostí umelého života. Vôbec asi nie našich pomocníkov a sluhov, ani nie symbiontov, ako nás upokojujú Moravec a Kurzweil. Ak budú inteligentnejšie ako my, prečo by mali našu biologickú obmedzenosť a naše savanové kaprice tolerovať? A prečo by na Zemi zrážka dvoch inteligencií rozličnej povahy a pôvodu nemohla skončiť ich vzájomným zničením? Vylúčiť, pravda, nemožno ani inú možnosť: Prečo by si nezmieriteľní protivníci v rozhádanom ľudstve nemohli privolať superinteligentných príslušníkov umelého života na pomoc v likvidovaní svojich nepriateľov? Prečo by sa teroristi mali zmocňovať len tryskových lietadiel a nie neporaziteľných robotov a použiť ich oveľa účinnejšie, než 11. septembra 2001 použili ukradnuté boeingy? Veď šikovný parazitizmus je jedným zo základných, nezničiteľných prejavov života. Kurzweilova odpoveď na otázku, prečo sme v týchto časoch možno jedinou inteligenciou vo vesmíre, nie je jediná. Má alternatívu: evolučné štádium, aké inteligencia na Zemi dosiahne v 21. storočí, sa objavuje vo vesmírnych bielych dierach s nevyhnutnosťou prírodného zákona. Vyskytlo sa už na mnohých miestach a mnohokrát. Až doteraz však komplexnosť problémov, ktoré toto evolučné štádium technickej civilizácie prináša, nedokázala žiadna z vesmírnych civilizácií zvládnuť, a preto všetky po jeho dosiahnutí končili. Prekonať takéto kritické štádium sa čoskoro stane kozmickou výzvou pre život na Zemi. Výzvou pre živočícha, čo dokázal po státisíce rokov úspešne prežívať v náročných podmienkach africkej savany. Vstúpil síce do rozhodujúceho storočia za znepokojivých okolností a ony mu zanechali varovný symbol… Uspeje? Vyhliadky Po tisícročia kultúrnej evolúcie unikal ľudskej pozornosti fakt, že rast poznania, a s ním zviazaný rast technických inovácií, má exponenciálny charakter. Prudká dynamika zmien na začiatku 21. storočia robí tento fakt očividným. Napriek tomu civilizovaná spoločnosť vo svojom celku to zatiaľ nevidí. Má iné starosti: chce sa zabávať. Dôsledky tohto faktu unikajú nielen laickej verejnosti, nielen politikom, ale aj väčšine ľudí, ktorí sa venujú vedeckému bádaniu a jeho technickému využitiu. Keďže ide o kritickú situáciu, ktorú navodilo poznanie a zasa len poznanie by ju mohlo zvládnuť, kognitívne vedy sa dostávajú do výsadného postavenia. Ako súčasť vedeckej epistemológie sa zrodili z naturalizovania filozofie. Buďme v nich však otvorení ku všetkým alternatívam a preskúmajme všetky potenciálne riešenia tohoto kritického stavu. Preskúmajme aj takýto možný vývoj a takéto riešenie: jedným z hlavných stavebných kameňov európskych náboženstiev i filozofie bolo presvedčenie, že dianie dostáva zmysel iba cez pretrvávanie a cez večnosť. Nezmyselnosť života sa vždy spájala s jeho koncom. Čo ak je toto tvrdenie samou svojou podstatou, logickou i fyzikálnou, chybné? Čo ak je to práve naopak? Čo ak život, každého jedinca, ľudstva, ale aj život ako celok získava krásu, hodnotu a zmysel iba vtedy a iba preto, že sa začne, roz- vinie, dosiahne svoje ciele a končí? Potom jedným z poslaní kognitívnych vied by bola výmena tohto základného kameňa európskeho myslenia. Šlo by o uskutočnenie ďalšieho kroku v naturalizovaní filozofie: kreovanie vedy o pokojnom a dôstojnom ukončení, naturalizovanej eschatológie. Takto chápaná eschatológia, táto nová nepreskúmaná oblasť poznávania, nová výzva pre kognitívne vedy, si zasluhuje vlastný názov: finitika. Autor je biológ