Kríza sa v Ázii vníma aj ako príležitosť zvýšenia hospodárskeho vplyvu vo vyspelých priemyselných krajinách. Ázijské finančné inštitúcie sa aktívne podieľali na kapitálových príspevkoch pre európske a americké Counterrparts – až do októbra 2008 prišlo približne 15 percent navýšeného kapitálu, čo predstavuje 57 miliárd amerických dolárov, z Ázie. Sovereign Wealth Funds, najmä z Číny a Singapuru, získali v pozoruhodnej miere podiely v európskych a amerických podnikoch. V súčasnosti sa však pre prepady kurzov držia späť.
Čínu zasahuje globálna finančná kríza v momente, keď sa exportný rast na základe stúpajúcich nákladov na prácu a cien surovín, ako aj prísnejších pravidiel na ochranu životného prostredia a ďalších faktorov spomalil. Zároveň bol rok 2008 poznačený prepadom v stavebníctve, čo je už problém vnútorného dopytu. Nádej, že by sa mohol podariť plynulý prechod smerom k ekologickejšej a dlhodobejšej udržateľnosti s orientáciou na vnútorný čínsky trh, sa evidentne nenaplní. Tisícky firiem v južnej Číne už museli v uplynulých mesiacoch zavrieť svoje brány. Do konca januára 2009 stratilo prácu 15 percent migrujúcich pracovníkov, čo je približne dvadsať miliónov ľudí. Čínska vláda oznámila už na začiatku novembra minulého roka prípravu programu verejných výdavkov do roku 2010 ako reakciu na krízu vo výške 586 miliárd amerických dolárov, ktorý sa má zameriavať najmä na sektor infraštruktúry a sociálnu oblasť.
Čínske problémy
Podľa vyhlásení premiéra Wena z februára tohto roka sa dá usudzovať, že táto suma sa bude ešte zvyšovať. Z uvedeného balíka by sa jeho časť vo výške 125 miliárd mala využiť na základné zdravotné zabezpečenie pre najmenej 90 percent obyvateľstva, a to až do roku 2011. Chýbajúce verejné zdravotné služby sa totiž veľmi často uvádzajú ako dôvod pre vysokú mieru úspor a nízke konzumné výdavky čínskeho obyvateľstva. Podstatnou príčinou nízkeho domáceho dopytu sa však zdá byť – rovnako ako v pôvodných industriálnych krajinách, napríklad v Nemecku alebo Rakúsku – nerovnomerné prerozdeľovanie: vysoká miera úspor vychádza predovšetkým z podnikového a štátneho sektora. Výška príjmov v Číne poklesla z 53 percent v roku 1998 na 40 percent v roku 2007. Konzumné výdavky predstavujú v tejto krajine len 36 percent HDP, čo je práve polovica takýchto výdavkov v Spojených štátoch amerických.
Čínsky finančný sektor zasiahla kríza v rozličnom stupni: bankový sektor zostáva dosiaľ uchránený, pretože aj keď čínska vláda začala v posledných rokoch s dereguláciou tohto sektora a otvorila ho pre zahraničný kapitál, ešte vždy je do výraznej miery chránený pred vonkajšími vplyvmi. Naproti tomu sa tamojšia burza dostala pod výrazný vplyv medzinárodného vývinu – akciový index (SSE composite) klesol z najvyššieho stavu šesťtisíc bodov v októbri 2007 na približne dvetisíc bodov v januári tohto roka. Na základe tohto vývinu sa cesta smerom k prechodu od bankového k trhovo založenému finančnému systému začala tamojšími aktérmi spochybňovať, čo by v dlhodobejšom horizonte mohlo znižovať zraniteľnosť voči finančnej kríze.
Finančná kríza posilnila v Číne aj požiadavku, aby krajina začala v medzinárodnej politike a hospodárstve zohrávať aktívnejšiu úlohu. Na začiatku februára ohlásil premiér Wen zámer zvyšovať predovšetkým čínsky import tovarov a technológií, aby sa opätovne posilnila medzinárodná dôvera v trh. Dôvodom tohto zámeru je aj snaha otupiť požiadavku, najmä Spojených štátov amerických, aby Čína zvýšila hodnotu vlastnej meny. Wen tiež zdôraznil požiadavku Číny, aby sa posilnili jej rozhodovacie právomoci v medzinárodných finančných inštitúciách.
Aj keď kríza pôsobí na jednotlivé ázijské hospodárstva veľmi negatívne špeciálne v oblasti produkcie a zamestnanosti, majú tamojšie vlády pre nízky stupeň zadlženosti a vysoké hodnoty úspor k dispozícii relatívne široké pole pôsobnosti, aby mohli zasahovať a prerozdeľovať. Ako uviedol na konci januára Economist: „Po ázijskej kríze (…) sa hospodárstva znovu zotavili (…) aj preto, že Ázia aj naďalej mohla vykazovať kľúčové predpoklady na rast (…) a tieto budú aj naďalej zabezpečovať to, že Ázia bude najrýchlejšie rastúcim regiónom sveta.“
Latinská Amerika: relatívny víťaz krízy?
Americká finančná kríza začala hádzať svoj tieň na Latinskú Ameriku už v roku 2007. Už v polovici uvedeného roka musela časť latinskoamerických štátov akceptovať ohodnotenie zadeľujúce ich do skupiny s vyššou mierou rizika, čo znamenalo zdražovanie úverov zo zahraničia. Toto prehodnotenie bol následok finančnej krízy a táto tendencia sa výrazne posilnila v druhej polovici minulého roka. Hospodárska komisia OSN pre Latinskú Ameriku a Karibik odhaduje, že pri čistých finančných tokoch nastal až do neskorej jesene roku 2008 odliv vo výške približne dvanásť miliárd amerických dolárov. Tento odliv sa neskôr dokonca ešte urýchlil a latinskoamerické štáty ho vedia dodnes relatívne dobre hospodársky zvládať preto, že v posledných rokoch zaznamenali dosť vysoké prebytky zahraničného obchodu a vytvorili si tým devízové rezervy.
Odliv kapitálu sa výrazne dotkol jednotlivých búrz, ktorých hodnotenie sa od mája 2008 prepadlo takmer až na samé dno – v Argentíne a Brazílii do januára 2009 o 61 percent v Mexiku o 47 percent. Prepad cien finančných vkladov sa týka najmä oblasti poistenia. Privatizované dôchodkové poistenia vykazujú pri finančných turbulenciách labilitu, ktorú im kritici tohto systému vyčítali od samého začiatku. Bankové systémy sa dosiaľ javia ako relatívne stabilné, aj keď predovšetkým v Brazílii a Mexiku si niekoľko firiem popálilo prsty obchodmi s derivátmi. Brazília ako ekonomicky najdôležitejší latinskoamerický štát má ešte vždy významný štátny bankový sektor, ktorému pripadá kľúčová úloha pri stabilizácii produktívnej ekonomiky.
Čo sa týka exportu a pracovnej migrácie, v Latinskej Amerike sú krízou najviac postihnuté Mexiko a štáty strednej Ameriky. V oboch oblastiach sú hospodársky veľmi úzko späté so Spojenými štátmi americkými. Zameranie na priemyselnú prvotnú produkciu pre USA v takzvanom Maquiladora-priemysle spôsobilo bezprostredný zásah hospodárskym prepadom Spojených štátov amerických. Ekonomický rast Mexika poklesol už v roku 2008 veľmi výrazne na odhadovaných 1,8 percenta.
Preložil Peter Nedoroščík
(Pokračovanie nabudúce)
Joachim Becker je profesor na Wirtschaftsuniversität Wien a predseda Inštitútu pre štúdium politickej ekonómie (IPE) vo Viedni
Karin Küblböcková je vedecká spolupracovníčka Rakúskej výskumnej nadácie pre medzinárodný rozvoj (ÖFSE) a niekoľko rokov predsedala ATTAC Rakúsko
