Figarova svadba

Hoci Mozart – pokiaľ nebol na cestách, čo, ostatne, bývalo veľmi často – prežil väčšinu svojho života v rodnom Salzburgu a vo Viedni, najviac ho milovali Pražania. Jeho opery Figarova svadba a Don Giovanni triumfovali v meste nad Vltavou nebývalým spôsobom a tradícia vrúcnej väzby jeho obyvateľov k salzburskému hudobnému géniovi sa udržala dodnes. V Prešporku Kumpfova spoločnosť v paláci Erdödyho i v Novom divadle síce uviedla hlavné operné diela skladateľa veľmi pohotovo, no neskôr sa pevný vzťah medzi obyvateľmi Bratislavy a jeho opernou tvorbou vytratil. Ani počas Nedbalovho cyklu v 30. rokoch (v ktorom uviedol najznámejšie opery skladateľa) ani v 80. rokoch 20. storočia, keď mali v SND postupne premiéru Figarova svadba (tá dokonca dvakrát), Čarovná flauta, Cosí fan tutte i Don Giovanni sa vzťah bratislavských obyvateľov k Mozartovým operám príliš pozitívnym smerom nezmenil a vyšší počet repríz niektorých zo spomínaných titulov sa dosiahol vďaka zahraničným zájazdom. Pritom paradoxne v SND bolo vždy viacero spevákov predurčených na štýlovú a kvalitnú interpretácu mozartovských partov. V štyridsiatych rokoch to bola Hrušovská a Hubová, v sedemdesiatych Hajóssyová a na svetové javiská sme exportovali až tri Slovensky – mozartovské špecialistky: Luciu Poppovu, Editu Gruberovú a Ľubicu Orgonášovú. Necelých pätnásť rokov po Sládkovom experimente s Figarovou svadbou (1991), ktorý chcel byť akousi symbiózou krásneho spevu a bábkového divadla, sa súbor opery SND opäť vrátil tomuto titulu, ktorým Mozart za pomoci šikovného libretistu Lorenza da Ponteho prerobil chúlostivú, vraj už Veľkú francúzsku revolúciu ohlasujúcu Beaumarchaisovu hru na rozkošnú situačnú komédiu. Aj keď príbeh je bohatý na zápletky, prevleky a intrigy, v diele predsa čosi zostalo z jeho spoločensko–kritického apelu a do popredia sa dostali majstrovsky dramaturgicky i hudobne načrtnuté problémy vzťahov muža a ženy pertraktované s vtipom, ale v podtexte aj s vážnejším akcentom. Erotický náboj pôvodiny musel vyhovovať tak libretistovi, ktorý údajne šiel v šľapajach Casanovu, ako aj libertínsky orientovanému skladateľovi. Toho oslovil aj konflikt stavov (pána a sluhu), ktorý zažil na vlastnej koži či už v Salzburgu alebo neskôr na cisárskom dvore vo Viedni. Inscenácia Figarovej svadby je ďalším vstupom herca a činoherného režiséra Martina Hubu na operné pole (po Benešovej opere Players). Jeho druhá operná réžia nesie črty uvážlivosti a rozhľadenosti, a čo je dobre aj rešpektovania operného špecifika, ktoré mnohým činoherným či filmovým režisérom dnes pri inscenovaní opier chýba. Nie lacné aktualizácie a scénické efekty, ale prepracovanosť gesta či repliky a vytvorenie adekvátnej celkovej atmosféry príbehu sú jeho devízy. Pravda, bežný divák si z jeho réžie zafixuje skôr niektoré vonkajšie črty (nástupy sólistov z orchestriska, zboru z hľadiska, stereotypné ukončovanie ensemblov v jednotnom postoji na rampe) než oné cenné detaily obohacujúce situácie a herecké etudy. Vďaka režisérovi (ale aj skladateľovi) speváci „oprášili“ čo-to z toho, čo si počas štúdií osvojili na hodinách hereckej tvorby a čo postupne opúšťali v opernej praxi ako čosi (v porovnaní so spevom) menej závažné. Režisér im však pritom nechal zrejme dosť priestoru na vlastnú kreativitu, pretože v hereckom uchopení postáv jednotlivými alternantmi boli badateľné rozdiely. Úsilie vyhnúť sa opisnosti a triviálnosti viedla niekedy k akémusi asketickému výrazu, čo platí tak o viacerých detailoch, ako aj o inscenácii ako celku. Dojem čistoty javiskového stvárnenia podporila scéna Jozefa Cillera (trocha pripomínajúca scénografiu poslednej Marivauxovej hry v činohre SND) a kostýmy Jaroslava Čorbu. Obe výtvarné zložky narábali predovšetkým s červenou (niekedy vari až priveľa) a čiernou farbou a v poslednom obraze zaodením všetkých účinkujúcich do bieleho uľahčili prácu réžii pri komplikovaných situáciách zámeny osôb, orientáciu divákovi však zasa skôr sťažili. Hudobné naštudovanie kvalitne pripravil šéfdirigent Jaroslav Kyzlink. Orchester hral kultivovane a štýlovo, dirigent vo väčšine hudobných čísel správne volil rýchlejšie tempá. Pokiaľ ide o zbor (zbormajsterka Naďa Raková), v prvej z málopočetných zborových scén soprány nedoťahovali výšky. Za výkonom orchestra však zaostala úroveň speváckych kreácií. Na prvej premiére Adriana Kohútková uštedrila svojim kolegom lekciu zo správneho mozartovského spevu a krok s ňou dokázali držať len predstavitelia epizódnych postáv (Jozef Kundlák ako Basilio a Lenka Máčiková ako Barbarina). Ostatným buď chýbala väčšia plynulosť v zvládnutí partov (Figaro Gustava Beláčka, Cherubín Denisy Hamarovej), farebnosť vokálneho prejavu (gróf Pavla Remenára) či výrazová odlíšenosť jednotlivých polôh postavy (Zuzanka Kataríny Šilhavíkovej). Podobne málo uspokojivý dojem zanechala druhá premiéra, čo dokazuje fakt, že najviac sa nám páčili opäť epizodisti – ako vždy suverénny Peter Mikuláš ako Bartolo (hoci nie je typom pre komické postavy) a typovo vhodná Jana Valášková ako Marcelína. Z veľkých postáv sa so cťou popasoval s úlohou grófa Ján Ďurčo. Inscenácia Figarovej svadby v opere SND má svoje nesporné kvality, no predsa trocha zaostala za očakávaním. Jej hlavný prínos smeruje viac dovnútra súboru, kým diváka oslovuje menej.