Febiofest nestál na vode

Trinásty ročník Febiofestu, medzinárodnej prehliadky filmu, televízie a videa, má za sebou svoju bratislavskú a nitriansku časť a v týchto dňoch pokračuje v ďalších slovenských mestách (do 12. 4. v Banskej Bystrici, do 13. 4. v Martine a Žiline, od 18. do 21. 4. v Poprade, od 19. do 25. 4. v Košiciach a od 20. do 22. 4. v Prešove). Jeho pravidelní návštevníci už vedia, že slovenský Febiofest nie je kópiou podujatia, ktoré v Česku pripravuje spoločnosť Febio Fera Feniča, ale svojbytnou akciou, ktorá sa po prvý raz dokonca aj časovo prekrýva s českou. U nás je Febiofest predovšetkým najväčšou prehliadkou aktuálnej českej audiovizuálnej tvorby (filmovej i televíznej), ale ponúka aj ďalší bohatý program: celkovo ho tentoraz tvorilo 13 sekcií a v nich spolu 70 celovečerných a 73 krátkych filmov. Spoza rieky moravy Z nových českých filmov bezpochyby najviac zaujalo Štěstí Bohdana Slámu, ktorému sme sa už v Slove podrobne venovali. Ďalšou snímkou, ktorá prichádza s ambíciou vysloviť pravdu o súčasnej realite, je film Indián a sestřička debutujúceho režiséra Dana Wlodarczyka (*1967). Tajomne pôsobiaci názov naznačuje základný konflikt príbehu: „Indiánom“ je mladý robotník František, ktorý patrí do komunity tzv. bielych Indiánov, teda partie ľudí, ktorí sa štylizujú do tejto úlohy a usilujú sa vo voľných chvíľach žiť čistým, prírodným spôsobom života. (Pre nezasväteného diváka je táto hra dospelých mužov na Indiánov do istej miery nepochopiteľná, ale v susednom Česku vraj takéto komunity existujú a fungujú.) No a sestrička, to je povolanie mladej Rómky z mestskej nemocnice. Ľúbostný vzťah, ktorý vznikne medzi touto dvojicou, prechádza ťažkými skúškami rasových predsudkov a napokon nedokáže odolať tlaku rodiny a okolia. Wlodarczykov film sa vyznačuje snahou o autentickosť vo všetkých zložkách – natáčalo sa iba v reálnych prostrediach, práca kamery pripomína skôr dokument než hraný film a vzhľadom na „rómskosť“ príbehu tu účinkuje až štyridsať percent nehercov. Pravda, v práci s nehercami snímka pokrivkáva, mnohé obrazy stratili vinou amatérskych výkonov na presvedčivosti. Vcelku však ide o ambiciózny film, v ktorom sa blysli aj slovenskí tvorcovia – kameraman Alexander Šurkala a herečka Táňa Pauhofová. Pravým opakom Indiána a sestřičky – v zmysle vysokej miery štylizácie – bola snímka Restart, absolventský film Juliusa Ševčíka (*1978), ktorý vznikol v netradičnej česko-fínskej koprodukcii. Podľa poviedky Ondřeja Ládka Up-Real vznikol príbeh z prostredia pražskej klubovej scény, ktorého dej sa odohráva počas 24 hodín. O zápletku sa postará hlavná hrdinka Sylvia, ktorá si v dobrom rozmare vystrelí zo svojho priateľa a krátko po polnoci mu povie do mobilu, že ho podviedla s jeho bratom (ktorého v skutočnosti sotva pozná). Jej priateľ zoberie prvoaprílový žart vážne a keď sa Sylvia vráti domov, nájde prázny byt, celý popísaný slovom „Sbohem“. Začína sa horúčkovité hľadanie, aby mohla priateľovi vysvetliť, že to nemyslela vážne. Hektické tempo rozprávania a rovnako hektická práca kamery (režisér si zámerne vybral fínskeho ka-meramana, ktorý videl súčasnú Prahu po svojom) i pestrý soundtrack dobre vyjadrujú duševný stav protagonistky, ktorej akoby išlo o život. V konečnom výsledku ide v podstate o anekdotu či moralitu (nechýba, samozrejme, happyend), ktorá však bude spôsobom podania konvenovať mladému publiku. Ešte viac štylizovaný, ale s oveľa menej uspokojivým výsledkom, je film Dana Svátka Blízko nebe. Tvorca snímky sa zjavne inšpiroval zahraničnými vzormi (film je dokonca nakrútený v angličtine), ale v českej, resp. stredoeurópskej filmovej kultúre pôsobí tento typ príbehu vyumelkovane a cudzo. Bizarná story z pražského hotelíka zvaného Blízko nebe ponúka množstvo kurióznych mikropríbehov, viažucich sa k jednotlivým obyvateľom tohto podivného ubytovacieho zariadenia, zámerne exaltované herecké výkony a sem-tam i vtipnú pointu (napríklad vysvetlenie toho, že obyvateľom hotela sa zdá, že majiteľa vidia takmer súčasne na recepcii, v kuchyni a v sklade bielizne). Ak by sme mali charakterizovať tento film jedným slovom, znelo by – samoúčelnosť. Aby sme však boli spravodliví: tvorcom aspoň o niečo išlo, aj keď o zmysle ich snaženia môžeme mať pochybnosti. Z brehu bezostyšnej komercie Naopak, žiadne pochybnosti nemáme o „tvorcoch“ tínedžerskej komédie Experti: tí sa „dôstojne“ zaradili do nebezpečne narastajúceho radu snímok, ktorých hlavnou ambíciou je urobiť českú imitáciu amerických komédií typu Prci, prci, prcičky a naplniť kasu. Takže po Snowboarďákoch a Rafťákoch tu máme Expertov. Utvrdzujú nás v tom, že sa treba vyhýbať filmom, ktorých titul tvorí substantívum v nominatíve plurálu (a aby sme boli spravodliví, komédiu Panic je nanic nevynímajúc, aj keď to gramaticky nesedí). Je neuveriteľné, ako ľahko režiséri-remeselníci z krajiny Miloša Formana, Karla Kachyňu či o jednu-dve generácie mladších Sašu Gedeona a Bohdana Slámu naskočili do vlaku jachajúceho cez ničotu do ničoty – v tomto prípade konkrétne istý Karel Coma, mimochodom, z tínedžerského veku už pekných pár rokov vyrastený (*1978). O tom, že mladí to vedia uchopiť aj z inej strany, svedčí projekt nazvaný 4 věci, ktorý ponúka štyri krátke školské filmy študentov FAMU. Václav Švankmajer je autorom snímky Test, ktorá kombinuje hraný film s animovaným v sugestívne podanom surrealistickom príbehu o tom, že figuríny používané pri testovaní bezpečnosti automobilov pri haváriách sú v skutočnosti cítiace bytosti prahnúce po pomste… Markéta Válková využila rodinnú tradíciu a v dokumente Motocyklení oslovila veteránov, ktorí kedysi pretekali na svetoznámych motocykloch značky ČZ; ich spomienky nielen ilustruje dobovými zábermi, ale najmä konfrontuje slávnu minulosť so súčasnosťou: kedysi slávna fabrika chátra, pričom splodila stovky nezamestnaných. Marta Hrubá vo vtipnej snímke Věci zasa konfrontuje dve staré dámy: jedna z nich okamžite vyhadzuje všetko, čo nepotrebuje, druhá si založila firmu na likvidáciu pozostalostí a, naopak, zhromažďuje všetky predmety, ktoré ešte môžu poslúžiť svojmu účelu. Vo filme cítiť určitú nostalgiu i pulzovanie súčasnosti, dochádza v ňom k stretnutiu životných postojov, ktoré majú oba právo na existenciu. Po dvoch mladých autorkách uzatvára štvoricu školských titulov film Jana Gogolu ml. Deník babičky Němcové, pôvabný polohraný dokument, v ktorom autor štylizovane rekonštruuje minulosť na základe zápiskov svojej už nebohej babičky, tvorených prevažne správami o počasí a banalitami z každodenného života. Hoci snímky spojené do 4 věcí netvoria súrodý celok, ide o dobrý spôsob, ako dostať do kina školské filmy, ktoré majú neraz profesionálne parametre a inak by si ťažko nachádzali cestu k divákovi. Spoza veľkej mláky Veľmi zaujímavé tituly ponúkla aj počtom skromne obsadená sekcia Ozveny svetových festivalov, ktorá sa zamerala na snímky americké a britské. Z Ameriky k nám zavítala nielen animovaná Mŕtva nevesta Tima Burtona (určená, podobne ako ďalšie Burtonove filmy, dospelému divákovi), na ktorú sa môžeme tešiť i v bežnej distribúcii, ale aj skvelá adaptácia divadelnej hry Amy Foxovej Výšky v réžii Chrisa Terria. Spletitý príbeh zo súčasného New Yorku o pripravovanej svadbe, ktorú prekazí odhalenie dvojakého života budúceho ženícha (popri snúbenici má aj milenca), zaujal skvele vybudovanou zápletkou, presvedčivo vystavanými charaktermi, brilantnými dialógmi, jemnou konfrontáciou kresťanstva a židovstva i svojráznym humorom – to všetko s trpkou pachuťou vtieravej otázky, prečo aj tí najbližší ľudia musia pred sebou niečo skrývať, klamať a podvádzať sa… Výkon Glenn Closeovej v úlohe divadelnej režisérky, podvádzanej manželky a nevestinej matky je len čerešničkou na torte filmu, ktorý by si určite takisto zaslúžil byť uvedený aj v širšej distribúcii. A spoza prielivu Z Veľkej Británie sme videli snímku Kena Loacha Nežný bozk; je tu istá súvislosť so spomínaným Indiánom a sestřičkou. Mileneckú dvojicu tu tvorí mladý Brit pakistanského pôvodu a učiteľka hudby. On je chlapec na ženenie a jeho rodičia mu v duchu tradícií vybrali nevestu, ktorú ešte ani nevidel. Jednostranný konlikt dostáva nový rozmer, keď je vzápätí s tvrdou realitou konfrontovaná aj ona: vrchnosti sa nepáči, že ako učiteľka na katolíckej škole „žije v hriechu“ a ešte k tomu s moslimom… Známy ľavičiar Loach je v tomto filme menej politický, než uňho býva zvykom, ale na druhej strane presne pomenúva sociálnu realitu a najmä nestráni okato ani jednej strane. Silný sociálny akcent má aj ďalší britský film Za jasného dňa režisérky Gaby Dellalovej. Prirovnanie k snímke Donaha!, ktoré ho sprevádza, nie je celkom presné: stretávame sa tu síce s motívom nezamestnanosti, ale sám príbeh je oveľa menej veselý než mierne frivolné Donaha!. Herec Peter Mullan (pamätáme si ho z Loachovho filmu Volám sa Joe či ako režiséra drámy Padlé ženy) tu hrá autentickú postavu muža, ktorý sa po prepustení z práce upne na jediný cieľ – preplávať Lamanšský prieliv. Keďže svoj zámer tají pred manželkou (vynikajúca Brenda Blethynová, známa u nás z filmov Tajnosti a lži, Tichý hlas a Biela vdova), je to zdrojom nejedného konfliktu. Celý príbeh možno chápať aj ako metaforu nato, že sa netreba vzdávať, a keď nám život hádže plená pod nohy, treba si stanovovať nové a nové ciele. Súčasťou silnej britskej kolekcie bol aj nový film Michaela Winterbottoma Code 46, sci-fi z blízkej budúcnosti, v ktorej je pre preľudnenosť a infekčné choroby prísne obmedzená a kontrolovaná sloboda pohybu. Patrí k tým vzácnym filmom, v ktorých žáner sci-fi nie je zámienkou na predvádzanie technických vymožeností, ale na skúmanie ľudskej povahy v hraničných situáciách, v extrémnych podmienkach, keď je zo všetkého najdôležitejšie (a najťažšie) zachovať si vlastnú tvár a uprednostniť ľudskosť pred pragmatickými spoločenskými pravidlami. Spomenuté tituly nie sú ani zďaleka vyčerpávajúcou správou z tohtoročného Febiofestu. S veľkým diváckym záujmom sa stretli profily kultových režisérov Pedra Almodóvara a Kim Ki-duka. V prvom prípade išlo o sumarizáciu toho, čo z Almodóvara uviedla naša distribúcia od roku 1988, v druhom sme, naopak, videli prevažne tituly, ktoré u nás zatiaľ uvedené neboli (Pobrežná hliadka, Samaritánka, 3-iron, Luk). Známe s neznámym a novým sa stretávalo aj v retrospektívach dokumentaristu Miroslava Janeka a mága animovaného filmu Jana Švankmajera (čím sa posilnilo poslanie Febiofestu ako prehliadky českého filmu). Posledná retrospektíva patrila známemu poľskému režisérovi Krzysztofovi Zanussimu, ktorý bol hosťom Febiofestu a v Banskej Bystrici a Bratislave dokonca osobne uviedol svoj najnovší film Persona non grata, ktorý však v jeho filmografii zrejme nebude patriť k najvýznamnejším. V obraze životnej krízy poľského veľvyslanca v Uruguaji, ktorého po smrti manželky prenasledujú tiene minulosti (bol kedysi jeho priateľ zo Sovietskeho zväzu milencom jeho ženy? pracoval pre KGB v čase, keď vznikala Solidarita?), je viac racionálneho kalkulu než emocionálneho zaujatia. Okrem toho z nej priveľmi „trčí“, že scenár bol napísaný tak, aby to mohla byť poľsko-rusko-talianska koprodukcia, čo je čiastočne v rozpore s proklamovanou nezávislosťou tvorcu a nekomerčnosťou jeho diela. Febiofest sa zakrátko skončí, ale s mnohými z uvedených filmov sa v priebehu tohto roka stretneme znovu – či už ide o mimoriadne kvalitnú kolekciu z Projektu 100 alebo filmy, ktoré uvedie Asociácia slovenských filmových klubov. Je sa na čo tešiť. Autor je filmový publicista