Niečo na imaginácii Vladislava Vančuru musí byť stále živé, keď sa ňou dokážu podnes sýtiť filmári dvoch generácií, a keď sa na príťažlivosť sfilmovaných básnických textov českého spisovateľa prvej polovice minulého storočia opakovane spoliehajú česká i slovenská televízia. V krátkom čase za sebou ponúkla česká verejnoprávna televízia Menzlom interpretované Rozmarné leto, slovenská Vláčilovu Markétu Lazarovú a napokon česká Útek do Budína, najnovší voľný filmový prepis Vančurovho textu, vyrobený v spolupráci Českej, Slovenskej a Maďarskej televízie a odvysielaný na ČT 2 25. apríla. František Vláčil rozvinul náročnú Vančurovu obraznú reč a premenil ju na kongeniálnu obrazovú reč filmu. Menzl sa zasa spoľahol na Vančurovo rozprávačské umenie a duchaplný dialóg. V Úteku do Budína sa k dedičom Vančurovej obraznosti prihlásili prevažne slovenskí tvorcovia: režisér a scenárista Miloslav Luther so spoluautormi scenára Martinom Porubjakom a Marianom Puobišom. Po dlhom čase a peripetiách sa podarilo dať dovedna kapacity a prostriedky troch spolupracujúcich televízií a vzniklo pôvabné dobové dielo zo začiatku minulého storočia v dvoch verziách – ako celovečerný 136 minútový film a ako päťdielny televízny seriál, ktorý mal v STV premiéru pred rokom. Zriedkavá šanca využiť možnosti koprodukcie a mechanická predstava, že sa dá vyprodukovať väčší objem umenia zdanlivo „pri jednej robote“, zdá sa, film aj seriál mierne poškodili. Viaceré kritiky sa zhodli, že film mohol byť emotívne pôsobivejší, keby na jeho pozadí nepresvitalo nadbytočné drobenie dejovej línie a opakovanie, logicky súvisiace s konštrukciou seriálu, ale už menej celovečerného, uceleného filmového diela. Seriál je však požiadavkou súčasného diváka, ktorý pátra po príbehu, chce sa rýchlo a viac dozvedieť o svojom hrdinovi, než čokoľvek precítiť. Keď slza, tak šup šup. Má zákonitosti, ktorým musí tvorca vyhovieť. Názornú lekciu o tejto teórii divák ľahko získa, keď si pozrie za sebou oboje – film aj seriál Útek do Budína. Dvojica spolužiakov vysokoškolákov – po nezávislosti túžiaca Češka Jana a fanfarónsky i džentrícky Slovák Tomáš – uteká z Prahy do Budapešti pred javom, aj v inej kultúre pomenovaným ako nenápadný pôvab buržoázie. Pred nemožnosťou slobodne rozvíjať umelecké záujmy, pred majetníckou matkou, kšeftárskymi príbuznými. Vášnivý ľúbostný príbeh sa vyvinie akoby dodatočne. Neprežije však náraz tvrdej reality, súvisiacej s hospodárskou krízou po prvej svetovej vojne. Tomáš zlyhá ako manžel, aj ako majiteľ krachujúceho horského statku Vydra. Ako ľahkomyseľný, ale čestný potomok zemianskeho rodu si srdcom preženie strelu. Kde iní končia, tam Vančura, aj ním inšpirovaní scenáristi, začínajú. O istý čas sa pri Tomášovom hrobe v Budapešti stretá jeho ešte vždy fešný otec s mladou krásnou vdovou, ku ktorej prechovával kedysi otcovské city, a ozve sa faunova flauta. Nežná Vančurova irónia naznačuje, že sa otvára nový príbeh muža a ženy, ľudí, celkom zbavených pripútanosti k majetku, ktorá im doteraz nedovolila byť slobodnými.
