Fašizmus – výsledok ideologizácie politiky na Slovensku

Minulý týždeň sa konala demonštrácia proti neonacizmu na protest proti vražde mladého študenta, ktorého zabili prívrženci tohto hnutia. Bol to aj protest proti beztrestnej aktivizácii fašistov na Slovensku, a to prakticky s tichým (?) súhlasom vlády. Tá napriek tomu, že existuje celý rad nástrojov na ich zrušenie, takéto organizácie trpí. Namiesto zákazu organizácie hlásiacej sa k ideológii postavenej proti hodnotám, na ktorých je postavená akákoľvek súčasná ideológia, bola existencia a aktivizácia fašistov využitá na realizáciu metód ideologického boja s „nepriateľskými“ ideológiami. Nepriateľské ideológie Cieľom ideologizácie politiky je, aby každého názorového kritika vlády či režimu bolo možné stotožniť s „nepriateľskou“ ideológiou. Kritizujete bábkovú účasť Slovenska na okupáciách iných štátov alebo fakt, že naša životná úroveň je taká ako pred desiatkami rokov? Tak ste (social-komun-teror)-ista, prípadne nejaký iný -ista, čo je úplne logické: iba takýto -ista predsa môže spochybňovať žiarivý pokrok našej vlády a spoločenského zriadenia. V praxi sme mohli tento postup vidieť nedávno, keď premiér Dzurinda označil takmer celú opozíciu za komunistov pripravujúcich puč. Je to v podstate kopírovanie maccarthyzmu (50. roky v USA), keď bol každý, kto nebol dostatočne presvedčený kapitalista, označený za komunistu. Dôsledky boli pre tisíce politických aktivistov, ale aj umelcov či vedcov fatálne: niektorí zmizli, iní mali problémy s uplatnením. Nie je prehnané prirovnať 50. roky v USA tomu, čo sa vtedy dialo v strednej Európe. Ideologizácia politiky vyžaduje vytvoriť dostatočnú ideologickú hystériu vo vzťahu k „nepriateľskej“ ideológii. Ak máte byť náležite onálepkovaní, nepriateľská ideológia musí byť dostatočne „nebezpečná“. Kto si potom trúfne riskovať, že bude označený za jej prívrženca? Inak by sa mohli viesť diskusie, či je normálne, aby bol každý kritik označený za komunistu, buržoázneho nacionalistu, prípadne niečo iné (teroristu a pod.). Súčasťou skutočnej ideologizácie politiky je preto aj úsilie dať podľa možností všetky, alebo aspoň tie najzaujímavejšie „nepriateľské“ ideológie najlepšie na úroveň fašizmu. Je to technológia ideologického boja. Dnes sme na Slovensku svedkami práve procesu extrémnej ideologizácie politiky. Je to v určitom zmysle objektívny proces, ku ktorému dochádza vtedy, keď politika nie je schopná legitimizovať sa vo vecnej rovine (životná úroveň, občianske práva). Všetko teda potrebuje postaviť do roviny ideologickej a konfrontačnej. Priblíženie sa k fašizmu V tejto súvislosti treba poukázať na základný fakt. Záhadný vznik fašistickej organizácie bol ideologicko-propagandisticky využitý najmä na to, aby boli na jednu úroveň s fašistami postavené vláde „nepriateľské“ ideológie, predovšetkým komunistická. Nejde však o skutočných komunistov. Je to vážny problém, lebo komunisticko-kapitalistické spory o pojmy ako „demokracia“, „sloboda“ a „ľudské práva“ by nemalo viesť k priamej či nepriamej legalizácii fašizmu. Ide len o ideologický boj o rovnaké pojmy a hodnoty, ale z rôznych ideologických pohľadov. Na týchto pojmoch a hodnotách aspoň deklaratívne stoja dnes takmer všetky vplyvné ideológie. Keďže nikto nemôže mať absolútnu pravdu, ide spravidla o rôzne prístupy k tým istým hodnotám. Naproti tomu fašizmus ako politická ideológia vznikol práve ako vzbura proti týmto hodnotám, formulovaným v čase osvietenstva. Ideologické spory o to, či je lepšia „liberálna“ demokracia alebo „ľudová“ (čo sú ideologické vymedzenia rôznych systémov) by nemalo viesť k legalizácii fašizmu, ktorý nemal s demokraciou nikdy nič spoločné. (Výnimkou by mohol byť „reálny neofašizmus“ reprezentovaný takými ultrapravičiarmi ako P. Wolfowitz, autor ideologickej koncepcie dominantného postavenia USA vo svete, ktorí presadzujú politiku potláčajúcu moderné chápanie demokracie a ľudských práv a propagandisticky sa nimi „oháňajú“.) Tu sa ideologický boj vedený nenormálnymi metódami dostáva do pozície nepriamej legalizácie fašizmu. No a to je veľmi nebezpečné, pretože žiadna politická ideológia nie je samotnou demokraciou a režimy na nich ustanovené sa k tomuto ideálu môžu vo väčšej či menšej miere priblížiť. Legalizáciou totálnej ideologizácie politiky sa približujeme k fašizmu. Príklady z minulosti Podobný proces prebiehal aj za bývalého režimu, najmä v 50. rokoch. Kapitalistická ideológia a kapitalizmus ako spoločenské zriadenie boli stotožňované s fašizmom a na tento účel sa používal pojem „imperializmus“. V zásade to však neprekročilo hranice vtedajšej ideologickej vojny a myslím si, že nikto nebol schopný z takýchto dôvodov tolerovať činnosť fašistov. Príkladom rešpektovania istých hraníc tohto ideologického boja, ak ide o fašizmus, je rok 1938. Vtedy sa u nás už nielen fašizmus, ale aj nemecký nacizmus dostával k moci, čo bolo pre všetky „slobodné“ a „demokratické“ politické sily signálom na aspoň dočasné zjednotenie. A platilo to takmer pre všetkých, od komunistov až po agrárnikov. Výnimkou bola len krajná pravica reprezentovaná politikmi ako Beran (člen Agrárnej strany a neskorší kolaborant). Na Slovensku však dnes nedochádza k zjednoteniu politických síl proti fašistom. Nie je to náhoda. Slovenská pospolitosť nevznikla ako spontánna akcia niekoľkých fašizoidných výrastkov. Spontánne nie je ani povzbudzovanie akéhosi „fašistického hnutia“, ktoré by tu niekto chcel mať, aby ho mohol začleniť do slovenskej politiky ako „normálnu súčasť našej demokracie“. Je zarážajúce, že hoci toto hnutie nemá ani len minimálnu podporu v spoločnosti, získava obrovský mediálny priestor. Ak chceme fundovane analyzovať vzniknutý stav ako politický proces, musíme si najprv uvedomiť niektoré najviditeľnejšie aspekty situácie. Povzbudení fašisti Po prvé, Slovenská pospolitosť, zložená z asi 50 mládežníkov v čiernych uniformách, neprešla vývojovým procesom takéhoto hnutia. Ak vzniká reálne sociálne či politické hnutie, ktoré má významnejšie množstvo členov a teda aj (vlastných) prostriedkov napríklad na tie čierne uniformy, musí prejsť niekoľkými etapami vývoja. Uniformy sú až poslednou. Slovenská pospolitosť má síce peniaze na uniformy, ale nemá takmer žiadnych členov. Doteraz nebolo počuť o pokusoch zorganizovať zhromaždenia „zapálených“ neofašistov, čo by nasvedčovalo vzniku organizovaného hnutia. Z ničoho nič tu máme 50 výrastkov v uniformách, o ktorých masmédiá takmer „programovo“ informujú a ministerstvo vnútra ich tolerovalo. Táto organizácia je teda projektom niekoho iného, nevznikla sama od seba. Po druhé, neofašisti zapadajú do propagandistického rámca našej politiky. Provládni propagandisti túto vykonštruovanú problematiku spracovali podľa, zdá sa, vopred naplánovaného scenára. Ideologická príprava celej záležitosti sa prejavila okrem iného aj pri oslavách 60. výročia SNP, keď premiér Dzurinda začal deliť odboj na „demokratický“ a „nedemokratický“, akoby sa za najdemokratickejších na svete neoznačovali tak príslušníci vtedajšej pravice, ako aj ľavice. No a konečne, tým tretím najviditeľnejším aspektom situácie je jej výsledok. Povzbudení fašisti, ktorí sa v duchu týchto galaktických megaideologizmov nášho „superdemokratického“ režimu mali stať „bežnou súčasťou nášho politického systému“, zabili študenta filozofickej fakulty. Obeťou je celá spoločnosť Nepochybujem o tom, že v záujme pokračovania (programovej) ideologizácie sa nejakým spôsobom „aparátčici“ dokážu vysporiadať aj s touto, podľa všetkého neplánovanou udalosťou. Tá okrem iného poukázala aj na to, ako to je s reálnou podporou fašistov na Slovensku a so vzťahom Slovákov k tejto na hlavu postavenej ideológii. Prvou lastovičkou je v tomto smere zrejme Ľubo Roman, ktorý nás chce presvedčiť, že v prípade tejto vraždy vlastne o nijaký neofašizmus nejde. Ministerstvo vnútra, ktoré je pod kontrolou strany, ktorá je najvýraznejším ideologizujúcim prvkom v slovenskej politike, bude pravdepodobne takisto konať v záujme neofašistov a svojej ideologickej koncepcie. Zmyslom ideologizácie politiky je, aby mohol byť akýkoľvek kritik pomerov označený za ideologického nepriateľa a aby bol tento pojem (nálepka) dostatočne konfrontovaný v rámci ideologického boja, a teda pre každého nebezpečný. Ukážkovým príkladom je slovenská politika v poslednej dobe. Napriek tomu práve za takýchto okolností sa treba proti tomuto procesu postaviť a odhaliť nielen jeho formy a dôsledky, ale aj príčiny. Ideologizácia slovenskej politiky sa dostala tak ďaleko, že začlenila existenciu fašizmu sú do svojej koncepcie. Logickým výsledkom „otvárania dverí“ pre ideológiu hlásajúcu násilie medzi ľuďmi z princípu sú mŕtvi. Tento vzťah treba mať na pamäti. Je to sčasti podmienené aj „prirodzeným“ úsilím našej extrémnej pravice honosne sa označujúcej ako konzervatívci o legalizáciu ideológie. Treba legalizovať fašistov na to, aby strany súčasnej vlády mohli o sebe povedať, že nie sú na samom kraji pravého politického spektra? Ak je to tak, potom je nesporné, že nielen na tom kraji sú, ale sú dokonca extrémistickejšie, ako sme si pôvodne mysleli. V tomto prípade však problém ideologizácie politiky (a to nielen poslednou udalosťou) prerástol rámec bežných rečí, ktoré možno nechať na ich zdanlivých aktérov. Objektom ideologizácie politiky je totiž vždy celá spoločnosť, nehľadiac na to, že tak ako napríklad v poslednom prípade je vždy aj objektom dôsledkov ideologizácie a metód, ktoré používa. Autor je študent politológie