Trochu oneskorene, ale predsa sa k nám dostáva britský, čochvíľa už kultový film The Acid House. Tým, čo hádam ešte nevedia, o aký film ide, stačí spomenúť dve mená – Irvine Welsh (autor Trainspottingu) a Ewen Bremner (predstaviteľ večne nafetovaného Spuda).
Pravdepodobne už každý pochopil, o aký film pôjde a prečo to očakávanie kultovosti. Priaznivcov Trainspottingu však musím upozorniť, že i keď je film The Acid House najbližší práve Boylovmu filmu, nie je jeho pokračovaním. Tu sa totiž pred motívom drog uprednostnili motívy outsiderstva, pomsty, lásky a sexu. Drogy sú zobrazené ako súčasť života mladých Škótov, netvoria primárny hybný činiteľ filmu (až na čiastočnú výnimku poslednej epizódy, ktorá je nasiaknutá atmosférou podobnou Trainspottingu).
Irvine Welsh je jedným z najnadanejších súčasných britských spisovateľov, autorom už spomínaných dvoch filmov, ale i ďalších dvoch románov a jednej divadelnej hry. Podľa časopisu i-D patrí medzi najvitálnejších súčasných autorov, ktorý sa ako prvý odvážil definovať súčasnú chemickú generáciu. Filmovú verziu The Acid House tvoria jeho tri poviedky (v českom distribučnom preklade): Masařka, Měkkejš a Barevnej svět. Pôvodne mal každú režírovať iný režisér, ale po dokončení prvej poviedky sa producenti rozhodli zveriť i ďalšie dve tomu istému režisérovi – Paulovi McGuiganovi.
Tri životné epizódy Paul McGuigan, režisér tohto skvelého „trojfilmíku“ – tematicky blízkeho aj Loachovmu My Name Is Joe (no z iného uhla než Trainspotting) – je pôvodne úspešný fotograf, neskôr tiež režisér reklám MTV, či dokumentarista televízneho kanálu Channel Four. The Acid House je jeho celovečerným debutom. Film situovaný do edinburghského Muirhousu, v ktorom Welsh vyrastal, tvoria tri od seba nezávislé poviedky, prepojené jedine hercom Mauricom Roevesom (známym ako plukovník Monroe z Posledného Mohykánu), ktorý si v každej z troch epizód zahral jednu postavu: Boha, hosťa na svadbe a kňaza.
Prvá epizóda rozpráva príbeh 23-ročného Boaba Coyla (Stephen McCole), ktorému sa za jeden deň zrúti celý jeho dovtedajší svet – vyhodia ho z futbalového klubu, rodičia z domu, opustí ho dievča a nakoniec dostane padáka i v robote – aby mu nakoniec Boh (už spomínaný M. Roeves) poskytol nezvyčajným spôsobom možnosť pomsty.
Práve v tejto epizóde máme možnosť vzhliadnuť autora všetkých poviedok filmu a zároveň aj scenáristu Irvine Welsha, a to v epizódnej úlohe (podobne ako v Trainspottingu, kde si zahral drogového dílera) zametača, príznačného jedinou replikou: Fuck you!
Táto poviedka sa premietala ešte pred dokončením celého filmu na Filmovom festivale v Edinburghu a v Londýne, kde za ňu Paul McGuigan získal cenu RTS za rok 1998. Film mu priniesol i nomináciu za najlepší režijný debut roku na Filmovom festivale v San Sebastiane.
V druhej epizóde mnohých príjemne prekvapí účinkovanie Garyho McCormacka, basgitaristu The Exploited, v jeho vôbec prvom (ale podľa výkonu zrejme nie poslednom) hereckom filmovom vystúpení. Hrá totálne sebavedomého Larryho, suseda slabocha Johnieho (Kevin McKidd), ktorému okrem televízie a videa preberie pre svoje potreby aj jeho ženu Catrionu (Michelle Gomez). Tá sa tomu vôbec nebráni, skôr naopak. Larry však nemá žiaden zmysel pre záväzky a povinnosti, a tak sa už tehotná Catriona chce vrátiť k svojmu Johniemu.
Koniec, a vlastne celá táto epizóda, nie je taký bizarný a excelentný ako závery dvoch susedných príbehov. To najlepšie však príde nakoniec: Ewen Bremner (spomínať, že hral Spuda v Trainspottingu, je hádam aj zbytočné, preto podotýkam, že sa objavil aj v skvelom filme M. Leigha Nahí) ako Coco Bryce. Dosť uletené meno hlavného hrdinu ešte uletenejšieho príbehu.
Coco „šliape“ na elku (LSD) a v jeden osudový večer si s pomocou blesku a patričnej dávky elka vymení úlohu s práve narodeným dieťaťom meštiackych manželov. Teda, aby ste rozumeli – navzájom sa prevtelia: Coco sa ocitne v tele novorodenca Toma a synček Roryho (Martin Clunes) a Jenny (Jemma Redgrave) sa dostáva do Cocovho tela zasiahnutého bleskom, čo len vyhovuje Cocovej priateľke Kirsty (Arlene Cockburne), ktorá sa ho predtým márne pokúšala dostať pod papuču.
V úžasnej záverečnej scéne sa obidve postavy náhodne stretávajú a vzájomný pohľad do očí ich vracia do ich pravých tiel. Vizuálne je práve táto epizóda filmu najpôsobivejšia a najatraktívnejšia.
Hudba súčasťou scenára Atmosféru a spád celého diela spoluvytvára hudba, ktorú – podobne ako v Trainspottingu – tvorí výber zo súčasnej britskej scény a hudba skomponovaná priamo k filmu (napr. Oasis).
„Všetci sme cítili, že práve hudba musí byť základnou súčasťou scenára a inštinktívne sme tušili, akú hudbu pre film chceme,“ povedal v tejto súvislosti Alex Usborne, jeden z producentov filmu. Opäť sa nevyhneme porovnávaniu s Trainspottingom, v ktorom bola hudobná zložka silnou súčasťou filmu. Dokonca silnejšou než v The Acid House, kde je viac v úlohe akéhosi podmazu a nemá až také „grády“, ako mnohí zrejme očakávali. Boylovmu Trainspottingu predchádzal film Plytký hrob, a tak môžeme s napätím očakávať, s čím nás prekvapí Paul McGuigan po The Acid House.
Autor (1978) je študent filmovej vedy
