Základnými metódami rekonštrukcie minulosti sú dve, deduktívna a induktívna, podľa toho, či historik postupuje „ab urbe condita“, alebo na základe už zvolenej interpretácie súčasnosti hľadá pre ňu vysvetlenie v minulosti. Na to, aby bol historický výskum pôvodný a autentický, musí historik demonštrovať znalosť primárnych prameňov a odbornej literatúry, ktorá je doterajším zhrnutím poznania v danej oblasti.
Najlepší z možných svetov?
Predpokladmi výskumu a uchovávania jeho výsledkov bolo písmo, na vyššom stupni spoločenského a kultúrneho vývoja existencia archívov a knižníc. Po páde Ríma bol mediteránny svet vrátane civilizovanej časti Európy uvrhnutý na minimálne päť storočí do politického chaosu a barbarstva. V dobe cézarov dokázal čítať nielen obchodník v Antiochii alebo v Palmýre, ale aj osemročné deti oboch pohlaví v hocakej romanizovanej dedine v Hispánii či Panónii. Tri storočia po Karolovi Veľkom a šesť po páde Ríma to dokázal len máloktorý európsky panovník. V týchto dobách bola história luxusom, ktorý bol ako prchavé spomienky na minulosť odovzdávaný ďalšej generácii tými, ktorí čítať a písať vedeli – mníchmi a učencami, čo bolo až do 15. storočia to isté. Minulosť sa zachytávala formou kroník, análov a záznamov, takisto ústnym podaním. Z hľadiska prístupu moralizovanie malo prednosť, treba priznať, že objektívne, pred kritickým porovnávaním a odosobnenou analýzou. Posun nastal za renesancie a po nej.
Foto: Objavenie Pompejí znamenalo pre vtedajšiu spoločnosť to, čo pristátie na Mesiaci pre dnešnú.
Zdroj foto: www.wordgallery.co.uk
Návrat k Túkydidovi a Tacitovi s ich vcelku moderným vedeckým prístupom k zaznamenávaniu historických dejov trval približne dve tisícročia, predznamenali ho Valla, Machiavelli a Hobbes. Objav Pompeií v prvej polovici a Napoleonova výprava do Egypta na konci 18. storočia boli pre súvekú spoločnosť niečím podobným ako vypustenie Sputnika na konci 50. a pristátie na Mesiaci koncom 60. rokov 20. storočia. Po Champollionovi, Schliemannovi a Koldeweyovi to už išlo rýchlo. Archeológia podporila mnohé tvrdenia, ktoré sa zdali mýtmi a pôvabnými literárnymi fikciami. Štúdium histórie začalo byť vedeckým a úzko špecializovaným. Vek polyhistorov predstavovaný Gibbonom a Mommsenom sa postupne končil.
Z histórie sa vyčlenili samostatné spoločenské vedecké disciplíny vrátane sociológie a politických vied. Tie si vytvorili vlastné metódy výskumu ľudskej spoločnosti a sociálneho správania. Plaviac sa odvážne na šírom oceáne za kontinentami nového poznania niekedy zabúdali na ten, ktorý nechali za sebou. Na škodu veci sa niekdajšia vzájomná prepojenosť klasických spoločenskovedných disciplín dnes akoby strácala, odrážajúc fragmentárnosť súčasného sveta. Ten postráda vskutku jednotiaci univerzálny princíp, suplujúc ho sloganmi o globálnej spoločnosti a trvalo udržateľnom rozvoji.
Súčasník je vedený k takému chápaniu histórie ako keby doba, v ktorej žijeme, bola tá najlepšia zo všetkých predošlých a možných. Takýto pohľad je povrchný. Jednoduché poranenie či nemoc mohli naozaj stáť priemerného jednotlivca žijúceho v 9. či v 15. storočí život. Na druhej strane, civilizačné onemocnenia a stres kosia súčasné generácie západnej hemisféry, žijúce v relatívnom a diferencovanom materiálnom dostatku, rovnako nemilosrdne ako kedysi mor a vojny. V nedávnej i vzdialenejšej histórii stále platí klasický Chestertonov postreh, že „Giotto žil možno v pochmúrnejšom meste ako Euripidés, ale v radostnejšom vesmíre.“
Angažovanosť je pre historika risk
Zo štúdia prameňov a odbornej literatúry a ich kritického skúmania rezultuje perspektíva a vlastná intepretácia danej historickej situácie. Znalosť faktov totiž nevylučuje rôzne možnosti ich kombinácie, práve naopak. Je nespochybniteľným faktom, že bitku pri Waterloo vyhrali spojenecké armády. Tradičný zúžený pohľad prisudzuje víťazstvo Wellingtonovi a Angličanom. Z etnického pohľadu bola Wellingtonova armáda anglická či škótska len z tretiny, zvyšok predstavovali Holanďania, Belgičania a Nemci. Nehovoriac o skutočnosti, že Napoleon stratil pre neho dobre sa vyvíjajúci boj až príchodom troch pruských zborov na bojisko. Nemecký historik Peter Hofschröer aj z tohoto dôvodu považuje Waterloo za nemecké víťazstvo.
V našich, vo vonkajšom vnímaní často neviditeľných dejinách, naďalej ostáva otvorenou otázkou, kto prispel rozhodujúcou mierou k vytvoreniu Československa, keďže agentov zmeny a motívov bolo viacero, od víťazných Spojencov usilujúcich sa primárne o kontrolu porazeného Nemecka, cez zahraničný a domáci odboj, až po sociálne nepokoje. Otázka vzniku a existencie samostatnej vojnovej Slovenskej republiky a predpokladov vzniku a priebehu SNP je z pohľadu jestvujúcich interpretácií a ich dopadu na spoločenské vedomie ešte komplexnejšia.
Jednou z esenciálnych otázok historikovho poslania už nie je len znalosť faktov a ich odborná interpretácia, ale aj sústavná reflexia cieľa, ktorý svojou prácou sleduje. Má sa uspokojiť s Rankeho prístupom k histórii „aká skutočne bola“, alebo sa má angažovať spoločensky či dokonca politicky, čo so sebou prináša riziká, že ho odborná i laická verejnosť a médiá budú vnímať buď ako revizionistu, alebo režimistu? Vo viacerých prípadoch, a netýka sa to len slovenských dejín, sa môžu moderné a nekonvenčné interpretácie histórie stávať slúžkou súčasnej politiky.
Keďže historické poznanie je poznávaním komplexným a sprostredkovaným, odovzdávaným z generácie na generáciu, osvedčenou a správnou cestou sa zdá byť tá, ktorá viedla predchodcov dnešných historikov. Teda cesta systematického výskumu, vedeckej odosobnenosti, rešpektu a nepredpojatosti k objektu ich profesionálneho záujmu a zároveň k sebe samým. Na konci tejto cesty ich v lepšom prípade čaká uznanie a rešpekt súčasníkov i pamätníkov. Ani v dobe nepreberného množstva informácií rôznej životnosti a výpovednej hodnoty, alebo práve v nej, to nie je málo.
Foto: Pri hodnotení kontroverzných kapitol slovenských dejín kráča historik na tenkom ľade…
Zdroj foto: www.christ-net.sk
