Zahída má tvár zakrytú bavlneným závojom, ktorý takmer nikdy neodkladá. Skrývajú sa totiž za ním prázdne očné jamky, odrezané ušné lalôčiky a pahýľ nosa. V záchvate žiarlivej zúrivosti ju zohavil vlastný manžel.
Stalo sa to náhle. Ktosi mu v mešite našepkal, že Zahída mala údajne niečo s iným mužom. Vtrhol zmyslov zbavený do bytu, bodal ju do rúk a do nôh a „vyprázdnil“ jej obličaj. Márne ho presviedčala (a neskôr sa to potvrdilo), že ide o ohováranie a klebetu. O takýchto drastických príbehoch sa možno v pakistanskej tlači (a prakticky v médiách každej islamskej krajiny) dočítať veľakrát, a pritom ide zrejme len o špičku ľadovca. Takéto činy, pri ktorých sú dievčatá a ženy pobodané nožom, popálené plameňom, poleptané kyselinou, či inak zmrzačené despotickými manželmi, ale aj bratmi a otcami, sa označujú za „zločiny cti“ a súdy od nich často odvracajú oči.
Domáce násilie
V tzv. civilizovanom svete sa takýchto drastických útokov vyskytuje pomenej, no násilie na ženách tu rozhodne nie je jav neznámy. Za dverami bytov a domov na ženy číha možno väčšie nebezpečenstvo ako na tmavej ulici. Partnerské násilie sa dokonca častokrát končí tragicky. Podľa štatistík FBI zomrela v roku 1998 v USA takmer tretina zavraždených žien rukou manžela, exmanžela, priateľa, či bývalého priateľa, často vo vlastných domácnostiach. V španielskom Katalánsku úrady zvažovali dokonca možnosť poskytnúť ohrozeným ženám akési elektronické náramky, ktoré by im umožnili v prípade potreby urýchlene privolať políciu. V Nórsku zas bojujú sociálne krízové centrá za možnosť zmeniť šikanovaným a prenasledovaným manželkám a partnerkám (skrýva sa ich asi 500) identitu získaním nového rodného čísla. Tak ako sa to robí u osôb, ktoré si nechali operačne zmeniť pohlavie.
Traduje sa, že príčinou domáceho násilia býva alkoholizmus a že ide len o jav odohrávajúci sa v nižších spoločenských vrstvách. Podľa prieskumu v ČR sa však len každý štvrtý prípad odohrá pod vplyvom alkoholu a k napadnutiam dochádza bez ohľadu na finančnú situáciu rodiny či vzdelanie manželov. Podľa odhadov má u našich českých susedov skúsenosť s týraním v rodine vyše tretiny členov domácností. A čo sa vlastne stane, keď obeť násilia (alebo sused-susedka) zavolá políciu? Tá bude zrejme násilníkovi len dohovárať a v tom horšom prípade dokonca obeti povie, aby nabudúce „neprovokovala“. Pritom v Rakúsku polícia násilníka na 7 dní vykáže z bytu a na mieste mu zoberie kľúče, v Británii zas obeti sprostredkujú trojmesačný azyl na utajenom mieste a vybavia ju špeciálnym alarmom, ktorým si môže privolať pomoc v prípade ohrozenia. V USA polícia dohliada, aby násilník nemal podľa súdneho príkazu prístup do bytu ani k obeti na určitú vzdialenosť.
Diskriminácia v práci
Nie fyzické, ale sociálne násilie zažívajú ženy vo forme diskriminácie v zamestnaní, v spoločenskej angažovanosti, no tiež formou sexizmu, teda spoločenského správania namiereného voči druhému pohlaviu. Podľa Alexa Marshalla z Populačného fondu OSN sú ženy vystavené diskriminačnému správaniu prakticky od narodenia po smrť. Každoročne sa 60 miliónov dievčatok nenarodí vďaka selektívnym pôrodom, alebo novorodenca zabijú hneď po pôrode len preto, že je ženského pohlavia. Každoročne vo svete (najmä v Afrike) podrobia 2 milióny dievčat sexuálnemu poškodeniu – obriezke, čo u nich vyvoláva celoživotné zdravotné a špeciálne psychické ťažkosti. Dievčatá a ženy majú problémy aj s prístupom k vzdelaniu. Ženy v južnej Ázii napríklad navštevujú školy v porovnaní s mužmi o polovicu rokov menej. Dôsledkom takéhoto prístupu je, že ženy tvoria dve tretiny z 876 miliónov negramotných na Zemi. Priam šokujúci je odhad odborníkov, že každá tretia žena trpela fyzickým týraním, bola nútená k sexu alebo zneužitá iným spôsobom. Znásilnenia a sexuálne zneužitia sú súčasťou vari každého ozbrojeného konfliktu.
Ďalšia diskriminácia čaká ženu v zamestnaní. Ženská práca je vo svete jednoznačne hrubo podhodnotená a neuznaná. Podľa Správy o rozvoji ľudstva zverejnenej pred niekoľkými rokmi sa vyšplhala ročná hodnota nezaplatenej práce žien až na 11 biliónov dolárov, čo je takmer polovica odhadovaného svetového sociálneho produktu. Platy slabšieho pohlavia dosahujú v priemere iba tri štvrtiny zárobkov mužov a podľa iného údaju sú mzdy vyplácané ženám nižšie oproti mužom o 20 až 50 percent. Nemožno pritom hovoriť o diskriminácii len v súvislosti s menej rozvinutými krajinami. Vo Švédsku majú ženy podľa údajov OSN rovnaké práva ako muži, no často pracujú na menej platených miestach a aj na lepšom mieste berú menší plat ako muži. Z 240 veľkých spoločností vo Švédsku je len v jednej generálnou riaditeľkou žena. A čo vyspelé Švajčiarsko, kde ako v jedinej krajine západnej Európy nemajú ženy zákonný nárok na materskú dovolenku? Švajčiarsko, Veľká Británia, Japonsko a Francúzsko zaostávajú tiež za Bahamami, Barbadosom, či Trinidadom a Tobagom v trojkombinácii: účasť na politickom rozhodovaní, prístup k vedúcim pozíciám k pracovným miestam a príjmom.
Ďaleko k emancipácii
Po tisícročiach diskriminácie sa začínajú ženy čoraz viac hlásiť o svoje práva. Francúzsky mesačník Époque svojho času upozornil na zaujímavý fenomén: v danej chvíli boli dve najpopulárnejšie postavy v krajine ženy – filmová hrdinka Jana z Arcu a elektronická Lara Croft z počítačovej hry Tomb Raider. Obe ako symboly bojovného ducha ožívajúceho ženského feminizmu. Tento pojem možno charakterizovať ako teóriu politickej, ekonomickej a sociálnej rovnosti žien a mužov. Možno v súvislosti s ním hovoriť aj o organizovanom hnutí za práva a záujmy žien, alebo o správaní, postojoch a prejavoch charakteristických pre osoby ženského pohlavia. Ide v podstate o reakciu diskriminovanej väčšiny (podľa dostupných údajov je žien viac ako mužov) ľudstva na pretrvávajúce a zakonzervované predstavy o menejcennosti ženského pohlavia.
Pripomeňme si, že negatívny podnet k tomuto podceňovaniu dala už Biblia. Zacitujme: „A uviedol Boh na človeka mrákotu až zaspal. Vzal jedno z jeho rebier a uzavrel to miesto mäsom. A Hospodin Boh utvoril z rebra, ktoré vzal z človeka, ženu a priviedol ju k nemu.“ Hoci najvyšší cirkevný zákon dodnes platí a viaceré dogmy v tejto oblasti pretrvávajú, pápež Ján Pavol II. už potvrdil, že žena je rovnako ako muž ľudskou bytosťou, mala by mať rovnaké právo na prácu ako muži a nemal by ju nikto diskriminovať. Zároveň však upozornil, že cirkev nikdy ženám nedovolí zaradiť sa medzi kňazov. Podobným spôsobom vystupujú tiež mnohí vládni činitelia. Pod tlakom na dodržiavanie ľudských (a teda i ženských) práv majú plné ústa slov o rovnakých podmienkach pre obe polovice ľudstva, no keď príde na lámanie chleba, dostane žena takmer vždy ten menší kúsok.
K skutočnej emancipácii a zrovnoprávneniu žien s mužmi musí ľudstvo vykonať ešte veľa ústretových krokov. Nielen v legislatíve a vôbec v štátnej politike, ale najmä v šedej vrstve okolo a v našich mozgoch. Primárne je snažiť sa o zmenu myslenia ľudí. Tak ako učíme ľudstvo k symbióze s prírodou, dôležité je nepokračovať vo vytváraní bariér medzi pohlaviami, ale usilovať sa o vzájomnú komunikáciu a pochopenie. Napokon, aj napriek rozširovaniu umelého oplodnenia a ďalších vedeckých výdobytkov sú na udržanie ľudskej civilizácie stále potrebné obe pohlavia…
