Je smutný paradox, že v dňoch, keď si pripomíname 65. výročie Slovenského národného povstania, sa v našich mestách zhromaždená mládež opäť zdraví Na stráž!, Budapešťou pochodujú uniformovaní gardisti a „národovci“ v strednej Európe hľadajú riešenie „cigánskeho problému“. Ocitli sme sa naspäť v tridsiatych rokoch 20. storočia?
Odkedy je jasné, že svetová ekonomická kríza bude porovnateľná s krízou v tridsiatych rokoch, ozývajú sa varovné hlasy, že sociálne problémy takisto ako vtedy, aj dnes prinesú so sebou vlnu extrémizmu, nacionalistických a xenofóbnych nálad a náchylnosť ľudí siahať po zjednodušených riešeniach komplexných problémov. Extrémne pravicové hnutia, prežívajúce v strednej Európe od rozpadu socialistického bloku počas deväťdesiatych rokov aj v nasledujúcich „siedmich hojných rokoch“ nového tisícročia, sa (na rozdiel od ľavicových hnutí) s nástupom „chudobných rokov“ chopili šance – a konečne sa stretávajú s pozornosťou a rastúcou podporou občanov. O tom, že pohrobkov vojnových ideológií a odporcov parlamentnej demokracie treba začať brať vážne, Európu definitívne presvedčili nedávne voľby do Európskeho parlamentu. Strany považované vo svojich krajinách za extrémne pravicové totiž obsadili o osem kresiel viac ako v predchádzajúcom volebnom období. Hrozbu ultrapravicového extrémizmu nemožno ignorovať ani u nás, kde v uliciach demonštrujú neoľudáci, ani u našich najbližších susedov, kde neofašisti pochodujú cez rómske sídliská s hlasnou podporou miestneho bieleho obyvateľstva (Česko) a kde dokonca dochádza k rasovo motivovaným vraždám Rómov (Maďarsko).
Slovenská pospolitosť: Za Boha a za národ
Hlavnou reprezentantkou ultranacionalistických síl na Slovensku je Slovenská pospolitosť (SP). Hlási sa k ideálom a osobnostiam vojnového Slovenského štátu a propaguje myšlienku stavovského štátu na národnom, kresťanskom a sociálnom princípe. Nesúhlasí s členstvom Slovenska v NATO a v iných „sionistických a slobodomurárskych“ organizáciách a dokonca sa vyhlasuje za „nositeľa ducha Ľudovíta Štúra a všetkých velikánov slovenského národa“ a nekompromisného obhajcu slovenských národných záujmov. Je známa verejnými vystúpeniami v rovnošatách pripomínajúcich uniformy Hlinkových gárd, vyhlasovaním SNP za „protislovenský boľševický puč a medzinárodnú akciu zradcov“, kritikou parlamentnej demokracie a výrokmi o „cigánskych príživníkoch a parazitoch“, „maďarských šovinistoch“ a „sionistickej loby“. Vedenie SP tvorí vodca (bývalého gymnaziálneho učiteľa informatiky Mariána Kotlebu v roku 2007 nahradil Ivan Sýkora) a pobočník vodcu (Michal Laššák). Hlavnou činnosťou združenia sú spomienkové podujatia pri výročiach dejinných udalostí a osobností a protestné zhromaždenia. V spolupráci s mládežníckym nacionalistickým občianskym združením Nové slobodné Slovensko vydáva politicko-spoločenský časopis Prúty a iné tlačoviny a knihy, venuje sa aj organizácii voľnočasových aktivít – usporadúva tábory, kultúrne, turistické a športové akcie.
Slovenská pospolitosť vznikla v roku 1995 ako občianske združenie, od roku 2005 fungovala ako politická strana SP – Národná strana. Už o rok na to ju Najvyšší súd SR rozpustil, pretože jej činnosť bola v rozpore s ústavou. (Bol to historicky prvý prípad, keď najvyšší súd na Slovensku rozpustil politickú stranu.) SP ďalej fungovala ako občianske združenie až do 12. novembra 2008, keď Ministerstvo vnútra rozhodlo o jej rozpustení. Najvyšší súd však začiatkom júla rozpustenie združenia označil za neplatné pre procesné pochybenie mini- sterstva vnútra. SP preto ďalej vyvíja čulú organizátorskú činnosť. V súčasnosti usporadúva sériu protirómskych protestných zhromaždení na východnom Sovensku (zatiaľ v Šarišských Michaľanoch, v Prešove a v Krompachoch). A zbiera podpisy na založenie politickej strany Naše Slovensko. Ak sa jej podarí opäť vstúpiť do politiky, hlasy bude zrejme loviť predovšetkým z košiara SNS. S národniarmi totiž zdieľa voličsky najatraktívnejšiu agendu – boj proti „maďarskej iredente“. Spoluprácu so SNS, ako aj s akoukoľvek inou parlamentnou stranou však SP vopred odmieta. Národniari opätujú SP nechuť tým, že jej členov označujú za neofašistov. Zástancovia sekulárneho štátu a parlamentnej demokracie majú teda šťastie, že vzťah pravých národniarov a „ešte pravejších“ a národovcov sa zatiaľ obmedzuje len na slovné prestrelky pri pamätníku Andreja Hlinku.
JOBBIK – Maďarsko patrí Maďarom
Čo sa zatiaľ nepodarilo Slovenskej pospolitosti, vychádza jej maďarskému náprotivku. Kedysi malé ultranacionalistické Hnutie za lepšie Maďarsko prerazilo až do europarlamentu a v súčasnosti nástojčivo klope na brány parlamentu národného. Hnutie založila v roku 2002 skupina študentov Katolíckej univerzity ako občianske združenie s názvom Pravicová asociácia mládeže (Jobboldali Ifjúsági Közösség – JOBBIK). Politickou stranou sa stalo o rok neskôr. JOBBIK sa hlási k euroskepticizmu, k hodnotám kresťanskej demokracie, k patriotizmu, konzervativizmu a právu na sebaurčenie národa. Obhajuje „tradičné maďarské hodnoty“ a národné záujmy. U našich južných susedov je jedinou veľkou politickou stranou, ktorá otvorene podporuje myšlienku Veľkého Maďarska a podnecuje maďarské menšiny v okolitých štátoch, aby žiadali autonómiu. JOBBIK dokonca nedávno podpísal dohodu o spolupráci s krajne pravicovým, revizionistickým a iredentistickým Združením 64 žúp, ktoré žiada zjednotenie všetkých Maďarov v spoločnom štáte a revíziu Trianonskej zmluvy. Politickí súperi a médiá označujú JOBBIK za fašistickú, antisemitskú, rasistickú a homofóbnu stranu. V politickom programe z roku 2007 JOBBIK vyhlásil potrebu návratu k tradíciám uhorskej Svätej koruny v mene historickej kontinuity, potrebu špecializovanej policajnej jednotky na boj s „cigánskym zločinom“ a založenia dobrovoľníckej národnej gardy na regionálnu obranu. Následne prezident JOBBIK-u Gábor Vona zaregistroval Maďarskú gardu na posilnenie národnej sebaobrany, udržiavanie verejného poriadku a plnenie sociálnych a charitatívnych úloh. Založenie tejto polovojenskej organizácie rozpútalo ostrú politickú diskusiu. Uniformované pochody po Budapešti so slávnostnými prísahami nových členov (v súčasnosti je ich okolo tritisíc) vyvolávajú znepokojenie nielen v Maďarsku. Verbovanie nováčikov na južnom Slovensku vyostrilo v minulom roku vzťahy susedských krajín a podnietilo aktivitu nacionalistických extrémistov aj na našej strane hranice. V súčasnosti je Maďarská garda oficiálne rozpustená (začiatkom júla jej činnosť ukončil odvolací súd), to však neznamená, že je okolo nej ticho. Jej nepovolenú protestnú demonštráciu polícia rozohnala slzotvorným plynom a zadržala vyše dvesto účastníkov, ďalšiu, asi tritisícovú demonštráciu strážcovia zákona sledovali iba z diaľky. Podujatie naživo vysielala na internete TV Jobbik. Od rozpustenia Maďarskej gardy si čiernu uniformu demonštratívne oblieka aj predseda JOBBIK-u Gábor Vona a ďalší politici, ktorí doteraz gardu podporovali bez toho, aby do nej oficiálne vstúpili. Jeden z troch novozvolených europoslancov za JOBBIK Csanád Szegedi vyvolal medzinárodné pobúrenie, keď si uniformu obliekol na zasadanie Európskeho parlamentu. Gábor Vona zase sľúbil, že v uniforme gardy bude skladať sľub poslanca maďarského parlamentu. Tam sa totiž JOBBIK o rok s najväčšou pravdepodobnosťou dostane. Podľa aktuálneho prieskumu verejnej mienky inštitútu Szonda Ipsos stranu podporuje až sedem percent Maďarov.
Dělnická Strana – „trójsky kôň“ neonacistov
Keď v roku 2003 vznikla česká Dělnická strana (DS), prihlásila sa k „pôvodným koreňom robotníckeho hnutia v 19. storočí“. Jej predsedom sa stal, a dodnes ním je Tomáš Vandas, bývalý tajomník Republikánov Miroslava Sládka. DS sa opiera o myšlienky národného socializmu, za piliere svojej politiky označuje nacionalizmus, sociálnu politiku a konzervativizmus. Kritizuje politické pomery v ČR po roku 1989 a za hlavnú črtu svojej práce považuje boj proti korupcii a politickým elitám. Program DS zahŕňa zrušenie všetkých podpôr pre prisťahovalcov, zákaz homosexuálnych manželstiev či určovanie národnosti obyvateľstva a zápis tohto údaja do občianskeho preukazu. Žiada vystúpenie ČR z NATO a EÚ. Zaoberá sa otázkou nezamestnanosti (brojí proti zamestnávaniu cudzincov), navrhuje zriadenie krajinských hraníc Moravy a Sliezska, prehodnotenie pomoci krajinám tretieho sveta, znovuzavedenie trestu smrti, sprísnenie ochrany národného kultúrneho dedičstva, prijatie zákona a ochrane života od počatia až do prirodzenej smrti, rozšírenie právomocí polície a zákaz verejného predaja pornografických materiálov. Od roku 2006 DS prepája svoje aktivity s činnosťou Národného odporu a Autonómnych nacionalistov, nadviazala tiež kontakty s nemeckou Národnou demokratickou stranou (NPD). Všetky tieto strany médiá a politický stredný prúd považujú za neonacistické. Mená známe z NO a AN postupne prenikli do organizačných štruktúr DS, čomu „vďačí za prezývku“ trójsky kôň neonacistov. V roku 2007 začala strana usporadúvať demonštrácie proti komunizmu, drogám, pozitívnej diskriminácii menšín, NATO a pod., a začiatkom minulého roku založila Ochranné zbory, ktoré majú dohliadať na priebeh straníckych akcií, pomáhať s organizáciou a dávať pomocnú ruku občanom v núdzi. Česká vláda označuje Ochranné zbory za polovojenskú organizáciu a prirovnáva ich k nacistickým Úderným jednotkám. V tom istom roku sa pod hlavičkou DS zjednotila väčšina českých pravicových radikálov. Odvtedy DS aktívne vystupuje proti Rómom. Preslávila sa najmä opakovanými protirómskymi demonštráciami v Litvínove a pochodmi na tamojšie rómske sídlisko Janov, pri ktorých demonštranti viackrát pocítili na chrbte obušky policajtov. Napriek mediálnej pozornosti a určitej popularite, ktorú DS získala akciami v Litvínove, však získala vo voľbách do Európskeho parlamentu iba čosi vyše jedného percenta hlasov.
