Expirácia (kapitalistického) systému

Nemôžem sa zbaviť pocitu, že s každým uplynulým dňom a ďalšou skrachovanou alebo zoštátnenou bankou na svetových finančných trhoch, diery, ktoré po nich tak ostávajú v súčasnom svetovom ekonomicko-politickom zriadení, budú mať trvalé následky, ktoré si málokto dokáže pripustiť, nieto nahlas vysloviť. Nie nechcem tu hovoriť o konci sveta, naopak. Aktuálna ustavične sa prehlbujúca finančná kríza v Spojených štátoch amerických a v západnej Európe pochováva jednu po druhej gigantické súkromné finančné inštitúcie a banky ako Northern Rock, Bear Stearns, Fannie Mae, Freddie Mac, Lehman Brothers, Merrill Lynch HBOS, Morgan Stanley, Goldman Sachs, AIG. Podľa vyjadrení oficiálnych ekonomických komentátorov a hráčov, akým je napríklad aj George Sörös, sa tento zoznam bude s najväčšou pravdepodobnosťou ešte nejaký čas rozširovať. Ani kapitalizmus nežije večne Lepšiemu hodnoteniu rozsahu tejto búrky pomôže, ak ju zasadíme do kontextu. Zrod niektorých spomenutých obrích finančných domov siaha až do obdobia skorého rozvíjajúceho sa kapitalizmu prvej polovice 19. storočia, ktoré počas svojho pôsobenia preskákali všeličo. Nepoložili ich ani revolúcie či svetové vojny, ba ani dosiaľ najväčšia hospodárska kríza kapitalizmu v 30. rokoch minulého storočia. Podrobnú analýzu súčasných systémových turbulencií a zásadných otrasov dá až história, ale na principiálne otázky a dôvody si dostatočne uspokojivo vieme nájsť odpovede aj sami. Fakt, že súčasná dominantná svetová ekonomicko-politická norma je založená na inštitucionalizovanej chamtivosti, je obsiahnutý v každom produkte alebo službe, ktorú si zaplatíme, či v ktoromkoľvek inom ohľade nášho každodenného hospodárskeho života . Potkýname sa o to všade a kde nie, tam o to udierame hlavou. Učia nás, že čím skôr to pochopíme, tým lepšie pre nás, aj keď nie nevyhnutne pre ostatných, spoločnosť, životné prostredie… A ak to nedokážeme racionálne celkom pochopiť a nedáva to nijaký zmysel, tak tomu treba uveriť. Ideológie a s nimi politicko-ekonomické spoločenské systémy, aj keď nie až do takej miery ako náboženstvá, majú schopnosť dožívať sa dlhého veku. Je však dôležité si uvedomiť, že aj tie súčasné sa zrodili zo zániku tých predošlých. Je preto rozumné sa domnievať, že aj ten súčasný systém má svoj dátum expirácie. V každom prípade je to pravdepodobnejšie ako opak. Ľavici sa nechce bojovať Každý systém je možné do istej miery prirodzene udržovať v chode reformami a reguláciami, ktoré slúžia na prispôsobenie jeho istých vlastností zmenám v spoločenskom dopyte. Dá sa to a robí sa to až dovtedy, kým sa kritická časť spoločenského vedomia nedostane do priameho rozporu s vnútornými pravidlami a princípmi konkrétneho ekonomicko-spoločenského systému, v rámci ktorého už nie je možné produkovať uspokojivé riešenia. Druhá možnosť, ale v opačnej postupnosti (zhora nadol) nastane, ak zlyhá niečo podstatné v navonok (až do tohto momentu) inak fungujúcom systéme. Vnútorná chyba v jeho samotnom jadre má za následok zlyhanie, ktorého nevyhnutný efekt sú otrasy a nezvratné pohyby s trvalými následkami na spoločnosť. Tieto potom môžu viesť k takzvanej „historickej diskontinuite“, inak povedané k zmene systému alebo revolúcii. Mnohé „intelektuálne elity“ z nejakého dôvodu odmietajú revolúcii priznať funkciu prirodzeného procesu v určitom štádiu spoločenského vývinu, a to aj napriek tomu, že aj kapitalizmus prišiel na svet prostredníctvom revolučných zmien v spoločnostiach európskych národov. Nové rodiace sa spoločenské zriadenie muselo prelomiť silný odpor často revolučnými prostriedkami, a keď to bolo potrebné, tak aj ozbrojeným zápasom. Súčasnú finančnú krízu nevyvolali ani vysoké ceny ropy, ani rastúce ceny potravín. Táto kríza kapitalizmu – ktorou tento proces bezpochyby je – prichádza dokonca v čase relatívne ustálenej a pokojnej politickej klímy, ktorej nepredchádzali početné demonštrácie ani výraznejšie sociálne nepokoje,ako to bolo na konci 60. rokov 20. storočia. V tomto kontexte je v západnom svete súčasné pôsobenie a autorita zamestnávateľských odborov a vplyv alebo schopnosť ľavicového politického spektra oslovovať a aktivizovať široké vrstvy spoločnosti neporovnateľne nízka. Sú zdiskreditované a stratili dôveru práve pre svoju nekompatibilitu so záujmami a problémami pracujúcich ľudí (osvojením ideológie trhu). Toto malomocenstvo pramení z osobnej pohodlnosti a zbabelosti zvádzať ťažký politický boj za sociálnu alternatívu s mocným establišmentom. Nežnú revolúciu tiež nikto nečakal… V tejto, politicky a ekonomicky napohľad relatívne stabilnej situácii – čo sa nedalo tvrdiť o spoločenskej klíme po prvej svetovej vojne – svetový kapitál čelí kríze, ktorej rozmery sa v médiách otvorene prirovnávajú k počiatkom krízy v rokoch 1929/30. Prezident Spojených štátov amerických prirovnal správanie finančných kapitálových inštitúcií a pravidiel obchodu, ktoré v nich zavládli, za podobné tým v kasínach. Momentálnu kritickú dysfunkciu kapitalizmu spôsobila vrodená systémová chyba, ktorú z neho nie je možné odstrániť bez usmrtenia „pacienta“. Nedá sa odstrániť, lebo je to zároveň principiálny orgán a srdce systému – inštitucionalizovaná chamtivosť. Netvrdím, že s kapitalizmom bude v blízkom období urobený koniec, ale predsa len, ktovie. Spomeňme si, ako prišiel 17. november, a kto ho čakal.