Nástup druhej vlny pandémie nás vracia k nezodpovedaným otázkam, na ktoré sme hľadali odpovede v prvej vlne.
Bilancia faktov nám ukazuje, že sme silne precenili silu pandémie a jej šírenie a prijali sme neadekvátne opatrenia.
Základný cieľ boja s pandémiou, t.j. nestratiť kontrolu nad jej priebehom, sa nám však podarilo splniť. Treba povedať, že ani nie tak pre jej nebezpečnosť ako skôr pre jej slabosť.
Je neodškriepiteľným faktom, že sme zaplatili neadekvátnu cenu za jej potlačenie. Pokles HDP o 12 % nemá obdobu a je podobný tomu, akoby SR bola účastná nejakého vojenského konfliktu.
Tiež si treba priznať, že s najväčšou pravdepodobnosťou stálo prispôsobenie zdravotného systému viac ľudských životov, ako zomrelo na COVID. Tisícky chorých ľudí bolo odsunutých do domáceho liečenia, aby bola daná prednosť jednotlivcom, postihnutých COVID-om. Z 28 zomrelých v prvej vlne bol iba jeden mladší ako 60 rokov a väčšina mala nad 70 rokov. Z týchto 28 úmrtí 22 žilo v domovoch sociálnej starostlivosti…
Kresba: Ľubomír Kotrha
Tieto neadekvátne reakcie a opatrenia sú do určitej miery ospravedlniteľné, pretože nik nevedel odhadnúť dopad šírenia na náš zdravotný systém. Spoločnosť prijala všetky vládne opatrenia a ani po skončení prvej vlny sa nepožadovala diskusia k efektivite opatrení a k vynaloženým nákladom.
Je to škoda a môže to mať za následok, že vstup do druhej vlny bude opakovaním neadekvátnych rozhodnutí, ktoré môžu paralyzovať celú spoločnosť.
Podľa môjho názoru straty, ktoré počítame v miliardách, by nás mali nútiť ku kritickej reflexii prijatých opatrení a vyhnúť sa tak zbytočným materiálnym škodám a stratám na životoch.
Poznatky z prvej vlny ukazujú, že je žiaduce kriticky reflektovať postoj štátu a trvať na racionálnejších opatreniach.
K tomu je asi potrebné, aby sme sa zbavili iracionálnych predstáv, že naša spoločnosť je pripravená priniesť akékoľvek finančné i ľudské obete, aby sme zachránili čo lej jedného pacienta nakazeného vírusom.
Tento prístup je nezmyselný nielen preto, že každý z nás raz zomrie, ale hlavne preto, že nemožno privilegovať niekoho s COVID-om oproti iným pacientom, ktorí majú iné choroby, ako ani pred tými, ktorí sú zdraví a ktorí očakávajú, že existujúci zdravotný systém je schopný v prípade potreby sa o nich postarať.
Etický či morálny rozmer ľudského života, či sa nám to páči alebo nepáči, musíme konfrontovať s možnosťami a zdrojmi, s ktorými spoločnosť disponuje.
Závažnou a nevyriešenou otázkou boja proti COVID-u je fakt, že nevieme uviesť, aký je rozdiel medzi drvivou väčšinou infikovaných, ktorí sú mimo zdravotného systému a zdravými občanmi.
Nakazený človek, ktorý nemá žiadne príznaky a ktorý sa fyzicky i subjektívne cíti zdravým človekom, nemôže byť objektom prijatých opatrení. Zvlášť, keď po 20 dňoch si organizmus sám vytvára protilátky a „chorý“ je opäť zdravým človekom bez pozitívneho nálezu.
Medicínsky relevantným objektom tak môžu byť iba dva typy ľudí. Tí, v ktorých sa vírus manifestuje zdravotnými problémami, a tí, ktorí si vytvorili cestou vlastného imunitného systému protilátky.
Detekovať niekoho, že má COVID, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou po niekoľkých dňoch ustúpi, nemá žiaden operacionálny význam, a preto si myslím, že testovanie je slepou ulicou boja proti COVID-u, a pritom tiež nie je zadarmo.
V rukách politikov sa však môžu počty infikovaných premeniť na nástroj šírenia existenčnej hrozby pre všetkých občanov.
Som toho názoru, že predmetom medicínskeho záujmu by mali byť iba také skupiny, ktoré vykazujú merateľné a trvalé znaky.
Najdôležitejšími údajmi tak môžu byť iba počty mŕtvych, počty na JIS-kách a počty na pľúcnych ventiláciách a, samozrejme, ak sme na to technicky vybavení, aj počty ľudí s protilátkami.
Ak mám pravdu, všetky ostatné kritériá a pohľady na COVID vychádzajú viac z emócií, resp. záujmov, ktoré sú v rozpore so záujmami väčšiny občanov.
Treba si priznať, že antivírový program je z veľkej časti založený iba na domnienkach o sile a deštrukcii COVID-u. V tejto podobe je to však vďačný objekt pre politikov a médiá.
Do určitej miery je to ospravedlniteľné pre politikov, ktorí si nemôžu priznať vlastnú bezmocnosť, keď ich hlavným záujmom je postaviť sa na čelo boja proti COVID-u a ukázať tak svoju vlastnú chytrosť a líderské schopnosti.
Aby sa v takejto pozícii politici udržali, nezostáva im nič iné, iba strašiť a sprísňovať podmienky života pre všetkých ľudí. Najhoršie je, keď za to požadujú ešte aj vďačnosť národa.
Dnešné testovanie je však z akýchsi nepochopiteľných dôvodov zamerané iba na zisťovanie prítomnosti vírusu, a nie na zisťovanie protilátok (vo Wuchane detekovali, že 80 % obyvateľov si vytvorilo protilátky).
Ak sa človek stretne s COVID-om, sú iba dve možnosti. Prvá – ochorie, skolabuje a je odkázaný na pomoc zdravotného systému. Druhá – organizmus si cestou vlastného imunitného systému alebo pomocou vakcíny vytvorí protilátky.
Nakoniec vyše 300 svetových farmaceutických firiem hľadá vakcínu, ktorá by aktivovala vznik protilátok a počty infikovaných ich zaujímajú iba z obchodného hľadiska.
Napriek vládnemu zostrovaniu boja proti COVID-u, ktorý sa prejavuje zvyšovaním počtu testov a prísnejším postihom za porušenie pravidiel v nosení rúšok, umývaní rúk, odstupov… je však badať určité zmeny v prístupe štátu k druhej vlne.
Najväčšia zmena medzi prvou a druhou vlnou spočíva asi v tom, že vláda upustila od matematických modelov, ktoré nám mali povedať, kedy a koľko občanov bude nakazených, koľko bude na JIS-kách a na pľúcnej ventilácii, pretože sa ukázali ako fantazmagorické.
Rovnako je dobré, že politici upustili od zdôvodňovania prísnych opatrení, že v potláčaní epidémie budeme najlepší a celý svet nám bude závidieť. Je evidentné, že tieto snahy nemali žiaden súvis s meritom veci.
A dávať za vzor našim občanom disciplínu v rómskych osadách bol iba návod, ako sa zdiskreditovať a zosmiešniť. Aj pán premiér už pochopil, že jeho každodenné úprimné a detailné vysvetľovanie viedlo skôr k všeobecnému posmechu ako k prejavom vďačnosti občanov k jeho osobe. Túto úlohu dnes správne ponechal svojim ministrom.
Zdá sa, že toto sú asi najväčšie zmeny oproti prvej vlne…
Testovania, reštrikcie, hrozby a uťahovanie svoriek občanom sa však stále považuje za reálne nástroje likvidácie pandémie, a tak tvoria aj základ boja aj v druhej vlne. Odvahu na rozvíjanie „odvážnych“ predstáv ako zlikvidovať pandémiu im dnes dodávajú prisľúbené peniaze z Bruselu. Zdá sa, že neberú do úvahy, že ekonomické náklady spojené s COVID-om boli neadekvátne vysoké a že povedú k bezprecedentnému zadlžovaniu budúcich generácií.
Treba priznať, že náš protivírusový program nie je akýmsi slovenským folklórom, ale má globálny charakter, čím sa zároveň náš program objektivizuje i legitimizuje.
Aby som nevyzeral iba ako nejaký rýpal, ktorý chce spochybňovať náš protipandemický plán, dovoľujem si navrhnúť na diskusiu určité zmeny, aby Slovensko nepadlo ešte hlbšie, a aby sme vydržali do doby, kedy príde nová vakcína.
- V štatistikách by sme mali uvádzať iba čísla pacientov, ktorí majú príznaky choroby a vyžadujú špeciálnu starostlivosť zo strany zdravotného systému.
Evidencia nakazených „pacientov“ je pre štát zbytočná, pretože po 20 dňoch bez akýchkoľvek štátnych zásahov sa zdravotný stav týchto ľudí nezmení a zostanú zdraví.
- Ukončiť testy na prítomnosť COVID-u a zamerať sa na prítomnosť protilátok.
- Ak tvorba protilátok je zámerom aj vývoja nových vakcín, potom by šírenie COVID-u zo strany štátu nemalo byť blokované celoplošne, ale iba lokálne, kde by bol zdravotný systém ohrozený.
- Úlohou štátu by mala byť iba starostlivosť o rizikové skupiny a prípady, ktoré si vyžadujú mimoriadnu medicínsku starostlivosť.
- Zo strany štátu ukončiť privilegovanie nakazených COVID-om, ako aj prenasledovanie zdravých občanov, ktorým bola pozitívne zistená nákaza.
- Nosenie rúšok, umývanie rúk, odstupy… sa stanú nepovinným správaním slovenských občanov a budú skôr považované za nové kultúrne vzorce počas pandémie. Budú aj výrazom osobnej snahy ľudí so zdravotnými problémami ochrániť iných.
