Vznikanie tradície
Už v prvých dňoch po Štefánikovej smrti došlo k dvom dôležitým skutočnostiam. Kapitán Zapelloni, ktorý tragédiu vyšetroval, prišiel s dvoma hypotézami. Jeho nadriadený major Vece poslal správu vyššie s upozornením, že prijateľnejšou je prvá hypotéza. A veliteľ talianskej vojenskej misie k nej pripísal. „Zariadil som, aby bola zverejnená prvá , pravdepodobnejšia hypotéza, kvôli dobrému menu našich lietadiel.“ Vybratou hypotézou bol názor, že Štefánik si počas letu presadol na miesto ľavého pilota, pri pristávaní omdlel a padol na riadenie, čo spôsobilo strmhlavý pád a náraz do zeme. Správu následne dostal aj minister Šrobár.
V prostredí myjavských nadšencov československej jednoty sa zrodila idea postaviť v ich meste prvý pomník Štefánika. Okresný slúžny Jaroslav Dvořák napísal a myjavský Sokol vydal brožúru „Na pamiatku poslednej cesty generála Štefánika,“ ktorú hneď predávali na jeho pohrebe. V Telocvičnej jednote vznikol Odbor na postavenie pomníka gen. Štefánika na Myjave. Už v smútočnom čísle myjavského týždenníka Slobodný Slovák bola vyhlásená zbierka na postavenie pomníka. Prebiehala po celej republike, aj medzi rodákmi v USA, a podarilo sa v nej získať potrebných 130 000 korún. Pri kladení základného kameňa 5. mája 1921 končili rečníci vzývaním veľkého Štefánika. Myjavský richtár končil heslom „Za Boha a národ“. Pomník s motívom padnutej horiacej hviezdy odhalili 10. júla 1921. Vzácnymi rečníkmi boli poslanec Národného zhromaždenia Ivan Markovič a zástupca československej vlády minister Martin Mičura. Markovič zdôraznil „sloboda naša je v nebezpečenstve. Toto si musíme dnes povedať a sľúbiť pred týmto pamätníkom, že budeme bojovať proti všetkým novým osloboditeľom slovenského národa. Musíme sľúbiť, že budeme všetkými možnými prostriedkami pracovať proti klerikálno-džentrícko-maďarskej spoločnosti, ktorá usiluje sa podkopať základy nášho mladého štátu.“
Už v čase pohrebu sa považovalo za isté, že na Bradle bude postavený monumentálny symbol obete boja za národnú slobodu. 28. februára 1920 štyridsaťdva osobností založilo Spolok pre postavenie pomníka generálovi Štefánikovi. Štyri ihlany z čečiny pri pohrebe na Bradle dávali tušiť podobu pomníka na veky. Na podporu činnosti tohto spolku napísal farár Július Bodnár brožúru „Dr. Milan Štefánik, jeho život a dielo“. Spolok vyhlásil celonárodnú zbierku, ktorá priniesla jeden a pol milióna Kčs.
V nedeľu 13. marca 1921, bez oznámenia verejnosti, prišiel k Štefánikovmu hrobu minister zahraničných vecí Beneš s manželkou, sprevádzaný ministrom pre správu Slovenska Mičurom a legačným radcom Jánom Masarykom.
Dovtedy už vyšli aj ďalšie brožúrky a state o mŕtvom národnom hrdinovi. V roku 1920 architekt V. Novák napísal 50-stranové dielko „ Generál Dr. Milan Rastislav Štefánik. Jeho život a skutky.“ Lola Šetelíková uverejnila časť Štefánikovej korešpondencie s rodinou Bílych v zošitku „É Morto“ a Louise Weissová stať „Milan Rastislav Štefánik“ vo francúzštine a češtine. Seton Watson v jednej kapitole knihy „Evropa v přerodu“ charakterizuje Štefánikovu činnosť. Ďalej o Štefánikovi v svojich prácach píšu generál Jaroslav Červinka, Ferdinand Písecký a ďalší. Spisba o Štefánikovi ďalej stále rastie.
Hneď po Štefánikovom pohrebe sa stretli jeho pražskí priatelia Jaroslav Kvapil, Ružena Svobodová, František Xaver Šalda, Lev Sychrava a ďalší. Založili výbor, ktorý v júni 1919 uverejnil prevolanie o príprave knihy spomienok na Štefánika. Svobodová o pláne informovala prezidenta a zaistila jeho podporu. Súčasťou načrtnutého plánu komplexnej informácie o veľkej osobnosti bola aj téma „Štefánikova legenda v úsudkoch súčasníkov“. Celú akciu zabezpečovalo ministerstvo školstva a národnej osvety.
Všetky získané autorské príspevky boli uložené v Archíve národního osvobození. Odtiaľ sa dostali do vznikajúceho Památnika odboje. Tam sa s nimi začali zaoberať až pri piatom výročí generálovej smrti.
Na smútočných podujatiach v Prahe, Bratislave, Košariskách a na Bradle odzneli v rečiach ohľadne Štefánikovej pamiatky veľké slová, veľké sľuby a veľké záväzky. Po úžasnom pohrebe nastal čas plnenia slov, sľubov a záväzkov, čas realizácie rozhodnutí o podobách pamäte štátnych inštitúcií, občianskej samosprávy, ľudu a národa. Roky šli a o sľubovanom múzeu hrdinu nebolo slychu. Štefánikove zakrvavené šatstvo stále ležalo na povale ministerskej budovy pri Dunaji. Na mieste, kde skonal, bola naponáhlo pred príchodom maršala Focha urobená pyramída z hliny pokrytá mačinou. Rad Sokola, ktorý vymyslel a udeľoval na Sibíri, bol zabudnutý. O cenu vecí po ňom sa štátne úrady handrkovali s rodinou ako v starinárstve.
Čo bola, kde bola tá Štefánikova legenda?
Keď sa Andrej Hlinka v júli 1919 zoznámil s obsahom Pittsburskej dohody, potešil sa, že v podstate chce to isté, čo Masaryk napísal a podpísal. Slováci budú mať v novom štáte vlastný snem, vlastnú administratívu, vlastné súdy, slovenčina bude úradným jazykom…
Vo februári 1920 však Národné zhromaždenie schválilo Ústavnú listinu ČSR, v ktorej bola republika zakotvená ako unitárny štát jednotného československého národa. Štátnym oficiálnym jazykom sa stal československý jazyk. V tom čase bol Hlinka vo väzení v Čechách za sťažovanie sa v Paríži na republiku. Noví osloboditelia Slovenska od Čechov, tí zo Slovenskej ľudovej strany, brýzgali na legionárov aj na Štefánika. V januári 1921 vznikla Československá obec legionárska. Koncom roka Slovenská ľudová strana prišla s ideou slovenskej autonómie. Začiatkom roka 1922 Slovenská národná strana uverejnila program s požiadavkou slovenskej kultúrnej autonómie, vypracoval ho jej predseda Emil Stodola, inak vedúca osobnosť Spolku pre postavenie pomníka generálovi Štefánikovi.
Štvrtého mája 1922 ľudácky denník Slovák uverejnil Hlinkovu reč zo zhromaždenia, ktoré sa konalo 30. apríla v Krupine. A medzi tými, čo sa podľa Hlinku schovávali počas vojny v kanceláriách, bolo v texte uvedené meno Štefánik. To vyvolalo búrku hnevu v legionárskych radoch. Hlinka sa hájil: „Hodnoverne a čestne svedčím celej slovenskej verejnosti, že som v Krupine nepoužil mena Štefánikovho. Pamiatka gen. Štefánika je mi svätou ako každému statočnému Slovákovi. Zúčastnil som sa jeho slávneho pohrebu a v jeseni položil som kvet nezábudky na jeho chladný rov.“ Vysvitlo, že v texte bola tlačová chyba, malo tam byť Štefánek – Anton Štefánek. Semeno hnevu bolo zasiate. O pár týždňov legionári sídlo redakcie denníka Slovák rozmlátili.
V novembri SNS žiadala uznanie samobytnosti slovenského národa a rovnoprávne postavenie Slovenska v ČSR. Politické vzťahy sa zostrovali, výsledkom bolo niekoľko mŕtvych. V januári 1923 SĽS založila polovojenskú Rodobranu. Čierne košele so znakom – dvojkríž v tŕňovom venci ako v Kristovej tŕňovej korune. Šiesteho marca parlament prijal Zákon na ochranu republiky. V septembri bola Rodobrana zakázaná. Konflikt medzi čechoslovakistickým centralizmom a autonomizmom sa stal hlavným rozporom politiky na Slovensku. A to už v Európe začínal proces fašizácie.
14. mája 1923 (deň po pohrebe manželky prezidenta Masaryka) prišiel do Bratislavy maršal Ferdinand Foch. Zrejme bol dobre informovaný o tom, čo sa tu deje ohľadne Štefánika aj ohľadne ich spoločného diela, ktorým je nový, vlastný, československý štát. Maršal vyslovil mrazivú vetu: „Viete vy vôbec, koho ste mali?“
Onedlho na pozvanie Hlinku navštívil Slovensko Seton-Watson a mesiac zisťoval, prečo sa vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi tak zhoršujú. Zistenia mu poslúžili pre napísanie knihy The New Slovakia.
Vládna moc a propaganda prezentovali Štefánika ako pevného zástancu československej štátnej a národnej jednoty. Formulácie v ústavnej listine však popierali svojbytnosť slovenského národa. Nebotyčný Štefánik a jeho odkaz sa časom musel stať súčasťou vnútropolitického zápasu o podstatné veci svojbytnosti národa a jeho rovnoprávneho postavenia spoločnom štáte. Prvé roky ukázali, že Masarykov a Benešov koncept jednotného československého národa prináša problémy, oslabujúce aj pozície tej slovenskej politickej reprezentácie, ktorá ho realizuje. Ktorý politický prúd, ktorý politik by nechcel, aby do základu hodnotového vybavenia jeho politiky patril veľký Štefánik, obdivovaný a milovaný širokými vrstvami voliaceho ľudu?
Výstavba mohyly na Bradle.
Foto: Západoslovenské múzeum v Trnave
4. mája 1924, na piate výročie tragickej smrti, bol položený základný kameň Štefánikovho pomníka na Bradle. Počet účastníkov na tomto slávnostnom akte bol rovnako veľký ako na pohrebe. Hlavným rečníkom bol minister zahraničných vecí Edvard Beneš. Vo svojom vystúpení, ktoré sa podobalo viac na úradný referát ako na pietnu spomienku na druha z boja,
objasňoval kto, čo a ako konal. Podľa neho Štefánikovým odkazom pre Slovensko je láska, pokoj, spolupráca, vernosť, mravnosť a vytrvalosť v politickom živote. Do základného kameňa bol uložená listina prezidenta Masaryka, obsahujúca jeho vyjadrenia o Štefánikovej činnosti v zahraničnom odboji. Kameň prvý poklopal Beneš, po ňom Milanova matka.
V ten istý deň vyšla v denníku Slovák celostranová Hlinkova stať, v ktorej sa vodca ľudovej strany programovo prihlásil k Štefánikovi. Štefánikov pohreb na Hlinku veľmi zapôsobil a popularita hrdinu bola inšpiráciou pre všetkých, čo chcú víťaziť v politike. Osobne pocítil dôsledok jediného preklepu v priezvisku. Aj tak je však Hlinkovo vyjadrenie „Štefánik je náš“
na prvý pohľad prekvapujúce. A to najmä vzhľadom na prebiehajúci ostrý zápas ľudákov s československými legionármi a vzťah katolíckych kruhov k luteránom. Štefánik sa má stať, spolu s biskupom Moyzesom a primasom Rudnayom, dokonca pilierom Hlinkovej ľudovej strany. V Hlinkovej stati cítiť, že zápas o Štefánika, teda o to, čo je pravda, sa ešte len začne.
Oficiálna moc už Štefánika do povedomia obyvateľstva zapísala ako predstaviteľa česko-slovenskej štátnej a kultúrnej jednoty. To plne zodpovedá skutočnosti ako Štefánik myslel a konal. Tak aký má byť Hlinkov ľudácky Štefánik? Ako Slovák v napätých vzťahoch s Čechmi!
Československá reprezentácia bola na rokovania mierovej konferencie a jej jednotlivých výborov dobre pripravená. Dá sa povedať, že nikdy dovtedy zahraničný odboj nedisponoval takým kompletom dokumentov a vôbec písomných materiálov k hlavným záležitostiam stanovenia takých hraníc nového štátu, aby bol hospodársky životaschopný a s patričným potenciálom obranyschopnosti. Československo ako spojenecký víťazný štát s arzenálom argumentov pre svoje záujmy malo veľkú šancu ich v Najvyššej spojeneckej rade úspešne presadiť.
Na príprave a obhajobe materiálov sa podieľali aj viaceré slovenské osobnosti. Bol medzi nimi aj doma všeobecne uznávaný a ctený spisovateľ a činovník Jozef Škultéty, neohrozený bojovník za národ a slovenčinu. Baťko Škultéty býval v hoteli Lutétia, a tu sa stretával so Štefánikom, po jeho návrate zo Sibíri do Paríža. Ide v podstate o jeden týždeň, po ktorom sa Štefánik z hotela odsťahoval. O napätých vzťahoch Štefánika s Benešom čosi vedel. Toto napätie však nechápal ako kariérny konflikt ani ako koncepčný spor, ale nacionálne ako rozpor Slováka a Čecha, teda spor slovensko-český. S tým ako rástlo napätie medzi čechoslovakistami a autonomistami a silnel spor medzi príslušnými politickými stranami, bolo len otázkou času, kedy sa otvorí trinásta komnata vzťahov vedúcej trojky zahraničného odboja. Tým viac, že Slovenská ľudová strana už bola najsilnejšou politickou stranou na Slovensku. Škultéty sa svojou interpretáciou konfliktu Štefánika s Benešom netajil a jej vplyv cítiť aj v Hlinkovom programovom prihlásení sa k Štefánikovi. Tak sa stáva Štefánik celonárodným hrdinom, ale keďže ho súčasne vyznávajú protikladné politické strany, zároveň
aj akoby protikladnou historickou postavou. Základný interpretačný rozpor, v ktorom Hlinka nemá vierohodné argumenty, je zatiaľ prekrytý majestátom tragickej smrti hrdinu.
Časom zverejňovali svoje názory osobnosti a osoby, ktoré boli súčasťou, svedkami či aspoň účastníkmi dejov v procese národnooslobodzovacieho zápasu vedúceho k vzniku ČSR.
V roku 1925 vyšla v 75-tisícovom náklade kniha T. G. Masaryka „Světová revoluce“, v ktorej prezident spomína a uvažuje o dianí za vojny a vo vojne. Bola to prvá kniha priameho a rozhodujúceho aktéra česko-slovenského odboja. V nej uvedené názory v mnohom predznačili vysvetľovania jednotlivých udalostí a hodnotenie ďalších osobností, medzi nimi aj Štefánika. Masaryk podal podnetný celkový obraz hnutia, ktoré bolo štátotvorne úspešné. Pravda, niektoré voľne formulované názory o zložitom dianí si z hľadiska vecnosti a historickej pravdy vyžadujú isté spresnenie. Napríklad, keď sa vyjadril, že Milan jemu a Benešovi akoby otváral dvere do najvyšších politických kruhov, je to metafora, ktorá sa dá interpretovať aj veľmi rozdielne. Štefánik v tomto prípade nebol ich sluhom, ktorý otvára dvere vrchnosti, ale dejateľom, posúvajúcim zahraničný odboj na vyššiu úroveň jeho akceptácie reprezentáciou rozhodujúcich štátov vedúcich vojnu. Z hľadiska mladého štátu sa šírilo predovšetkým to, čo povedali a napísali Masaryk a Beneš a ľudia z ich blízkeho okolia, teda aj tí, ktorí sa podieľali na príprave uvedenej Masarykovej knihy a trojdielnej Benešovej knihy spomienok a úvah z bojov za slobodu národa a dokumentov „Světová válka a naše revoluce“ vydanej v rokoch 1927 – 1928. Štefánik sa už nemohol vyjadriť, bol mŕtvy.
Beneš to napísal presne, že Štefánik bol mužom spätým so svetovou politikou. Od jej vývoja úplne závisel aj osud ich diela – Československa ako súčasti versailleského systému mierových zmlúv. Šesť rokov po Štefánikovej smrti maďarský premiér Bethlen v parlamente rozhodne požadoval revíziu Trianonskej zmluvy podobrotky. Na jeseň 1925 na konferencii o bezpečnosti Európy v Locarne bolo prijatých viacero zmlúv rozdielnej úrovne, z ktorých vyplývalo, že protinemecké Dohodové spojenectvo sa oslabilo a zo strany Nemecka sa predpokladá možnosť zmeny východných hraníc. Francúzi riešili predovšetkým svoje problémy a ich spojenecký systém slabol. Ministri zahraničia Briand a Streseman za uzavretie rýnskeho garančného paktu v Locarne dostali Nobelovu cenu mieru. Nádeje susedov ČSR a Talianska na revíziu hraníc vzrástli a v tomto smere sa činili politicky, diplomaticky aj spravodajsky.
V septembri 1926 Michal Lechta z Farnej, ktorý pracoval v delostreleckých kasárňach, požiadal prezidenta Masaryka o stretnutie, na ktorom mu chcel objasniť Štefánikov tragický koniec. Audienciu nedostal, ale mal o tom napísať správu. Napísal ju a tvrdil v nej, že na Štefánikovo lietadlo sa strieľalo z delostreleckých kasární, bolo poškodené a preto havarovalo. Ministerstvo obrany malo celú záležitosť vyšetriť.
Titulok v novinách Grenzbote.
Foto: Archív autora
Štefánik, jeho význam a odkaz sa už stal súčasťou zápasu medzi zástancami centralistického spôsobu spravovania Slovenska a autonomistického hnutia, usilujúceho sa o národno-územnú samosprávu. Hlinková slovenská ľudová strana sa začiatkom roka 1927 prvýkrát stala súčasťou vládnej koalície, inak zloženej z 8 strán. Jej prvou požiadavkou bolo začlenenie Pittsburskej dohody do ústavy ČSR. V strane však ohľadom účasti vo vláde bolo napätie. A blížili sa prezidentské voľby. Prezident Masaryk bol ešte na návšteve v Egypte, keď necelé dva týždne pred voľbami nemecké a maďarské noviny ako ústrednú senzáciu uverejnili rozhovor s Lechtom. V cudzojazyčných novinách správy vyzneli, že Štefánik sa stal obeťou paľby delostrelcov. O tri dni aj redakcia Hlinkovho Slováka vyzývala: „Svedkovia hláste sa , ide o vec, pre celý život nášho národa veľmi dôležitú a vážnu!“ Hlavnou sa stala otázka: „Kto dal príkaz k streľbe na lietadlo?“
Táto revizionistická a ľudácka kampaň, ktorá zatiahla Štefánikovu tragédiu do politického zápasu cielila na Masaryka. Proti jeho tretej kandidatúre sa stavali všetky nacionalistické strany, vrátane HSĽS, hoci aj bola vo vládnej koalícii. Národné strany odovzdali biele lístky a KSČ postavila vlastného kandidáta. Prezidenta zvolili agrárne, kresťanské a demokratické strany. Aj tieto skutočnosti prispeli k tomu, že o dva mesiace bol v Národnom zhromaždení prijatý zákona o organizácii politickej správy, podľa ktorého malo (do platnosti vstúpil 1. júla 1928) dôjsť k vytvoreniu krajinského zriadenia v ČSR , v rámci neho sa Slovensko stalo krajinou s Krajinským úradom ako najvyšším orgánom verejnej správy na čele s krajinským prezidentom, krajinským zastupiteľstvom a výborom. Tým sa zmiernil český centralizmus a vytvorili vhodnejšie podmienky pre riadenie Slovenska ako územnosprávneho celku. Vláda aj dôrazne požadovala, aby sa dodržiaval predpis o používaní slovenčiny pri úradovaní na Slovensku. Pre radikálnych zástancov autonómie to nestačilo.
Hneď na Nový rok Slovák uverejnil úvahu Vojtecha Tuku, popredného predstaviteľa HSĽS, o tom, že na základe tajnej klauzuly Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918, treba stanoviť
definitívnu formu štátoprávneho vzťahu Čiech a Slovenska. Ak sa to nestane, tak vznikne bezprávny stav a žiadne zákony ČSR nebudú platné. Fabuláciu akejsi klauzuly a následnú právnu špekuláciu o zrušení celého štátu ocenili politici pri rozume ako protiústavnú činnosť.
Správu o vyšetrení Štefánikovej smrti doručili do prezidentskej kancelárie 11. januára 1928. Podstatná formulácia v nej znie. „Příčinou katastrofy byl prudký, nárazový vítr severozápadní, který byl v ten den a v době manévrování letadla nad letištěm a jenž asi přemohl všechno úsilí cizího pilota, neznalého povětrnostních poměrů v bratislavské krajině, převrátiv neočekávaně letadlo, chystající se již přistáti.“
Problém postavenia slovenského národa v ČSR pri desiatom výročí podpísania Pittsburskej dohody (30. mája 1918) explodoval, a potom znova a znova. Zastupiteľstvo Slovenskej krajiny, do ktorého vláda menovala tretinu členov, nebolo takým snemom, aký predpokladala dohoda. Masaryk o nej v svojej knihe Světová revoluce napísal. „Dne 30. června podepsal jsem dohodu… Tato dohoda se stala k uspokojení malé slovenské frakce, která snila o bůh ví jaké samostatnosti Slovenska… Proti tomu se smluvili naši Češi a Slováci na dohodě, v níž se pro Slovensko žáda vlastní administrativa, sněm a soudy. Podepsal jsem to bez váhání, protože byla lokální smlouvou amerických Čechů a Slováků mezi sebou…“ Masaryk neskôr sice uznal, že z jeho podpisu vyplýva pre neho istý morálny záväzok, ale nie právny. Takéto vysvetlenie autonomistov v nijakom prípade neuspokojilo.
Mohol byť text dohody taký precízny, aby mala aj jasné právne dôsledky? A aký mal k nej vzťah samotný Štefánik? V čase jej prijatia bol v Taliansku a organizoval československé vojsko. Nemohol ju teda podpísať. Ani ju nepropagoval. Vyjadril sa však, že po vzniku nového štátu bude musieť byť na Slovensku 10 rokov diktatúra, aby bolo odstránené to zlo, ktoré sme my Slováci, vrátane jeho samého, po Uhorsku zdedili.
Prvým prezidentom Slovenskej krajiny, teda krajinským prezidentom, menovaným prezidentom Masarykom, sa stal Ján Drobný (HSĽS). Ako najvyšší domáci politický činiteľ na Slovensku sa zúčastnil slávnosti pri odhalení Štefánikovej mohyly dňa 28. septembra 1928. Na počesť hrdinu prehovoril v dvorane Štefánikovho národného domu v Brezovej . V túto nedeľu bolo veľmi zlé počasie, a preto tu odzneli vystúpenia všetkých rečníkov. Slávnostné reči mali minister školstva a osvety Hodža a minister národnej obrany Udržal. V zastúpení prezidenta hovoril námestník predsedu vlády minister Msgr. Šrámek. Medzi oficiálnymi hosťami boli prítomní, okrem iných, aj ministri za HSĽS Gažík a Tiso a celá najvyššia reprezentácia armády. Po vystúpeniach účastníci tejto slávnosti odišli na autách na Bradlo, a tu po prehliadke čestnej roty minister Šrámek v mene prezidenta Masaryka vyhlásil Štefánikovu mohylu za odhalenú.
Prezident Masaryk oficiálne navštívil mohylu 10. októbra 1928 spolu s Benešom a Osuským.
V kraji pod Bradlom mali československí vlastenci svoju silu. Výrazom ich vzťahu k ČSR a jej predstaviteľom sa stalo aj Jurkovičovo dielo. Geniálne svojou výnimočnou kompozíciou aj rozsahom vypovedalo o veľkosti zakladateľa Československej republiky. Hrdinu, dielo a jeho tvorcu spojila nadčasovosť.
Mohyla v roku 1928.
Foto: Západoslovenské múzeum v Trnave
Politická zostava pri slávnosti k odhaleniu mohyly naznačuje, že motívy stavania jednotlivých Štefánikových pomníkov na Slovensku môžu od prípadu k prípadu vyrastať z jeho dvoch rozdielnych hodnotení, z československého a z ľudáckeho. Ale aj táto skutočnosť je prekážkou vzniku Štefánikovho mýtu. Istá možnosť však ostávala ohľadne jeho tragickej smrti.
Poslanecká snemovňa vydala Tuku súdu, a ten bol začiatkom januára 1929 uväznený. Hlinka od počiatku stál za ním. Po procese, v ktorom bol Tuka odsúdený na 15 rokov žalára, HSĽS bola vyzvaná, aby odišla z koalície a 8. októbra 1929 tak aj urobila. Bola v opozícii až do vyhlásenia autonómie 6. októbra 1938. V najbližších parlamentných voľbách 27. októbra 1929 síce získala o 90 000 hlasov menej, ale aj tak ich na Slovensku vyhrala. V období ostrej opozície strany, naklonenej európskej fašizácii, však názor, že Štefánika zostrelili či zastrelili Česi, zľudovel. V tomto ponímaní bol Štefánik dotvorený ako obeť Čechov.
Štefánik bol od svojej smrti považovaný za legendárnu osobnosť. Ako sme už uviedli na začiatku o Štefánikovej legende hovorili jeho pražskí priatelia v polovici mája 1919 pri pláne vydať o ňom knihu spomienok. K desiatemu výročiu jeho smrti konečne vyšla z Památnika odboje ako Štefánikův memoriál (1929). V predhovore Arnošt Bareš, ktorý sa veci ujal v novembri 1928, píše, že príspevky súčasníkov sú cenné pre poznanie celého prostredia, v ktorom legenda vznikala. Zdá sa, že slovo legenda sa po vojne ešte používalo v pôvodnom kladnom význame ako životopis svätých či významných ľudí, ale zrejme už aj vo význame negatívnom, že nie je to tak, ako sa niečo o niekom hovorí.
Vieme, že po vzniku ČSR bolo isté napätie medzi účastníkmi domáceho a zahraničného odboja. A s označením legenda sa stretol aj Masaryk, keď niektorí hodnotili jeho činnosť. V úvode svojej Svetovej revolúcie sa k tomuto javu vyjadril: „Domnělé legendy nevyvracejí se tvrzením dokumentárně nedoloženým.“
Diplomat Štefan Osuský v pozoruhodnej reči pri odhalení Štefánikovho pomníka v Spišskej Novej Vsi v roku 1929 na túto tému povedal: „O Štefánikovi hovorí sa ako o legende, ba vlastne bol za legendu vyhlásený. K pejoratívnej príchuti tohto pomenovania pripomínam, že legenda je často pravdivejšia, ako sú historické faktá, lebo vyjadruje a obsahuje život, i keď je ten život básnicky prifarbený. Je to niečo, čo historické faktá o sebe vždycky nemôžu tvrdiť.“
(Pokračovanie)
Existoval mýtus o Štefánikovi? (1)
Existoval mýtus o Štefánikovi? (2)
Stať v podstate v polovičnej verzii vyšla v Literárnom týždenníku 15 – 16/2017.
