Vo vedomí viacerých generácií v stredoeurópskom priestore je obsah a význam slov mýtus a mytológia spätý s bohatou literárnou produkciou Vojtecha Zamarovského. Najmä vďaka nej sa mohli Slováci a Česi zoznámiť s hrdinami a bohmi antických bájí, s myšlienkovým a materiálnym svetom Chetitov, Sumerov, starovekého Grécka, Ríma a Egypta. Z tohto informačného zdroja je mýtus ako myšlienkový výtvor ozrejmený:
– zrodom a počiatkami sveta, človeka a jeho komunity – národa a rodu,
– pradávnosťou svojho vzniku a času existencie,
– výnimočnosťou komunity, ktorá ho vyznáva, uctieva a zachováva, v spojitosti s bohmi, vlastnými hrdinami v útoku aj v obrane,
– a svojou autentickou zahmlenosťou, nevysvetliteľnosťou, prirodzeným Neznámom.
Pre plnohodnotnú existenciu mýtu má životný význam viera. Je krvou mýtu ako aj náboženstiev, ktoré v istej dobe pradávna a dávna vznikli. Pri uvažovaní a písaní o slovenských mýtoch v dvadsiatom storočí nehodno zabúdať ani na myšlienkový svet odkrytý Zamarovským a z neho vyplývajúcu metodologickú orientáciu.
Určite však netreba nasledovať súdobé používanie slova mýtus ako účelového dehonestujúceho flajstra.
Ak rešpektujeme dejinnú hlbinnosť mýtov, je vôbec možné, aby v 20. storočí vznikol nejaký slovenský mýtus v pravom zmysle slova?
Čo sa týka svetského života v Európe, mytologickú dejinnú líniu dotiahli až do druhého decénia predchádzajúceho storočia panovnícke rody Romanovcov, Hohenzellerovcov a Habsburgovcov, ktoré zdôvodňovali svoje mocenské postavenie vyvolením od Boha a svoje konanie prezentovali ako Božie vnuknutie či usmernenie. Nepríjemné veci však nechali už na samého Boha. Čím začal Franz Jozef I. manifest K mojim národom? „Najvrelejšou mojou túžbou bolo, aby som posledné moje roky z Božej milosti obetoval dielam mieru a moje národy zachoval pred obeťami a ťarchami vojny. Prozreteľnosť inak určila.“
Mýtus s patričnou dávnosťou v podobe panovníckych rodov s religióznym bludom o svojom božskom pôvode teda prežil v Európe až do 20. storočia. Mohol prežiť len tým, že parazitoval na špecifickom náboženskom spôsobe myslenia. Využitím, presnejšie, zneužitím tohto typu myslenia mohol a môže vzniknúť mýtus o svetských veciach aj v modernej dobe. Mýtom sa názor či príbeh stáva vierou masy jednotlivcov v jeho pravdivosť a ich stotožnením sa s jeho hodnotovým obsahom. Otázkou je, ako táto viera a identifikácia vznikala a vzniká, a problémom je, ako túto mýtotvornú vieru a identifikáciu dosiahnuť.
Prínos k oslobodeniu národa
V podmienkach tvrdého národnostného útlaku, v ktorých mladý Milan Rastislav Štefánik vyrastal, nebolo možné, aby vznikol nejaký slovenský národný myšlienkový výtvor, pre ktorý by bolo adekvátne pomenovanie mýtus. Prirodzene, že slovenskí národovci ako jednotlivci mali svoje názory o vlastných dejinách, aj svoje ilúzie, aj chiméry, ale na mýtus neboli prostriedky ani komunita. Veď len rodinná spomienka na Povstanie z meruôsmych rokov bola vlastizradou. A keď slovenskí študenti, konkrétne aj traja bratia Štefánikovci, odmietali 15. marca na najväčší maďarský sviatok kričať „Éljen Košút“, hrozilo im vylúčenie zo školy či v lepšom prípade preloženie na inú školu. Keď mladý Peter Rovnianek, seminarista v Ostrihome, objavil, že sa tam nachádza zhabaná knižnica rozpustenej Matice slovenskej a chcel si z nej požičať knihy, z Božieho učilišťa ho zaraz ako pansláva vyhodili.
Pre formovanie osobnosti Milana Štefánika na začiatku 20. storočia je podstatné, že bytostne sa chcel stať vedcom-hvezdárom a tak prispieť ľudstvu k rozvoju jeho poznania. Po aktivite v študentských spolkoch Detvan a Jeroným, po krátkom pôsobení ako dopisovateľ Masarykových novín Čas a ročnom redaktorstve umeleckej prílohy časopisu Hlas, sa vyhranene orientoval na svoju vedeckú púť. Priateľom, predovšetkým Vavrovi Šrobárovi, dal jasne na vedomie, že nebude aktívny v národnom hnutí, ale chce národu k životu pomôcť vedeckým prínosom. Svoju budúcnosť vedca spájal s Parížom a na vycestovanie potreboval uhorský pas. Či by ho dostal ako bojovník proti národnostnému útlaku, to je otázne. Bez uhorského pasu by však bolo po jeho vysnívanej vedeckej kariére.
V Milanových listoch rodičom nie je ani zmienka o národných veciach a uhorských pomeroch. Aj otec Pavol tieto témy tradične nahrádza vyjadrením „Až keď prídeš domov…“
Generál Milan Rastislav Štefánik.
Foto: Západoslovenské múzeum v Trnave.
Pritom Štefánik bol u ľudí z parížskych vedeckých kruhov známy ako Slovák z čierneho kúta Európy. Hovoril im o pomeroch v Uhorsku a oni to považovali za niečo neuveriteľné a súcitili s ním. Samotný Štefánik sa v slobodnom Paríži z hĺbania o maďarskom národnostnom útlaku, slovenskej biede a zaostalosti dostával do ťažkých psychických kríz. Úplne sa však nezriekol ani možnosti svojej účasti v národnom zápase, teda v politike. Byť pastierom ľudu, ako sa bol vyjadril v liste priateľke Mařenke Neumanovej. K tomuto prechodu do politiky by však, podľa neho, mohlo dôjsť iba v prípade, ak skrachuje vo vede.
V rámci ciest medzi Parížom a Košariskami Štefánik sem-tam navštívil Milana Hodžu v Budapešti. Nevyslyšal však Hodžove požiadavky, aby viac písal do jeho Slovenského týždenníka a Slovenského denníka. Do Tranovského kalendára však napísal dva politicky indiferentné články. Jeden o svojom prvom výstupe na Mont Blanc v júni 1905 a druhý o ceste do Alžírska a Tunisu v roku 1909. Otváral nimi slovenskému čitateľovi nové svety. Na ich obsah sa nedá zabudnúť. Ukázal sa ako výnimočný rozprávač. Neraz vyráža čitateľovi dych. Štefánik nimi vstúpil do povedomia početnej komunity odberateľov a čitateľov každoročného Tranovského kalendára. Po nich sa stal známejším.
Je zaujímavé, že v roku 1915, teda už v čase vojny, bola v tomto kalendári uverejnená stať o výstavbe Panamského prieplavu, ktorý rok predtým Štefánik osobne preskúmal. A v poznámke č. 49 sa píše: „V týchto končinách tichomorských, na ostrovoch Tahiti, v Papeete trávi svoj mladý vek náš rodák a priateľ, aj ct. čitateľom dobre známy, francúzsky hvezdár Dr. Milan Štefánik.“ Autor state nie je uvedený, na jej konci sú iba iniciály A. F. Nie je vylúčené, že by jej autorom, alebo tým kto poskytol informácie inému autorovi, mohol byť sám Štefánik.
V súvislosti s tragédiou v Černovej 27. 10. 1907 Šrobár a Makovický počítali so Štefánikom, že bude mať na starosti informovanie francúzskej verejnosti a zabezpečenie prekladov príslušných ohlasov a výziev do francúzštiny. Nie je známe, či k niečomu takému došlo. Na druhej strane Šrobár nezareagoval na jeho ponuku, že by mohol dotiahnuť na Slovensko francúzsky kapitál.
V rokoch 1910 a 1913, počas ciest na Tahiti, do Panamy a Ekvádoru sa v USA zoznámil so slovenským krajanským hnutím. A zapôsobil aj na jeho predstaviteľov. Aj keď tieto jeho cesty boli vo francúzskych službách, Štefánik mal vlastne vždy veľké problémy s pokrytím svojich životných nákladov, hvezdárskych výskumov ako aj projektov pre svoju vlasť, ktorej občanom sa stal v roku 1912. Pri takmer každom pobyte doma sa pohyboval v kolotoči úverov a zmeniek. Bol teda veľmi známy v nepočetnej skupine slovenských finančníkov. Bez ich nadštandardnej pomoci nemal šancu dostať sa ako tak z problémov.
Pri poslednom pobyte na Slovensku pri príležitosti pohrebu otca v apríli 1913 sa Štefánik v rodinnom prostredí aj pri stretnutiach s priateľmi vyjadroval o tom, že dôjde k vojne. Keď vypukla, fronty rozdelili Európu, prerušili sa Milanove kontakty s rodinou aj s rodným krajom. Uvedená poznámka č. 49 je jeho prepašovaným výnimočným pripomenutím.
Prvými Slovákmi a Čechmi, ktorým sa za vojny mohol Štefánik predstaviť či pripomenúť, boli nepočetní dobrovoľníci vo Francúzsku, početní zajatci v Srbsku a mnoho spolurodákov v rakúsko-uhorskom vojsku nasadenom na taliansky front. V rámci francúzskej armády sa pokúsil vytvoriť slovenskú letku, pri zajatcoch začal dumať o vlastnej národnej armáde.
Na jar 1916 dva týždne robil prieskumné lety v oblasti Gorice, Tridentu, jazera Lago di Garda a rieky Soče. Osobne zhadzoval letáky s výzvou k Čechom, Slovákom a vôbec k Slovanom, aby prechádzali do zajatia a obrátili sa proti katanom našich národov. Boli v nich prvé informácie o česko-slovenskom zahraničnom odboji. Následne uhorské ministerstvo vnútra spustilo sliedenie po Štefánikovi.
Uveďme aspoň tie najdôležitejšie činy Milana Rastislava Štefánika počas jeho pôsobenia vo francúzskej armáde a v česko-slovenskom zahraničnom odboji.
V júni 1915 veliteľ Severnej skupiny francúzskych armád generál Foch poslal podporučíka Štefánika do hlavného stanu v Chantilly, aby hlavnému veliteľovi Joffremu navrhol systém meteorologickej služby na celom fronte. Návrh bol v septembri prijatý a začal sa realizovať. To už bol vyslaný preskúmať možnosti vojnovej spolupráce Srbska s Talianskom ohľadne ich spoločného útoku proti Rakúsku.
Štefánikovou zásluhou sa vo februári 1916 razantným spôsobom zviditeľnilo vznikajúce česko-slovenské národné hnutie. Stretol sa s ministerským predsedom Briandom, informoval ho o národnom hnutí a dohodol u neho schôdzku s Masarykom. Bolo to prvé prijatie Masaryka u najvyššieho vládneho predstaviteľa veľmoci Dohody.
Štefánik dôrazne nástojil na založení takého reprezentatívneho orgánu hnutia, aby ho francúzska vláda považovala za jediný oprávnený vystupovať za Čechov a Slovákov.
Štefánikove informácie z prieskumných letov v Taliansku boli strategicky dôležité. Získal si uznanie najvyšších armádnych kruhov, vrátane hlavného veliteľa generála Cadornu.
V lete 1916, v súvislosti s vyslaním Štefánika do Ruska, generál Joffre informuje svojho ministerského predsedu, že tento dôstojník vyjadril zámer vytvoriť samostatnú armádu o sile 50 000 až 100 000 mužov, ktorá by bojovala na francúzskom fronte a pripravovala nezávislosť budúceho národného štátu.
Názov Česko-slovenská národná rada bol prvý raz verejne uvedený v Kyjevskom zápise zo dňa 29. augusta 1916, ktorý napísal a presadil Štefánik. Bil sa za najvyššiu autoritu ČSNR v zahraničnom odboji, ale aj za to, aby jeho hlavou bol Masaryk.
Štefánik bol presvedčený, že Česi a Slováci môžu získať slobodu len vtedy, ak budú za ňu prelievať vlastnú krv. Túto životnú pravdu otvorene hovoril rodákom, krajanom v Rusku a USA, a z nej vychádzal v diplomatickom styku s veličinami vlád a armádneho velenia štátov Dohody. Prvých tisíc dobrovoľníkov na presun na francúzske bojisko presvedčil v zajateckých táboroch v Rumunsku. O vytvorenie národnej armády viedol ťažký zápas s cárskou vládou. Z neutrálnych Spojených štátov amerických ho sprevádzalo prvých tisícpäťsto dobrovoľníkov odhodlaných bojovať za slobodu domoviny.
Ako francúzsky občan razantne odmietol požiadavku velenia francúzskej armády, aby vojenské jednotky vytvorené z príslušníkov iných národov boli súčasťou cudzineckej légie. Napokon sa mu v závere roka 1917 v hlavnom stane v Compiègne podarilo dohodnúť s novým francúzskym hlavným veliteľom Pétainom, že česko-slovenské vojsko bude samostatnou armádou, politicky podriadenou ČSNR a s francúzskym veliteľom. Tým sa stal generál Janin.
V Taliansku svojím diplomatickým majstrovstvom Štefánik získal súhlas vlády na vytvorenie bojových jednotiek so zajatcov českej a slovenskej národnosti. V mene ČSNR 21. apríla 1918 podpísal s predsedom vlády Orlandom Zmluvu o zriadení česko-slovenskej armády. Tak Taliansko uznalo ČSNR ako politického reprezentanta ešte neexistujúceho štátu. A Štefánik sa dôsledne venoval jej realizácii v podobe tvorby ďalších právnych dokumentov a vojenských organizačných rozhodnutí.
V súvislosti s prípravou veľkej protiboľševickej vojenskej operácie vyslali na Sibír francúzsky ministerský predseda Clemenceau a vrchný veliteľ spojeneckých vojsk Dohody Foch hlavného veliteľa celého česko-slovenského vojska generála M. Janina a jeho zástupcu generála Štefánika. Cesta cez USA a Japonsko im trvala takmer tri mesiace. Počas nich sa Európa podstatne zmenila. Štefánik sa nachádzal v Japonsku 28. októbra 1918, keď bola v Prahe vyhlásená Česko-Slovenská republika, aj 11. novembra, keď bolo uzavreté prímerie na francúzsko-nemeckom fronte. Pre vznik vlastného štátu urobil všetko čo mohol, chcel byť Osloboditeľom, ale pri rozhodujúcich udalostiach v Európe teda ani doma nebol. Psychicky to veľmi ťažko niesol až do konca života.
Česko-Slovensko ako štát vzniklo najmä vďaka efektívnej spolupráci vedúcej trojky zahraničného odboja: Tomáš Garrigue Masaryk – Milan Rastislav Štefánik – Edvard Beneš. Vhodne sa dopĺňali a každý z nich svojím dielom bol nezastupiteľný. Každý z nich bol výraznou osobnosťou so sebe vlastným spôsobom myslenia a konania. Problémy medzi nimi vznikali aj v dôsledku toho, že pôsobili na veľmi vzdialených miestach a vo veľmi rozdielnom politickom prostredí jednotlivých veľmocí. Veci sa, prirodzene, veľmi rozdielne javili Masarykovi v USA, Benešovi vo Francúzsku a Štefánikovi v Japonsku a na Sibíri. A pod tlakom udalostí bolo treba konať aj na vlastnú päsť. Rútiace sa dejiny v jeseni 1918 neprizerali na to, či sa v trojke dohodnú.
M. R. Štefánik na prehliadke česko-slovenských domobraneckých práporov v Gallarate pri Miláne 27. apríla 1919.
Foto: Múzeum SNR v Myjave.
Štefánik sa ocitol na Sibíri v situácii „V nesprávnom čase, na nesprávnom mieste!“ Je to strastiplný príbeh prvého ministra vojny, ktorý sa považoval za ministra národnej obrany Česko-Slovenskej republiky. Aj tak však dokázal na Sibíri odvolať (s Janinom) vyčerpané vojsko z frontu do zázemia, dokončiť organizáciu vrchného veliteľstva, vydať dekréty o zrušení revolučných organizácii a o zriadení Zvláštneho zboru ako najvyššieho vedenia vojska. Česko-slovenskému vojsku v Rusku tým na čas zachránil život.
Zo Sibíri cestoval späť do Európy dva mesiace. Keď 15. marca 1919 prišiel do Paríža, presvedčil sa, že jeho postavenie vo francúzskych najvyšších kruhoch zaujal Beneš, ktorý aj predkladal na Mierovej konferencii česko-slovenské dokumenty a obhajoval záujmy nového štátu. Štefánika to veľmi bolelo. Veľkým zdrojom napätia medzi ním a Benešom sa stal aj francúzsko-taliansky spor. Mali podstatne rozdielne predstavy o zahraničnej politike ČSR, a v rámci toho aj o pôsobení francúzskej a talianskej vojenskej misie v Česko-Slovensku a o postavení a kompetenciách ich veliteľov generála Pellého a generála Piccioneho. Práve v súvislosti s touto záležitosťou sa Štefánik verejne vyjadril o Benešovi ako nečestnom človeku. Ten to považoval za koniec ich vzťahov a v liste z 5. apríla naznačil Masarykovi potrebu nového ministra vojny. Masaryk mu 24. apríla oznámil, že Štefánikovi navrhne, aby sa vzdal ministerstva. „Co s ním dále, nevím: na Slovensku? Sotva, nejlépe by byl Řím, jestliže Paříž je vyloučena.“ Do 4. mája 1919 sa na tom nič nezmenilo.
Podstatou francúzsko-talianskeho konfliktu na mierovej konferencii bolo, že Taliansko nedostalo Dalmáciu, ktorú mu v roku 1915 Dohoda sľúbila, ak sa po jej boku zapojí do vojny. Preto začalo oživovať vzťahy s Nemeckom a Maďarskom a v sporoch, ktoré malo Česko-Slovensko so susedmi, sa Taliani začali prikláňať k druhej strane. Beneš stavil všetko na Francúzsko. Keď začiatkom roka 1919 uzavrel zmluvu o francúzskej vojenskej misii a vojenskej spolupráci, tak o nej Talianov ani neinformoval, hoci hlavná časť vojska už pôsobiaceho v ČSR bola sformovaná a vyzbrojená v Taliansku a pod talianskym velením.
Francúzsky občan Štefánik s výhľadom na manželstvo s Taliankou z kruhov, ktoré rozhodli o pridaní sa k Dohode, mal dôveru najvyšších talianskych vládnych a armádnych predstaviteľov. Želal si vyvážený vzťah Francúzska a Talianska – dvoch víťazných krajín, ktoré sa rozhodujúcim spôsobom zaslúžili o vznik slobodného Česko-Slovenska, a v duchu toho konal. Vzhľadom na francúzsky diktát sa to mohlo javiť ako protaliansky postoj. Štefánikove názory a konanie bral Beneš ako spochybňovanie nielen jeho zahraničnopolitickej orientácie, ale aj jeho ako osoby – ministra zahraničných vecí. Masarykovi žaloval na Štefánika, že vplyvné dámy v Paríži, ktoré pomáhali česko-slovenskému zahraničnému odboju, sú dotknuté tým, že prišla za ním na konferenciu talianska snúbenka Giuliana Benzoni. V konflikte víťazov teda mal prejsť skúškou aj ich ľúbostný vzťah.
Čo Beneš skomplikoval, to mal Štefánik urovnať. Ten sa usiloval nájsť s priateľmi – maršalom Fochom a generálom Diazom – kompromis v pôsobení francúzskej a talianskej vojenskej misie v ČSR. Tí ako najvyšší vojenskí velitelia podpísali aj dohodu, ale vojenské kompromisy spôsobili ďalšie politické problémy a napätia. Francúzi jednoducho vo veci česko-slovenskej armády nechceli strpieť Talianov v Česko-Slovensku. Beneš konal v tomto záujme. V Miláne zastihol Štefánika Šrobárov list, v ktorom nástojil, aby sa rýchlo vrátil domov. Beneš napísal Ivanovi Markovičovi, aby doma na Štefánika dohliadli.
Po dvojtýždňovom pobyte v Taliansku mal Štefánik odletieť uzrozumený s tým, že talianske vojenské velenie v Česko-Slovensku skončí 24. mája 1919. Presne rok pred tým, 24. mája 1918, na talianskom Oltári vlasti v centre Ríma, sa konala slávnosť odovzdania zástavy česko-slovenskému vojsku (1. prápor 34. pluku), za účasti najvyšších talianskych vládnych a armádnych predstaviteľov. Bol to veľký deň Milana Rastislava Štefánika. Tých čo pozdvihli česko-slovenské vojsko v povedomí sveta, z ČSR vyháňajú. Túto potupu Taliani Benešovi nikdy nezabudnú.
Už v Paríži sa Štefánik rozhodol, že do slobodnej vlasti poletí talianskym lietadlom. Asi to má súvislosť s tým, že Taliani chceli svoje lietadlá z vojny predávať stredoeurópskym krajinám a pre Česko-Slovensko ponuku aj pripravili. Nevedeli však, že Francúzi sa už rozhodli svoje lietadlá česko-slovenskej armáde darovať, tento dar bol tiež súčasťou Benešom podpísaných dohôd.
Na let do Bratislavy, a následne zrejme aj do Prahy, pripravovali talianski mechanici lietadlo Caproni 450. V prvej polovici vojny boli Caproni najlepšie bombardéry. Z vojny ich zostali stovky. Tento typ nemal kabínu. (Typ Caproni 600 kabínu mal.) Odlet sa mal uskutočniť 2. mája z Padovy. Ale Štefánik prezieravo – pre istotu, miesto odletu posunul asi o 90 kilometrov severnejšie na letisko Campoformido pri Udine. Pre trvale zlé počasie však počas dvoch dní nemohli odletieť. V nedeľu 4. mája 1919 o ôsmej hodine siedmej minúte miestneho času štart riskli. Štefánikovo Caproni Ca3, typ 450, imatrikulačné číslo 11495, z 9. bombardovacej letky so znakom margaréty, odletelo do Bratislavy. Tam mali miesto pristátia vyznačiť dvaja Štefánikovi francúzski pobočníci. A v Bratislave technickú prípravu lietadla na ďalší let mal zabezpečiť mechanik talianskej leteckej skupiny z Viedne. Hlavným cieľom Štefánikovej cesty bolo stretnutie s Masarykom v Prahe, ktorý ho už viac dní očakával.
Stojí za pozornosť uviesť, že v čase príletu Ca 3 č. 11495 do Bratislavy v pražskom divadle na Vinohradoch rečnil minister obrany Klofáč o úspechu a zásluhách česko-slovenského zahraničného odboja. Štefánika ani nespomenul.
(Pokračovanie)
Stať v podstate v polovičnej verzii vyšla v Literárnom týždenníku 15 – 16/2017.
