Po májových eurovoľby nastal čas tvrdého dohadovania (intríg) o vedúce kreslá. Mnoho uchádzačov sľubovalo významné zmeny v únii. Pozrime sa na to, čo by bolo potrebné urobiť a čo sa dá uskutočniť.
Európska únia je gigant, ktorý stojí mnoho peňazí, no jeho výkonnosť je občas dosť pochybná. Ako sa prihováral I. Matovič z plagátu – nebúrajme, ale rekonštruujme. Nuž tak ako na to a čím začať.
Murphyho zákony hovoria, že základom organizácie je vždy byrokracia (administratíva, úradníctvo). Ak vznikne úrad, zdôvodnenie si už nájde a zároveň zdôvodní svoje ďalšie množenie – rozšírenie počtu úradníkov, ale aj vznik nových sekcií, oddelení či inštitúcií. Preto prvý krok k reforme sa musí začať tu!! Asi 30 tisíc úradníkov je priveľa, stačila by tretina, možno ešte menej. S tým súvisí okamžitý predaj budov, v ktorých sídlili „prebytoční“ úradníci.
Druhým krokom musí byť zreteľné rozdelenie kompetencií medzi byrokraciou štátov a Európskej únie. To súvisí s jasným definovaním podstaty EÚ – je to medzinárodná organizácia, alebo štát? Nič medzi tým nemôže existovať – napriek tomu existuje. Takže ak ide o medzinárodnú organizáciu, tak potom základom sú členské jednotky – štáty. Centrum môže iba to, na čo dostane poverenie od členských štátov, nemôže nič diktovať. Nositeľom suverenity sú stále štáty.
Tretím krokom by mala byť rekonštrukcia inštitúcií EÚ. Najmä Európskeho parlamentu – mal by byť menší, dvojkomorový a skutočne zastupiteľský. Takže 751 poslancov je priveľa, postačilo by 150 – 200 poslancov, ktorí by viac zastupovali svojich voličov a iba okrajovo stranícky klub. Druhá komora by mala zastupovať členské štáty, trochu podľa vzoru Nemecka, čiže po 2 – 7 poslancov podľa veľkosti jednotlivých štátov. Čiže takých 100 – 120 členov. Pochopiteľne by mal prestať turistický cirkus s presúvaním europarlamentu – kde ešte existuje cestujúci parlament? – veď je to výsmech zdravého rozumu.
Európska rada je zložená z hláv a premiérov štátov. Je nezmyslom, ak im predsedá nejaký úradník z Bruselu. Predsedať by mal vždy jeden z nich – žrebom by sa určil na tri mesiace. Predseda Európskej rady nemá vystupovať ako arbiter, ale ako jeden z účastníkov a vyslovovať iba to, na čom sa rada dohodne. Jeho osobné názory nie sú podstatné.
Európska komisia by mala byť zborom organizátorov toho, čo im nadiktuje Európska rada. Nemá rozhodovať samostatne. To je tá schizofrénia – snaha stať sa vládou nad vládami. Jej zloženie môže byť dohovorom európskych premiérov, pretože by išlo o najvyšších bruselských úradníkov. Dnes sú to politici-laici. Nie sú odborníkmi na oblasť, ktorú riadia, preto sú vo vleku bruselskej administratívy. V podstate ju poslúchajú.
Spomenutými reformami by sa mala sfunkčniť celá únia a znížiť náklady na jej existenciu. Inak nastane to, čo predvídajú niektorí americkí odborníci – čaká ju osud sovietskeho bloku. Je to gigant, ktorý má tendenciu vlastného kvantitatívneho rastu a vynucovania si práv, pričom nedokáže riešiť žiadne horúce problémy. Navyše odchod Veľkej Británie je tiež posunom na východ – odchádza najbohatšia časť a prichádzajú ďalšie chudobné časti. Tak sa nevytvára dobrá pozícia vo svete, ale ani neposilňuje finančný základ (euro), ktoré má fiktívnu hodnotu, ktorá môže kedykoľvek spadnúť.
Očakávať zásadné zmeny v štruktúre a fungovaní Európskej únie je čistým idealizmom, pretože to administratíva nedovolí a teda ani súčasná podstata Európskej komisie tomu nebude naklonená. Asi musí prísť po brexite ďalší a ďalší „šok“, aby vznikli záchrancovia únie, lebo ju čaká naozaj spomenutý osud.
