Zo starého protikladu medzi konzervatívnou ideológiou a politikou veriacou v trh a socialistickou veriacou v štát, nevedie len jedna cesta. Už dávno sme si všetci uvedomili: existuje veľa „tretích ciest“, tak ako existujú rozdielne trhy práce, rozdielne systémy sociálneho a dôchodkového zabezpečenia a rozličné vlády. Ináč sa vládne, keď sa ako Tony Blair môžete spoľahnúť na absolútnu väčšinu, zase ináč sa vládne v koalíciách, ako ukazuje príklad Bonnu alebo Haagu, a to už ohliadneme od turbulencií charakteristických pre Rím alebo od kohabitácie ako v Paríži. Zároveň je však jasné, že to, čo Európanov spája, je sociálny štát a to bez ohľadu na to, či ide o škandinávsky, rýnsky alebo stredozemný model. Alebo aj o britský.
V jednej diskusii padla otázka: „Je sociálny štát nepriateľom tretej cesty?“. Briti, ktorým bola táto otázka adresovaná priateľsky, odpovedajú, že nie. To je pravda, ich krédo od začiatku blairovského revizionizmu. Ide o to, ako reformami zachrániť sociálny štát, nie o to, ako ho odstrániť. Nový labouristický rozpočet, ktorý rozdeľuje oveľa viac ako to Blairova vláda oficiálne priznáva, to len potvrdzuje.
Predsa je tu však nezvyčajný nový jazyk a jeho prostredníctvom nová filozofia. Hovorí sa o „aktivujúcom štáte“, ktorý chce mať „aktívneho občana“. Vlastne takého podporuje. „Pomáha“ občanovi, pokiaľ sa ten aspoň trochu snaží, povzbudzuje ho k vlastnému úsiliu. Ten, kto nedokáže takúto podporu prijať, kto nie je dosť „flexibilný“, alebo dosť nadaný, tak má rukách zlé karty. „Každá práca je lepšia ako nijaká práca“, znie heslo. Kto berie, musí aj dávať, pretože základom je téza „Kto má práva, má aj povinnosti“. Každý má mať možnosť stať sa súčasťou spoločenstva, kto však sám seba vylučuje, zostáva vonku. Tak je to v epoche individualizácie a zodpovednosti za seba samého.
