Viacrozmerný komplexný bezpečnostný model obsahujúci vojenské, mocensko-politické, sociálne, ekologické ako aj ekonomické komponenty, v sebe zahŕňa aj spoľahlivé dodávky energetických surovín, hlavne plynu a ropy. Energetická bezpečnosť je definovaná ako nepretržitá dostupnosť energetických nosičov v rôznych formách, v dostatočnej kvalite a za prístupné ceny. Krajiny EÚ ovládajú len 0,6 % svetových zásob ropy, 2 % zásob zemného plynu a 7,3 % zásob uhlia. V roku 2002 sa EÚ podieľala 16 % na svetovej spotrebe energií pri šesťpercentnom podiele na svetovom obyvateľstve. V roku 2001 bola ropa s podielom 43 % dominantným energetickým nosičom, potom nasledoval zemný plyn s 23 %. V súčasnosti okolo 50 % spotrebovaných energetických surovín pochádza z oblasti mimo EÚ a táto závislosť od dovozu sa do roku 2030 zvýši na 70 %. V súčasnosti EÚ dováža 27,5 % importovanej ropy z Ruska, 24,6 % z Blízkeho východu, 20,5 % z Afriky a 20 % z Nórska. Dodávky plynu sú kryté hlavne importmi z Ruskej federácie, ktorej podiel na spotrebe plynu predstavuje 41 %. Z dôvodu vysokej závislosti od ropy, ako aj menšej ekologickej škodlivosti sa do popredia ako hlavný energetický zdroj dostáva zemný plyn. V roku 2000 bolo v EÚ vyťažených 289 miliárd metrov kubických plynu, spotreba predstavovala 467 miliárd m3. Rozdiel musel byť importovaný, podiel Ruska na importe plynu do EÚ predstavoval v roku 2000 70 percent. Podľa odhadov U. S. Energy Information Administration európsky dopyt po plyne do roku 2020 vzrastie na 900 mld. m3, pričom sa počíta so zdvojnásobením dovozu plynu z Ruskej federácie. Rusko je so svojimi rezervami, odhadovanými na 48 biliónov m3, krajina s najväčšími zásobami sveta, ktoré sú asi 40-krát väčšie ako zásoby Severného mora. Ťažba ropy v Severnom mori je už finančne náročná a pri vysokých cenách nie vždy rentabilná. Okrem toho, s týmito zásobami a ťažbou na zhruba dnešnej úrovni sa pri rope počíta pri optimistických odhadoch maximálne na najbližších 15 – 20 rokov. U plynu je táto situácia o niečo lepšia, jeho zásoby vydržia o niekoľko rokov dlhšie, no aj v tomto prípade sú potrebné veľké finančné prostriedky. Dlhodobá energetická vízia EÚ si však musí byť vedomá finalizácie zásob Severného mora. Napriek tomu, že EÚ znížila od ropného šoku v roku 1973 svoju celkovú energetickú závislosť zo 60 % na 50 % v roku 1999, v najbližších 20 – 30 rokoch sa počíta s opätovným nárastom závislosti až na 70 %. U ropy sa závislosť bude pohybovať okolo 90 %, plynu 70 % a uhlia 100 %. Problémové oblasti európskej energetiky Reálne energetické problémy Európy spočívajú za jej hranicami. EÚ nebude schopná lepšie uzatvárať svoje energetické obchody s Ruskom ani vtedy, ak sa o to bude pokúšať na tucet zredukovaných, navzájom si konkurujúcich a hašteriacich sa európskych monopolov. Aby energetický trh fungoval efektívne, je potrebné mať viacerých dodávateľov. Vzájomné prepojenie sietí v EÚ a diverzifikácia importných trás z Ruska, explicitne podporované vo všetkých oficiálnych dokumentoch EÚ, sú kroky, ako predísť fyzickým výpadkom dodávok (zemetrasenie, poškodenie potrubia, terorizmus). V plynárenstve je väčšia koncentrácia ako u ropy, pretože najväčší producent Gazprom kontroluje aj línie importujúce plyn do Európy. Ak by neexistovala posadnutosť amerického ministerstva zahraničných vecí energetickými dodávkami, tak by bola situácia v Európe ešte horšia ako je v súčasnosti. Príkladom je línia Baku – Ceyhan exportujúca ropu z kaspickej oblasti cez Kaukaz mimo územie RF. Línia navrhnutá americkou vládou je konštruovaná pod vedením British Petroleum (BP) a čoskoro bude dodávať milión barelov ropy denne. Túto líniu bude kopírovať aj plynovod. Trasa by bola významná čiastočne aj pre Slovensko, pokiaľ by časť plynu končila v termináloch na pobreží Stredozemného mora, odkiaľ by mohla byť dovážaná na naše územie. Zatiaľ však prepojenie terminálov s naším územím neexistuje. EÚ vo svojej zelenej knihe z roku 2000 zverejnila prognózy o zdvojnásobení importu plynu z Ruska v najbližších dvadsať rokov. Táto možnosť je však zatiaľ málo pravdepodobná. V roku 1999 produkoval Gazprom 545 mld. m3 plynu, z čoho sa 400 mld. spotrebovalo na domácom trhu. V roku 2020 Rusko plánuje podľa svojej energetickej stratégie exportovať ročne 275 až 280 mld. m3 zemného plynu, čo zodpovedá očakávanému nárastu spotreby v EÚ. V tomto údaji sú však zahrnuté aj exporty do krajín SNŠ a juhovýchodnej Ázie, s ktorými EÚ pri svojich očakávaniach nepočítala. Najdôležitejším krajinám SNŠ (hlavne Bielorusko, Ukrajina a Moldavsko) by ostalo len 30 mld. m3, asi o 13 mld. m3 menej ako v roku 2000, a na export do juhovýchodnej Ázie by neostalo nič, čo je v rozpore s ruskou stratégiou rozširovania exportu do tejto oblasti. Samotné Rusko nechce byť závislé len od jedného odberateľa. Otvárajú sa mu možnosti v juhovýchodnej Ázií, ktoré vďaka výhodnej geografickej polohe krajiny nie sú finančne až také náročné. Vo svetle zvyšujúcej sa jednostrannej závislosti od ruských surovín sa prezentuje rýchly súhlas Európskej komisie s podmorskou baltickou plynovodnou trasou z Ruska do Nemecka ako chyba. Takto si Kremeľ zabezpečí silnejšiu trhovú kontrolu hlavne nemeckého, ale aj britského trhu priamo bez tranzitných krajín. Lacnejšia konštrukcia vetvy Jamal-II by zabezpečila pre krajiny Európy väčšiu bezpečnosť. Plánovaná trasa podmorského plynovodu má merať 1 200 km a od roku 2011 by ňou malo do Nemecka prúdiť 55 mld. m3 zemného plynu, pričom ročná spotreba Nemecka predstavuje 95 mld. m3 plynu. Týmto projektom by závislosť krajiny od dodávok plynu z Ruska stúpla na 50 percent. V konzorciu vytvorenom pre potreby potrubia medzi Gazpromom a nemeckými plynárenskými spoločnosťami (E.ON a BASF), má Gazprom 51-percentný podiel. Línia bola navrhnutá s geopolitickým podtónom, pretože trasa vedená po zemskom povrchu by bola oveľa lacnejšia ako podmorská investícia vyše dvoch miliárd eur. Nemecká spoločnosť E.ON, jedna z najväčších svetových energetických spoločností, minulý rok získala od Gazpromu prísľub na štvrtinový podiel na ťažbe na plynovom poli Jušno-Neneck v západnej Sibíri, zmluva však doteraz uzavretá nebola. E.ON má záväzok predávať 15 až 20 percent plynu zo zdrojov vo svojom vlastníctve, zatiaľ však takto pokrýva iba okolo 6 percent. Táto dohoda dáva Gazpromu možnosť získať majetkový podiel v dcérach E.ON-u obchodujúcich s plynom. Realizovať sa to má práve odstúpením podielov E.ON-u v jednotlivých spoločnostiach nielen v Nemecku na Gazprom. V tejto súvislosti bola spomínaná aj maďarská spoločnosť MOL, ktorá je vlastníkom aj našej najväčšej rafinérie Slovnaft. Proti prípadnému prevodu akcií na Gazprom však protestovala maďarská vláda. Do úvahy pripadajú aj dcérske spoločnosti v Bulharsku, Česku, Poľsku a Slovinsku. Je otázkou, ako by sa Gazprom v tejto pozícií staval ku krokom vedúcim k väčšej energetickej bezpečnosti Nemecka (napríklad výstavba LNG terminálov). Ani uzavretie kontraktu o podmorskej línií nebolo dôvodom na tlak krajín EÚ na RF na pristúpenie k Energetickej charte, dôsledkom plynového sporu Ruska a Ukrajiny však bola zvýšená aktivita Francúzska, ktoré návrh na ratifikáciu Energetickej charty a sprístupnenie plynovodov zahraničným investorom predložilo na rokovaní ministrov financií a energetiky skupiny G8 v roku 2006. Článok bol uverejnený na stránkach Spoločnosti pre strednú a východnú Európu www.ssve.sk (Dokončenie v budúcom čísle)
