Európska doba ľadová

Na jarnom summite Európskej únie (20. a 21. marca) vládla mrazivá atmosféra. Nie pre podnebie jarného Bruselu. Príchod európskej doby ľadovej spôsobili mrazivé vzťahy medzi Chiracom a Blairom, medzi tými, ktorí sa stavajú proti vojne v Iraku, a tými, ktorí ju podporujú. Na pláne bolo pôvodne zhodnotenie pokroku v lisabonskom procese. V roku 2000 sa európski lídri v Lisabone dohodli, že za desať rokov bude zo starého kontinentu najkompetitívnejšia a najrýchlejšie rastúca poznatkovo orientovaná ekonomika na svete. Lisabonský proces vychádza z myšlienky sociálneho štátu a jeho úspech by znamenal, že európska alternatíva amerického (a rovnako východoázijského) modelu rozvoja nie je len zbožným želaním, ale reálnou možnosťou. Konkrétne kroky sa však robia omnoho ťažšie ako veľké prehlásenia. A po troch rokoch je ešte vždy čo doháňať. Lenže o tom sa minulý týždeň v Bruseli priveľa nehovorilo. Oprávnene. Iracká kríza prekryla všetky ostatné problémy a vytlačila do popredia spojené otázky mieru a európskej jednoty. Možné minimum Na prvý pohľad by sa zdalo, že prvou veľkou obeťou irackej vojny sa stala spoločná európska zahraničná a bezpečnostná politika. Úsečné pozdravy a ostré pohľady počas slávnostnej večere medzi Chiracom a Blairom (obaja boli obklopení svojou družinou verných – britský premiér sedel s ďalším členom „koalície odhodlaných“, španielskym kolegom José María Aznarom, francúzsky prezident si očividne najlepšie rozumel so Schröderom a belgickým premiérom Verhofstadtom) dávali jasný signál, že francúzsko-britskej spolupráci, ktorá bola od summitu v Malmö v roku 1999 motorom európskej integrácie v oblasti obrany a bezpečnosti, zvonia do hrobu. Napriek tomu, že sa každý očividne usiloval nedotknúť otvorenej rany európskej nejednotnosti v „prípade Irak“, úplne sa tomu vyhnúť nedalo. Veľká Británia sa pokúsila do záverečnej deklarácie prepašovať poľutovanie nad tým, že sa Irak „nechopil príležitosti“, ktorú mu ponúkla rezolúcia Bezpečnostnej rady číslo 1441. Odpoveď Francúzska bola jasná (a nie neočakávaná) – veto. Nič, čo by mohlo akokoľvek legitimizovať konanie USA a ich spojencov, nebolo, prirodzene, pre Chiraca prijateľné. Napriek tomu sa európski lídri, v rámci možností, usilovali zachovať zdanie jednoty. K tomu patril i korektný jazyk – nikde v konečnej deklarácii sa nespomenulo slovo „vojna“, všetci opakovali dookola už klasicky európsku mantru: „len aby bola vojna čo najkratšia a vyžiadala si čo najmenej obetí“. To je pekné, humanistické želanie, no je to zároveň kapitulácia pred nevyhnutnosťou situácie, pred ktorú celý svet postavila americká „koalícia odhodlaných“. Všetky rokovania o Iraku sa nakoniec zamerali na fázu povojnovej rekonštrukcie. S takýmto návrhom prišiel pôvodne Londýn. Mal na to dôvod. Blair pravdepodobne trošku pochopil, že cez La Manche je to predsa len bližšie ako na druhú stranu Atlantiku, a preto si nechcel dvere k „starej Európe“ úplne uzavrieť. A tak, nabok všetky rozdiely, poďme sa rozprávať o tom, na čom sa dokážeme zhodnúť. Tu sa Británia zachovala trochu nečakane. Podľa pôvodného plánu Washingtonu (na ktorom sa politickou podporou i vojenskou účasťou podieľa aj Londýn) má povojnovú správu Iraku prebrať na čas de facto Pentagón, OSN bude zabezpečovať len humanitárne úlohy. Dokonca už bol menovaný budúci vojenský guvernér. Lenže deklarácia summitu EÚ hovorí o niečom inom – ústrednú úlohu má zohrávať práve OSN. Blair sa teda pridal k volaniu po multilaterálnom prístupe, čím tak trochu poprel svoju predchádzajúcu politiku. Schizofrénia? Isto. A trochu reálnej politiky voči Európe. Európa sa nakoniec dohodla aspoň na nutnom minime – spôsobe, ako sa bude rekonštruovať povojnový Irak. Dúfajme, že to pomôže jeho obyvateľom. A potichu zabudnime na to, že aj táto dohoda je, opäť, kapituláciou pred realitou americko-britského útoku. Problém s Veľkým bratom Opatrnosť rokovaní naznačovala, že bruselský summit sa pod oficiálnou prikrývkou rokovaní o znovuvybudovaní Iraku venoval predovšetkým znovuvybudovaniu sna o jednotnej Európe. A tu sa stala centrálnou otázka transatlantických vzťahov. Aj tu boli pozície určené vopred. Blairova Európa má byť „priateľom a partnerom USA, nie ich rivalom“. No s takouto predstavou, zdá sa, súhlasí čoraz menej jeho kontinentálnych kolegov. Minister zahraničných vecí Grécka, tento polrok stojaceho na čele EÚ, George Papandreu, to povedal pomerne jasne: „Vo vzájomných vzťahoch so Spojenými štátmi boli sme a sme v období vážnej krízy.“ Euro-americké rozdiely nie sú len výsledkom iracionálneho európskeho antiamerikanizmu, ako by ich mnohí radi videli, a rovnako sa nezačali až pri Iraku. Konvencia o biologických zbraniach, problémy s americkým protekcionizmom v medzinárodnom obchode, izraelsko-palestínsky konflikt, Kjótsky protokol, Medzinárodný trestný tribunál – to sú len niektoré z množiacich sa konfliktov medzi východným a západným brehom Atlantiku. Niektoré z nich, spolu s nedávnym spoločným postupom pri riešení balkánskej krízy, zároveň dokazujú, že Európa má potenciál byť rozhodujúcim medzinárodným hráčom. Musí však konať rozhodne. Myšlienka rozhodnejšieho postupu pri tvorbe spoločnej európskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky sa zrodila z európskeho zlyhania na Balkáne, predovšetkým v Kosove. Dnes ju živí silnejúci pocit, že treba vytvoriť protiváhu čoraz väčšmi unilateralistickej politike Spojených štátov. To je jej šanca a zároveň slabosť. Os Paríž-Berlín-Brusel Budúcej európskej bezpečnostnej štruktúry sa týkal aj najdôležitejší návrh, ktorý zo schôdzky v Bruseli vzišiel. Keď sa už zdalo, že výsledkom jarného summitu bude len to spoločné možné minimum (dôraz na slovo spoločné), ktoré je európska pätnástka v „kauze Irak“ schopná dosiahnuť, vyšli Francúzsko, Nemecko a Belgicko s novou iniciatívou. V apríli uskutočnia tieto tri krajiny stretnutie, ktoré sa bude venovať prehĺbeniu bezpečnostnej spolupráce. Výsledkom by malo byť vytvorenie spoločnej európskej obrannej armády. Teda, zatiaľ francúzsko-nemecko-belgickej. A to je vážny krok. Napriek tomu, že schôdzka je „otvorená pre každého“, ide o realizáciu myšlienky „dvojstupňovej integrácie“ – štáty ochotné rozširovať spoluprácu na nové oblasti vytvoria viac integrované centrum, ostatné budú na periférii. Je jasné, kde sa, so svojou zahraničnopolitickou orientáciou, v takomto prípade zaradia pristupujúce štáty. Slovensko predovšetkým. Z nášho pohľadu je vytváranie „členstva druhej kategórie“ samozrejme nevýhodné. No ešte predtým, ako sa začneme rozhorčovať nad Parížom či Berlínom, si objektívne zhodnoťme kroky vlastnej vlády. Krátkozraká a stupňujúca sa servilnosť voči požiadavkám Washingtonu skrátka vykonala svoje. Na druhej strane, mnoho pravdy je aj v slovách komisára EÚ pre vonkajšie vzťahy Chrisa Pattena, že „kritizovať USA nie je to isté, ako mať európsku zahraničnú politiku“. Samozrejme, politiku Bushovej administratívy ťažko nazvať inak ako stupídne krátkozrakou, a ako taká si kritiku úplne zaslúži. No na vybudovanie spoločnej európskej alternatívy treba o niečo viac ako momentálne rozhorčenie. Je potrebná trvalá politická vôľa hľadať kompromis, často vyžadujúci prekonať vlastné krátkodobé štátne záujmy, a predovšetkým sú potrebné zdroje. To Európa doteraz nedokázala. Vždy, keď bolo potrebné obetovať viac peňazí, alebo postoj, prevážili „národné“ hospodárske a politické záujmy. Z faktu, že spoločná európska zahraničná politika vyrastá z potreby protiváhy voči USA, pramení i ďalšie nebezpečenstvo. Americká hegemónia stojí na obrovskej vojenskej prevahe. Bolo by nebezpečné, ak by chcela Európa bojovať rovnakými zbraňami. Po prvé, mohlo by to viesť k novému kolotoču zbrojenia. Navyše, ak svetové problémy nedokáže riešiť jedna vojenská veľmoc, nie je dôvod myslieť si, že ich dokážu vyriešiť dve. Obdobie bipolarity dokázalo, že pod prikrývkou napätého pokoja je ľudské utrpenie rovnako kruté. V krajinách Európskej únie zatiaľ prevažuje širšie nazeranie na bezpečnostné problémy. Teroristi nie sú len šialenci, ktorých treba likvidovať, lokálne vojny v rozvojovom svete sa nevyriešia tým, že si ich prestaneme všímať (ak sa, pravda, neodohrávajú v strategicky dôležitom regióne), zlyhania režimov nemôžu vyriešiť ozbrojené invázie, šírenie zbraní hromadného ničenia nezastavíme tak, že sa sami vyzbrojíme po zuby… Európa berie zatiaľ do úvahy aj ekonomické, sociálne a ekologické súvislosti kríz. Bolo by zlé, ak by jedinou príčinou bola jej vojenská slabosť.