Na úsvite 29. mája 1453, podľa juliánskeho kalendára v utorok, sa začína rozhodujúci útok obrovskej armády len dvadsaťjedenročného padišacha Mehmeda II. na Konštantínovo mesto. Po hromadnej modlitbe Osmanov, ktorej sa obrancovia prizerajú z hradieb, nasleduje dovtedy nevídaná delostrelecká príprava. Do mestských valov búšia projektily mimoriadne veľkých obliehacích kanónov odliatych priamo na mieste, inak by ich nebolo možné pre ich váhu a rozmery pritiahnuť k hradbám. V Mehmedovej armáde slúžia aj kresťania, skúsený odlievač diel Urban z Uhorska, Benátčania, Srbi, Gréci, špecialisti na obliehanie miest, míneri a sapéri. Na strane obliehaných zase bojujú stovky osmanských exulantov unikajúcich pred Mehmedovým hnevom. Hodiny trvajúca delostreľba postupne strháva cimburia a rúca bašty. Z mohutných Theodosiových hradieb vybudovaných pred viac ako tisícročím sa stávajú hŕby kamenia. Na nepoddajné, ešte stále majestátne mesto Rómajov – Rimanov, obliehané zo súše i od mora už dva mesiace, sa spolu so stovkami útočných rebríkov a desiatkami pohyblivých obliehacích veží valia vlny ľahko nahraditeľných bašibozukov, azabov, akindžiov i kvalitnejšej anatolskej a rumelijskej pechoty s pokrikom, z ktorého mrazí. Yağmalamak, yağmalamak! Drancovať, drancovať! S týmito si čoraz viac unavení obrancovia ešte vedia poradiť. Posledný rímsky cisár z dynastie Paleológovcov, Konštantín XI, bráni svoje mesto na hradbách ako radový vojak. Hoci medzi rýchlo rednúcimi šíkmi obrancov, ktorým pomáhajú aj ženy, sú mnohými bojmi ošľahaní žoldnieri Janovskej republiky pod velením jej kapitána a cisárovho protostratora Giustinianiho, útočníci disponujú celkovou prevahou minimálne pätnástich na jedného. V hradbách, ktoré odolali Gótom, Arabom, Avarom, Peržanom, Bulharom, Kyjevanom a päť ráz aj Mehmedovým predchodcom, zívajú veľké prielomy. Obrancovia ich nedokážu napochytro vyplniť či aspoň zatarasiť (1).
So slnkom stúpajúcim nad obzor útok vrcholí. Proti rozrumeným hradbám vypochodujú Noví vojaci – Yeniçeri (2). Je ich do desaťtisíc a je to výnimočný vojenský materiál. V tom čase najlepší v Európe, čo dokázal v bitke pri Varne (10. 11. 1444), deväť rokov pred obliehaním Konštantínopolu, v ktorej Mehmedov otec Murad II. zdrvujúco porazil spojenecké vojsko Vladislava III. Chrabro bojujúci poľský a uhorský kráľ prišiel v boji o život. V rozhodujúcom okamihu bitky ho janičiari strhli z koňa, odťali hlavu a zložili k sultánovým nohám. Od tohto momentu muselo byť každému vojenskému stratégovi jasné, že časy rytierstva a ťažkej jazdy ako rozhodujúceho faktora na európskych bojiskách sa skončili. Kto si to neuvedomil, doplatil na to ako Uhorsko pri Moháči (29. 8. 1526), ktoré na bojovom poli stratilo dvadsaťtisíc mužov a mladučkého kráľa Ľudovíta II. (3). Elitní vojaci rodiacej sa Osmanskej ríše sú najmä etnickí Albánci, Valasi, Gréci, Srbi, obyvatelia Dalmácie a Slavónie, Bosniaci, Moldavci, Uhri a Čerkesi, vyberaní raz za päť rokov podľa fyzických i mentálnych schopností v rámci krvnej dane (devşirme) uvalenej na nemoslimské obyvateľstvo (4). Od detstva sú vychovávaní k oddanosti k jedinému Bohu, Prorokovi a sultánom z krvi zakladateľa dynastie a štátu Osmana I. Gázího, bojovníka proti nevercom. Najprv v turkických rodinách v maloázijskej Anatólii, neskôr v palácových školách (enderûn mektebi) v Edirne, Manisse a Galate. „Sluhovia palácovej brány“ (kapikulu ocaği), ako znie ich ďalšie pomenovanie, tvoria osobitný druh stáleho profesionálneho vojska. Ich čestným príslušníkom je sám padišach s hodnosťou veliteľa prvej orty. Stať sa janičiarom a napredovať vo vojenskej alebo administratívnej službe Vysokej Porty je česť a životná šanca. Najmä rodičia s početnejším potomstvom, v rozpore s obrazom ponúkaným romantickou literatúrou 19. storočia, neraz sami privádzajú svojich synov k vyberačom dane, aby im zabezpečili lepšiu budúcnosť. Niektorí to dotiahnu až na post veľvezíra, šéfa exekutívy, po padišachovi druhého muža v štáte. Počas služby žijú v celibáte a je im vlastná železná disciplína. Majú dovolené nechať si narásť fúzy, no nie brady, čo poukazuje na ich neosmanský pôvod. Nosia uniformy, vec v stredoveku ojedinelá, a jednotná je aj ich výzbroj. Na rozdiel od egyptských mamelukov janičiari nie sú otroci vycvičení za vojakov. Dostávajú pravidelný plat a odmenu z koristi. Majú vlastnú zdravotnícku službu i samostatné zásobovanie. Z času na čas, vedomí si svojej sily a vplyvu, vzbúria sa a rabujú. Až do definitívneho rozpustenia zboru v roku 1826 sa zakaždým do svojich barakov vrátia (5). Sú vonkajším symbolom moci Osmanskej ríše a obávaným protivníkom európskych armád. Ich existencia je odrazom histórie strednej a juhovýchodnej Európy, nech je akákoľvek.
Teraz zaútočia na najviac oslabené úseky v hradbách umierajúceho mesta. Okrem lukov a kuší sú vyzbrojení aj strelnými zbraňami. Na povel agov a čorbašich strieľajú na stanovené ciele salvami a pri postupe udržiavajú zomknuté šíky ako na prehliadke. Ich pochod podfarbuje tradičná vojenská hudba mehter, ktorá dáva útoku rytmus a znervózňuje protivníka (6). Prekračujúc telá padlých druhov nemihnú ani brvou. V boji s krátkou zakrivenou šabľou, jatagánom, pre ktorý sú osobitne cvičení, im môže účinne vzdorovať len málokto. Ďalší odpor proti tejto sile už nie je možný. V uliciach mesta, pred starobylými chrámami a budovami pamätajúcimi antické časy, hynie posledný cisár Rimanov, nositeľ rovnakého mena ako jeho zakladateľ. Smrť si ho nájde v boji muža proti mužovi, čím sa viac ako dvojtisícročné rímske dejiny s konečnou platnosťou uzavrú. Druhý z hlavných veliteľov obrancov, Giustiniani, je v boji ťažko zranený a jeho muži ho odnesú na loď, ktorá obliehateľom dokáže uniknúť. Zomiera o pár dní neskôr na ostrove Chios. Meno udatného Janovčana, ktorý prišiel Rimanom (grécky Romaíoi – Ρωμαίοι; naratívum „Byzantínci“, „Byzantská“ ríša vytvoril Západ o storočia neskôr) na pomoc financujúc najatých žoldnierov z vlastného vrecka, je zároveň pripomenutím mena najväčšieho z cisárov Východorímskej ríše Justiniána, staviteľa Chrámu Božej Múdrosti – Hagie Sofie. V oboch prípadoch je to zvláštna zhoda okolností. Aj Rím mal dvoch Romulov. Prvého a posledného.
Hagia Sofia pred dobytím Konštantínopolu.
Netrvá dlho a Mehmed II., ktorý si týmto počinom v histórii práve vydobyl meno Fatíh – Dobyvateľ, vstupuje do pokoreného hlavného mesta potomkov niekdajších vládcov sveta, čoho si je dobre vedomý. Nedostatok rešpektu mu nemožno vyčítať. Ani ambície stáť na počiatku niečoho nového. Polyglot ovládajúci okrem materského jazyka a turkických dialektov perzštinu, arabčinu, gréčtinu, latinčinu, taliančinu i srbčinu, básnik, ctiteľ a podporovateľ kultúry a vied bez rozdielu vierovyznania, čitateľ Homéra, Aristotela a Platóna, mecenáš talianskych renesančných umelcov, obdivovateľ Alexandra Veľkého a Caesara, je nielen ctižiadostivý, ale aj krutý a veľkorysý, odvážny i prefíkaný. Tieto vlastnosti a schopnosti ho robia mimoriadnym štátnikom, vzdelancom, diplomatom a vojakom (7). Bez otáľania prenesie svoje sídlo z Edirne, bývalého Hadriánovho mesta, do Konštantínopolu (tur. Konstantiniyye), z ktorého sa podobne ako v prvom prípade kontrakciou postupne stane fonetický novotvar – Istan (Constantino) bul (polis). Po troch dňoch prisľúbeného drancovania, masakrovania a zotročovania civilného obyvateľstva sa všetko násilie akoby šmahom ruky zastaví a začne sa obdobie obnovenia poriadku a budovania. Konštantínopol našťastie nepostihol osud Bagdadu a Damasku, ktorých mnohostotisícové populácie boli za ich tuhý odpor pri obliehaní vyvraždené Mongolmi vedenými Džingischánovým vnukom Hülegüm a Timurom Chromým v rokoch 1258 a 1400. V Mehmedom a jeho nasledovníkmi, najmä Sulejmanom I. Nádherným a Ahmedom I., neustále skrášľovanej metropole objímajúcej z európskeho i ázijského brehu životnú tepnu mesta i ríše, Bospor, žijú vedľa seba pokojne turkickí dobyvatelia, Gréci, Janovčania, Benátčania, Afričania, Arabi, Arméni, Peržania, Židia, moslimovia i kresťania. A stále do nej prúdia ďalší. Potomok náčelníkov pastierskych kmeňov žijúcich v stanoch a putujúcich so svojimi stádami koní a dobytka za vodou a pasienkami, akých boli na začiatku 14. storočia v maloázijskej Anatólii desiatky, stojí v polovici 15. storočia na prahu budovania obrovskej ríše Osmanov rozprestierajúcej sa na vrchole svojej moci, podobne ako Rímska ríša, na troch kontinentoch. Od stredného Dunaja, záporožských a juhoruských stepí na severe po Jemen a Etiópiu na juhu, od Alžíru a Tunisu na západe po Eufrat a Kaukaz na východe. Pretrvá stáročia, a aj keď oslabená a chradnúca, dožije sa konca prvej svetovej vojny a zrodu Tureckej republiky.
Portrét Mehmeda II. Dobyvateľa od renesančného benátskeho maliara Gentile Belliniho (1480), The National Gallery, Londýn.
Nedávne rozhodnutie najvyšších autorít súčasného tureckého štátu o zmene Hagie Sofie z múzea na modlitebňu islamu spôsobilo medzi svetovou verejnosťou značný rozruch. Zdá sa, že viac medzi radovou populáciou ako politikmi. Tradične nábožensky, najmä ak ide o kresťanstvo, indiferentná Európska únia vedená neoliberálnymi politikmi a úradníkmi, obávajúca sa vzrastu Erdoganovho Turecka dôrazne kráčajúceho v stopách predchodcov, a zároveň podráždená odporom viacerých vlastných členských krajín k prijímaniu utečencov z tretích krajín, svojou vlažnosťou i celkovou krátkozrakosťou neprekvapila. Čo mohlo na prvý pohľad prekvapiť, bol postoj Ruska, ktoré sa od čias prvého bazilea Moskvy a celej Rusi, cára Ivana IV. Hrozného, v druhej polovici 16. storočia pasovalo do úlohy ochrancov kresťanskej ortodoxie vo východnej Európe i na Balkáne a v Moskve videlo Tretí Rím. Poukázanie ruského politického vedenia na celú kauzu ako na vnútornú záležitosť Turecka, v kontraste s rezolútnym odmietavým postojom vyjadreným moskovským patriarchom Kirillom I., nebolo až také prekvapujúce, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Svoje akiste zohrala symbolická facka v podobe predchádzajúceho uznania ukrajinskej autokefálnej pravoslávnej cirkvi pod jurisdikciou kyjevského metropolitu Filareta, odporcu pripojenia Krymu k Rusku, ekumenickým konštantínopolským patriarchom Bartolomejom I., na ktorú Kremeľ nezabudol. Hlavný dôvodom je fakt, že voči zahraničným „partnerom“, i vďaka vplyvu časti vlastného prozápadného politického spektra a podnikateľských kruhov (atlantických integracionistov), konštantne zmierlivá ruská zahraničná politika dua Putin – Lavrov, si pri pozeraní sa do budúcnosti všíma všetky svetové strany. Na juhu chce mať Rusko s Tureckom dobré vzťahy za predpokladu, že neprekročí hranicu oddeľujúcu ostražitý rešpekt od priamej konfrontácie. Rusko si je vedomé vplyvu Turecka na Balkáne, najmä v Albánsku, Bosne, Kosove, čiastočne i v Macedónsku, i v postsovietskom priestore od Kaukazu po Strednú Áziu, ba i za ňou. K téme premeny Hagie Sofie na mešitu sa odmietavo, i keď len sotto voce, vyjadril aj minister zahraničných vecí USA Mike Pompeo, ktorého najviac kvári Čína a všetko, čo s ňou súvisí. Napriek disonantným tónom zaznievajúcim okolo sčasti už realizovaného nákupu systému protivzdušnej obrany S-400 a indikovanému záujmu Ankary o nákup ruských stíhacích lietadiel, ako aj trpenému spoločnému rusko-tureckému biznisu so zemným plynom prúdiacim od januára tohto roku na Balkán (The Turk Stream), zostáva totiž krajina polmesiaca pre Spojené štáty naďalej veľmi užitočným spojencom v Líbyi, vo východnom Stredomorí, v Sýrii, na Ukrajine, v azerbajdžansko-arménskom konflikte a v Strednej Ázii. Teda všade tam, kde je možné Rusko poštekliť alebo podráždiť.
Recep Tayyip Erdoğan. Wikimedia.org
Postoje rozhodujúcich medzinárodných aktérov voči sebavedomému Turecku sú v prípade Hagie Sofie sprevádzané sklopeným zrakom. Toto správanie nápadne pripomína obdobie rokov 1431 – 1444, keď sa počas cirkevných koncilov, počnúc Bazilejom a končiac Florenciou, síce presadila myšlienka vybudovania vojenskej koalície európskych štátov a zvyšku Východorímskej ríše redukovanej na Konštantínopol a jeho najbližšie okolie s cieľom zastaviť ďalší prienik Osmanov do Európy, no s prabiednym výsledkom. Aj dnes, rovnako ako pred storočiami, je v politike na začiatku udalostí vytvárajúcich dejiny miesto pre idealistov, horúce hlavy, skutočné politické talenty, ktoré zažiaria ako meteor a rovnako rýchlo zhasnú, i amatérov, ktorí vedia prázdnou rétorikou strhnúť masy. V konečnom dôsledku však pravidelne vyhrávajú tí, ktorí svoje kroky cieľavedome nielen plánujú, ale ich rovnako cieľavedome a trpezlivo uskutočňujú. Tohto empiricky overeného poznania si boli dobre vedomí Mehmed II., Machiavelli, Talleyrand, Stalin, Churchill i Mosca, podľa výsledku už menej Napoleon a Hitler. Dnes je ešte ťažké povedať, či súčasný turecký prezident patrí medzi prefíkané „líšky“ alebo bojovných „levov“. Zrejme chce byť obojím. Zásadnú odpoveď môže priniesť vnútorný politický vývoj v Turecku, v ktorom nie všetci súhlasia s nastúpeným kurzom, i uvedomenie si vlastných limitov vonkajšieho vplyvu potrebného pre vzkriesenie Osmanskej ríše. Tieto nepochybne existujú. Predošlý poznatok sa dá s určitosťou aplikovať na nešťastnú križiacku výpravu podniknutú na poslednú chvíľu proti prekvapeným Osmanom zaneprázdneným vnútornými rozbrojmi na jeseň roku Pána 1444, necelú dekádu pred dobytím Konštantínopolu. Hlavný presadzovateľ preventívneho útoku zameraného na záchranu Druhého Ríma, kardinál Giuliano Cesarini, bol dostatočne odvážny na to, aby na ťaženie nahovoril mladého a neskúseného kráľa Vladislava III. túžiaceho po vojenských vavrínoch, i na to, aby sa osobne zúčastnil bitky pri Varne. Na úteku z bojiska ho zavraždili Uhri roztrpčení porážkou. Toto bol následok. Na počiatku bolo nerozvážne, horúcou ihlou šité porušenie desaťročnej zmluvy o prímerí uzavretej s Osmanmi v Segedíne len päť mesiacov pred križiackou výpravou, ktoré poskytovalo čas na lepšiu prípravu európskych štátov na očakávaný osmanský útok, pretože o Mehmedových úmysloch o dobytí Konštantínopolu a Ríma nemohlo byť pochýb. Varnenskú pohromu a smrť vodcov kresťanov považovali Osmani za boží trest za porušené slovo a následné dobytie Konštantínopolu za naplnenie vízie proroka Mohameda. Ostával ešte Rím, od Sulejmanových čias pribudla Viedeň. Osmanská ríša sa od tohto okamihu stala na štyri storočia vládcom, patrónom a susedom viacerých kresťanských štátov a národov v strednej, juhovýchodnej a východnej Európe. Až do 17. storočia a porážky vojsk veľkovezíra Kara Mustafu pri Viedni (12. 9. 1683) o nej platilo to, čo o bývalom Sovietskom zväze v známom vtipe na otázku, s kým susedí. Odpoveď bola rovnaká. S kým chce.
Uznávaný historik poľského pôvodu Oscar Halecki vymedzil stredovýchodnú Európu ako špecifický geograficko-politický a civilizačný priestor ohraničený na západe imaginárnym múrom (Churchill by povedal záclonou) siahajúcim od západného Pobaltia po Jadranské more, na východe Bieloruskom a Ukrajinou, na severe Baltickým morom, na juhu a juhovýchode Egejským a Čiernym morom. So vzostupom germánskych štátov, Franskej ríše a Svätej ríše rímskej nemeckého národa, priamych to nástupcov Západorímskej ríše, sa v Európe v priebehu storočí postupne vytvorila hranica oddeľujúca dve sčasti príbuzné, neidentické entity sformované a poznačené odlišným spoločensko-historickým vývojom (8). Za neviditeľným múrom odolnejším ako kamenná hradba zostali žiť „barbari“, v lepšom prípade „polobarbari“. Česi, Maďari, Poliaci, Slováci, Bosniaci a Hercegovinčania, Bulhari, Chorváti, Macedónci, Rumuni, Rusíni, Slovinci, Srbi. Dnešní aj ich predkovia. Takto ich videl a vidí európsky a euroatlantický Západ včera aj dnes. Platilo to v rozhodujúcich historických okamihoch. Zažívajúc na vlastnej koži často prehliadaný a nezriedka arogantný prístup ku krajinám strednej a východnej Európy na najvyššej politickej úrovni i v praktických oblastiach, od pracovnej po turizmus, by sa občania staronovej Európy, či už sú členmi EÚ alebo do nej ešte len chcú vstúpiť, z času načas mohli zamyslieť, s kým sa dali či hodlajú dať do spolku. Mali tri desaťročia na to, aby si mohli na vlastnej koži skonfrontovať, čo je z predstáv Východu o Západe pravda a čo pravda ani zďaleka nie je. Vďaka socialistickému školstvu a čítaniu kníh vedeli o kultúre a histórii západných krajín veľa. Rovnako o ich láske k pluralitnej demokracii, čo nemohlo neimponovať. Z opačnej strany sa však len málokto zo západných politických vodcov usiloval dozvedieť sa niečo o Východe. Cieľom nebolo porozumieť mu, ale využiť ho v prípade potreby. Je zbytočné navrávať si, že dnes je tomu inak. Západ by mal byť stredovýchodnej Európe aspoň trochu vďačný za svoju existenciu. Za to, že sa mohol rozvinúť do svojej súčasnej podoby, zatiaľ čo zaznávaná a podceňovaná časť starého kontinentu storočia bojovala o to, aby kultúrne a politicky ostala Európou a nestala sa apendixom Ázie.
Stredoveké vojny v západnej Európe mali väčšinou charakter dynastických a náboženských konfliktov. Etnický konflikt v podobe, ako ho poznala východná Európa už v stredoveku, v západnej Európe, snáď s výnimkou španielskej rekonkvisty a nemilosrdného anglosaského podrobovania si Walesanov, Škótov a Írov, neexistoval. V stredovýchodnej Európe bola intenzita konfliktov na báze etnicity znásobená náboženskou odlišnosťou. V istých momentoch dosahovala parametre genocídy. S prestávkami sa zjavovala v období od dobytia stredovekého Bulharska a Srbska po ich obnovenie s ruskou pomocou v priebehu 19. storočia. Vrcholila v oboch balkánskych i svetových vojnách a na Balkán sa vrátila v plnej sile v deväťdesiatych rokoch 20. storočia počas rozpadu Juhoslávie i po ňom. V syntetizujúcej historickej retrospektíve je viditeľné cyklické prelievanie ťažísk moci zo Západu na Východ a naopak. Na sklonku Západorímskej ríše v 5. storočí Attilovi Húni dorazili z Panónskej nížiny do stredného Francúzska a v Itálii bezprostredne ohrozili Rím, ktorý napriek svojmu zániku v podobe, v akej existoval tisíc rokov, dokázal vytvoriť základy západnej civilizácie. O pol storočia neskôr po nich nezostala ani stopa. Po siedmich storočiach Mongoli vo svojom prvom rekognoskačnom európskom ťažení zmietli všetko, čo im stálo v ceste od Kyjeva, ktorého dobytím v decembri 1240 začali svoju púť strednou a juhovýchodnou Európou, pokračujúc cez Poľsko, nemecké štáty, Moravu, Uhorsko a Balkán po Jadranské more a Egejské more. S niekoľkými tümenmi, mizivou časťou svojich obrovských síl, porazili každého, kto sa im postavil do cesty. Čo by sa asi stalo, ak by sa po Ogodajovej smrti Batu alebo Möngke vrátili dokončiť začaté a zaútočili by na zvyšujúce rozdrobené európske stredoveké štáty v štýle Džingischána alebo Timura Chromého s ich státisícovými armádami a obrovskými čriedami záložných koní umožňujúcimi bleskurýchle presuny? Súčasťou jednej z najlepších armád sveta v celých jeho dejinách boli čínski špecialisti schopní ženijných výkonov a skonštruovania obliehacej techniky, o akých sa v Európe v tom čase nikomu ani len nesnívalo. Francúzsko i Anglicko ako najmocnejšie stredoveké západné štáty by tejto sile s veľkou pravdepodobnosťou nedokázali odporovať o nič viac ako rebelujúci lokálny ulus Hordy. Rozdrobené nemecké a talianske štáty a štátiky ešte menej. Angličania by sa nemohli spoliehať, že ich spasí Kanál, ako tomu bolo v prípade vojny s Filipovým Španielskom, Napoleonovým Francúzskom alebo Hitlerovým Nemeckom. Čínske technologické know-how spolu s mongolskou vojenskou organizáciou a disciplínou by boli schopné zabezpečiť skonštruovanie stoviek bojových a transportných plavidiel v priebehu niekoľkých týždňov, nanajvýš zopár mesiacov. Božské tajfúny kamikadze, ktoré dva razy spasili Japonsko pred inváziou Kublajových armád, sa v Európe nevyskytovali. Mongolská armáda by tak nemala problém v oveľa väčšom rozsahu zopakovať príklad Caesara, Claudia či Viliama Dobyvateľa a vylodiť sa na Ostrovoch. Londýn, York, Nottingham ako mestá i pevnosti sa v tom čase nemohli porovnávať s Bucharou, Samarkandom, Bagdadom, Zhongdu (Pekingom), Kai-fengom, Urgenčom, Isfahánom, Nišapúrom alebo Mervom, ktoré Mongoli po dobytí utopili v krvi.
Hagia Sofia. Foto: Wikipedia.org
Mongolsko-tatárske kmene sa napokon uspokojili so zaujatím nekonečných euroázijských priestorov centrálneho Ruska, časti Sibíri, Perzie, strednej Ázie, vnútorného Mongolska, Číny a severnej Indie po Tichý oceán, Kóreu, Vietnam a Barmu. Na rozdiel od Mongolov, ktorí sa v priebehu dvoch storočí, žijúc mimo svoj tradičný stepný habitat, rozpustili v mori vlastných poddaných, Seldžukovia a ďalšie turkické etniká dokázali dobytý priestor udržať, rozšíriť a kultivovať. To posledné bolo možné vďaka ich civilizačnej blízkosti k protivníkom, Arabom, Peržanom, Rómajom – „Byzantíncom“. Kto v Európe a v Malej Ázii sformovaným pod bezprostredným helénsko-rímsko-rómajskym vplyvom nezosadol z koňa, aby začal farmárčiť, budovať mestá, rozširovať remeslá a obchod, neprežil. Žitie od žatvy do žatvy a prepadávanie sedentárnych populácií stačilo na prežitie v krátkodobom horizonte, nie na istotu kontinuálnej viacgeneračnej existencie. Huni a Avari to nepochopili, preto z dejín vymizli. Maďarské kmene áno a v koexistencii i spolupráci s už usadenými Slovanmi (archeológia nepustí) vybudovali v Karpatskej kotline pomerne silný stredoveký multietnický štát, ktorý, podobne ako Osmanskú ríšu, pochovali extrémy moderného nacionalizmu ľubovoľne presadzovaného alebo potieraného každou zo zainteresovaných strán. Seldžukovia síce na koňoch porazili Romajov pri Manzikerte (1071), čo rozhodlo o osude Anatólie, ale Konštantínopol v 11. storočí dobyť ešte nedokázali. Ich mladšia príbuzenská vetva, turkickí Osmani, s pozoruhodnou schopnosťou učenia sa a adaptácie na zmenený spôsob života o necelé štyri storočia neskôr áno. Preto sú tu dodnes. Ich dejiny sú s dejinami stredovýchodnej Európy, zvlášť Balkánu, vzájomne poprepletané a pokus o ich rozťatie v štýle radikálneho vyriešenia rébusu ako rozpliesť gordický uzol by sa nemusel ani dnes skončiť dobre.
Stredná a východná Európa nemôže zvaľovať vinu za súčasný stav len na Západ. Za dnešnú podobu minulosti vďačí aj sebe, roztrieštenosti, vzájomnej žiarlivosti a nenávisti, lokálnym mocenským ašpiráciám. Príkladom za všetky môže byť valašské knieža Michal Chrabrý (Mihai Viteazul), ktorý nakrátko, priamo pod nosom Vysokej Porty, zjednotil pod svojou vládou Valašsko so Sedmohradskom a Moldavskom na prelome 16. a 17. storočia. O vymanenie sa z cudzej nadvlády musel bojovať s osmanskými armádami nemenej ako s Habsburgovcami a Bátoryovcami čeliac partikulárnym záujmom pravoslávnych, protestantských či katolíckych magnátov pravidelne meniacich strany v konflikte. Dýku do chrbta mu napokon vrazili, obrazne i doslovne, vlastní „spojenci“ (9). S Osmanmi sa spájal vládca katolíckeho Francúzska, jeho apoštolské veličenstvo kráľ František I,. i predstavitelia uhorských a sedmohradských protestanských stavov Michal Apafi a Imrich Tököly. Vládcovia alebo ašpiranti na vládnutie v balkánskych protektorátoch kontrolovaných Osmanmi v ničom nezaostávali. Práve naopak. Bolo to dané blízkosťou ich krajín k centru Osmanskej ríše, ktorá kontrolovala z oboch strán Dunaj až po Budín a Ostrihom. Na stredoveké lojality a identity však nemožno nahliadať cez filter nacionalizmu 19. storočia. V Osmanskej ríši po storočia fungoval samosprávny systém náboženských komunít známy ako millet, v rámci ktorého mohli slobodne vyznávať svoju vieru aj kresťanskí obchodníci a usadlíci požívajúci osobitnú panovníkovu ochranu. Až s rozvíjajúcim sa národnostným a národným povedomím nemoslimských etník Osmanskej ríše vznikol aj nacionalizmus turecký, ktorý prerástol v panturkické hnutie nie nepodobné pangermánskemu a panslovanskému (10). Z Osmanov sa stali Turci a slabnúce impérium, v optike rozhodujúcich politických hráčov krájajúcich Balkán na Berlínskom kongrese (1878), „chorým mužom na Bospore“ (11).
V polovici 90-tych rokoch minulého storočia boli Česká republika spolu s Maďarskom a Poľskom šampiónmi na vstup do rozširujúcej sa Európskej únie. Slovensko sa v napĺňaní mantry o benefitoch plynúcich z európskej a euroatlantickej integrácie nahrádzajúcej chiméru vybudovania beztriednej spoločnosti na chvíľu zapotácalo a jeho miesto zaujali Slovinsko a Rumunsko. Obe krajiny pohotovo deklarovali svoju pripravenosť na vstup do únie i Aliancie vo svetových printových médiách. Najmä tí prví sa voči krajine pod Tatrami, ktorá sa svojím vlastným pričinením ocitla v pozícii páriu, explicitne vyhranili. Preventívne, aby nedošlo k omylu. Asi vedeli, s akými lúmenmi a znalcami východoeurópskeho politického zemepisu, česť výnimkám, majú do činenia. Na Západe však funguje predovšetkým faktor, v ktorom na zemepise až tak veľmi nezáleží a ktorý všetko, čo sa nachádza za Odrou, strká do rovnakého vreca. „The West First !“ Britský ministerský predseda Neville Chamberlain odôvodňoval podpísanie Mníchovskej zmluvy tým, že Československo ako nejaká vzdialená krajina (a faraway country), o ktorej Briti nič nevedia, nestojí za to, aby sa zasadzovali za jej ďalšiu existenciu a riskovali vlastnú bezpečnosť. Je ťažké racionálne pochopiť, že pre vedúceho politika svetovej mocnosti bol v danej situácii kľúčový strategický priestor v strednej Európe, keď už nie spojenecká krajina, menej dôležitý ako Dardanely alebo Adenský prieplav. Vzdušná vzdialenosť z Londýna do Prahy je dnes rovnaká ako v období panovania Karla IV., Jiřího z Poděbrad i v roku 1938. Niečo cez tisíc kilometrov. Do Dillí je to skoro o šesťtisíc kilometrov viac. Je pravda, že košeľa sa spravidla oblieka pred tým, ako sa oblečie kabát, ten pred nepohodou ochráni viac. Tentoraz sa appeaseri, na rozdiel od Berlínskeho kongresu (1878) a Versailleskej konferencie (1919), počas ktorých sa veselo rozdávalo z cudzieho, prerátali. Z nemeckých vojenských letísk bolo do Coventry a Londýna blízko, zatiaľ čo pomoc materskej krajine z Káhiry, Pretórie či Singapuru bola nedostupná.
Jacques Delors (1925), predseda Európskej komisie 1985 – 1995. Wikimedia.org
V rovnakom čase, keď euroúradníci pod vedením predsedu Európskej komisie Jacquesa Delorsa Maastrichtskou zmluvou zošroubovávali Európske spoločenstvá a menili ich na Európsku úniu a zároveň na svoj obraz (12), na juhovýchode Európy dochádzalo k dezintegrácii Juhoslávie. Aj s aktívnym pričinením Západu. Juhoslávia ako model pokojnej koexistencie históriou a náboženstvom po stáročia rozdelených etník a národov stredného a západného Balkánu nebola tak celkom neúspešná. Po smrti jej vedúcej a integrujúcej osobnosti, Josipa Broza Tita, stačilo do krajiny zvonka len trochu strčiť a zahrať na nacionálno-šovinistickú strunu. Z politikov bývalej Titovej starej gardy a „Juhoslovanov“ sa šibnutím prútika znovu stali Srbi, Chorváti, Slovinci, atď. Začali si vyčítať staré hriechy a boľačky vracajúc sa v emotívnych a burcujúcich exkurzoch podľa ľubovôle do 19. či 15. storočia (13). Potom to už išlo rýchlo. Tragický a krvavý rozpad Juhoslávie bol na jednej strane akoby potvrdením axiómy o permanentnej nestabilite a nepredvídateľnosti Balkánu, na druhej strane silným argumentom v prospech integrácie krajín postkomunistickej stredovýchodnej Európy do vtedy ešte len západoeurópskej EÚ. Myšlienka hospodárskeho a politického zjednocovania Európy po druhej svetovej vojne uskutočňovaná so zámerom postaviť doráňaný kontinent a predovšetkým jeho západnú časť na nohy, vyhnúť sa ďalším vojenským konfliktom a v neposlednom rade čeliť ekonomickému vplyvu USA, bola nepochybne dobrá a záslužná. Svoju príťažlivosť si udržala aj v 90-tych rokoch minulého storočia. Slovensko a jeho susedia však pred šestnástimi rokmi vstupovali do inej únie, ako je tá dnešná. Rozdiel je v integračnom, už menej reálne integrujúcom, softvéri EÚ preprogramovanom na nové „hodnoty“, ktorým východní politici budujúci si svoju kariéru veľmi asertívne tlieskajú. Rozhodujúca časť populácií, ktoré zastupujú, však novoty a „hodnoty“ odmieta. Ak má EÚ právo meniť svoju podobu a pravidlá hry prostredníctvom plazivej kuloárnej politiky uskutočňovanej snaživými úradníkmi s kompetenciami bez reálnej zodpovednosti, vykonávateľmi príkazov tých, ktorí o publicitu nestoja, prečo by si rovnaké právo nemohli uplatniť aj štáty stredovýchodnej Európy? Uplatnenie tejto možnosti si žiada politikov, ktorí nielenže pred voľbami doma nasľubujú voličom všetko, čo in na očiach vidia, ale to, čo sľúbia, budú na rokovaniach s partnermi v západoeurópskych metropolách dôsledne presadzovať. Zatiaľ platí vzorec správania, v ktorom chcú byť politici nových členských krajín peknými doma a vonku ešte krajšími. Je najvyšší čas zmeniť to.
Josip Broz Tito, prezident Juhoslovanskej federatívnej republiky 1953 – 1980. Wikimedia.org
Možno rovnako nastal aj čas uvedomiť si, že stredovýchodná Európa, nielen krajiny Vyšehradskej štvorky, by mali v rozhodujúcich momentoch postupovať jednotne a spoločne, čo je ľahšie napísať ako dosiahnuť. Ak si však bude Čech myslieť, že je viac ako Slovák, Slovák viac ako Srb, Maďar viac ako Slovák, Srb i Rumun, a všetci spolu, že sú viac ako Macedónci, Bosniaci, Rusíni a Ukrajinci, stredovýchodná Európa sa nepohne z miesta ani o krok. Na začiatku dosahovania spoločného cieľa by mala byť trpezlivá spolupráca v kultúrnej, vo vzdelávacej i v hospodárskej oblasti, obrusujúca hrany protichodných názorov. Zbližujúca radových občanov a zlepšujúca ich každodenný život, nie štatistiky a makroekonomické ukazovatele. Takýto projekt by si zaslúžil vlastnú „Univerzitu Stredovýchodnej Európy“, podporovanú výlučne zo štátnych zdrojov jej zriaďovateľov. Jej sídlom by sa mohli stať Segedín, Belehrad, Niš, Skopje a Sofia rovnako ako Solúň, Temešvár, Kluž alebo Kišiňov. Možností je veľa. Jej prvoradým cieľom by mala byť výchova študentov pochádzajúcich výlučne z krajín strednej a juhovýchodnej Európy vrátane Turecka, štúdium spoločnej histórie, a najmä hľadanie riešení zabraňujúcich reprodukovaniu sa minulosti v podobe nových konfliktov. Rovnako by sa mal z krajín stredovýchodnej Európy regrutovať aj jej pedagogický zbor. Západ by nemala mátať predstava vzniku inštitucionalizovaného trucpodniku voči EÚ, za aký bola v 90-tych rokoch minulého storočia považovaná CEFTA. Zatiaľ. Ako prejav dobrej vôle a ochoty stredovýchodnej Európy vydobyť si reálne, nielen nominálne rovnocenné postavenie voči západným členským štátom, čo sa dá len získaním skutočného rešpektu, nie poklonkovaním a pravidelným ohýbaním chrbta. Dnešný euroúradník s lojalitou rozštiepenou medzi krajinu jeho pôvodu a inštitúciu, pre ktorú pracuje a ktorá ho kráľovsky platí, by si mal, na rozdiel od 90-tych rokov, keď ašpiranti na vstup do EÚ kurizovali Bruselu a predbiehali sa, kto prvý pretne cieľovú pásku, dávať veľmi dobrý pozor, koho bude chcieť vykázať do kúta. Príklad nedávneho vystúpenia Veľkej Británie z EÚ, sám osebe o nič menej dramatický ako jej opakované snahy v 60-tych a 70-tych rokoch minulého storočia do Únie vstúpiť, vytvára precedens pre ďalších nespokojných. Mal by byť dostatočným mementom na zahryznutie si do jazyka rovnako v Bruseli ako v Paríži či Berlíne. Štáty ani ríše nie sú večné, aj keď ich fundament je oveľa pevnejší ako je to u aliancií spojených krátkodobými alebo strednodobými ekonomickými či vojensko-politickými cieľmi. Najmä vtedy, keď spoza nich znovu presvitá presadzovanie vlastných záujmov na úkor spoločných.
Ak sa povestné „extra Romam non est vita“ doposiaľ vzťahovalo na modernú západnú Európu a celý transatlantický priestor, čoskoro tomu tak už nemusí byť. V globálnom rámci sa už dávnejšie rysujú možnosti ekonomickej spolupráce na báze nových, netradičných spojenectiev výrazne presahujúcich západnú i stredovýchodnú Európu vrátane EÚ ako ich spoločného zastrešovateľa. Stačí vziať do rúk školský glóbus a vnímať svet otvorenými očami, nielen cez optiku médiami jednostranne forsírovaného ekonomického lobingu a politickej propagandy. Trendy sú nepopierateľné a protivník ten istý. Netreba ho hľadať medzi ľuďmi inej viery a etnicity. Dokonca ani medzi štátmi, o ktorých postupné odumieranie sa usilujú bezbrehí globálni inštitucionalisti. V úsilí o nájdenie svojej vlastnej tváre môže súčasná stredovýchodná Európa čeliť riziku opakovania svojich dejín vrátane konfliktov, ktoré ju oslabovali a ktoré jej stále hrozia. V záujme európskeho Západu by malo byť, aby sa tak nestalo. Aj preto, aby sa EÚ samotná postupne nestala poloprázdnou ulitou, o ktorú pozajtra nebude nikto v stredovýchodnej Európe stáť.
Literatúra a internetové zdroje:
1) Počet obrancov nepresiahol 8 – 10 000, obliehacia armáda podľa súčasníkov a svedkov obliehania disponovala 160 000 – 200 000 bojovníkmi. Moderné odhady sú nižšie.
https://deremilitari.org/2016/08/the-siege-of-constantinople-in-1453-according-to-nicolo-barbaro/#:~:text=The%20Siege%20of%20Constantinople%20in%201453%2C%20according%20to,account%20of%20the%20siege%20and%20fall%20of%20Constantinople.
2) https://www.youtube.com/watch?v=LhdFgu7C0X0
3) https://www.youtube.com/watch?v=mdIgp1davEY
4) https://allthatsinteresting.com/janissaries
5) https://www.youtube.com/watch?v=ianLzX__nls
6) https://www.youtube.com/watch?v=7VG5HU9U4QY
7) Mustafa Akkaya, Ahmet Bildiren, Yasin Akmeş, „The Analysis of the Talents of Mehmet The Conqueror (Mehmed II.) within the Framework of the Current Theories of Giftedness,“ in International Journal of Eurasia Social Sciences, Vol. 11, Issue 40 (June 7, 2020), ss. 433 – 456.
8) Oscar Halecki, Borderlands of Western Civilization: A History of East Central Europe, The Ronald Press Company, New York, 1952, 503 s., s. 3.
9) https://www.youtube.com/watch?v=PM37iJ7ymok Mihai Viteazul, Part I, Călugăreni.
https://www.youtube.com/watch?v=WmM3UEUslw4 Mihai Viteazul, Part II, Unirea.
10) A. L. Macfie, The End of the Ottoman Empire, 1908-1923. Longman, London, 1998, 258 ss., s. 76 a s. 89.
11) Bernard Lewis, The Emergence of Modern Turkey, Oxford University Press, New York, 2002, 524 s.
12) Donald J. Puchala, „Institutionalism, Intergovernmentalism and European Integration: A Review Article.“ In Journal of Common Market Studies, Vol.37, No.2 (June 1999), ss. 317 – 331.
13) Richard West, Tito and the Rise and Fall of Yugoslavia, Sinclair-Stevenson, London, 1994, 436 s.
