Katarina Marchelová, Michael Dauderstaedt, Thomas Fischer, Peter Weiss
Tentoraz sa Klub nového SLOVA uskutočnil na pôde banskobystrickej Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov UMB. V pondelok 7. októbra tu jej študenti a pedagógovia mali príležitosť klásť otázky a vypočuť si názory odborníkov na európsku integráciu z Nemecka a Rakúska. O budúcnosti Európskej únie sem prišli hovoriť výnimoční hostia: Katarina Marchelová, vedúca oddelenia Európa vo viedenskom Rennerovom inštitúte, ktorý je úzko prepojený s rakúskou Sociálnodemokratickou stranou (SPÖ), Michael Dauderstaedt z nemeckej Nadácie Friedricha Eberta, Thomas Fischer z Bertelsmannovej nadácie, tiež z Nemecka, a Peter Weiss, ktorý momentálne pôsobí na Fakulte medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave. Môžete nám priblížiť pohľad Nemecka na rozširovanie EÚ na východ? Aké sú hlavné očakávania a obavy nemeckých občanov? M. Dauderstaedt: Myslím, že zaujímavý východiskový bod predstavuje zjednotenie Nemecka, čo je z nemeckého pohľadu bezprostredný následok pádu komunizmu vo východnej Európe. Považovalo sa to za obrovskú príležitosť nielen na opätovné zjednotenie, ale bola to aj možnosť implantovať úspešný západonemecký ekonomický model do východného Nemecka, ktoré bolo starým centrálne plánovaným hospodárstvom s oveľa nižším životným štandardom. Nuž a po dvanástich rokoch a niekoľkých stovkách miliónov eur investovaných vo východnom Nemecku sa veci podstatne zmenili, no nie až tak veľmi, ako sme očakávali. Nemecko je bohatá a v podstate stabilná krajina, ale existujú tu veľké príjmové nerovnosti, vo východnom Nemecku je vysoká nezamestnanosť a veľa nespokojnosti. Mnoho ľudí si myslí, že sú obeťou zjednotenia, alebo že sú ešte stále dosť veľké vyhliadky na posun mnohých východných Nemcov do západného Nemecka, celé obytné štvrte sa vyprázdňujú. Myslím, že zjednotenie Nemecka je akýmsi rámcovým pozadím, cez ktoré treba vnímať následné zjednocovanie Európy ako veľkého celku. Očakávame, že to do východnej Európy prinesie stabilitu. Nemecko sa vždy obávalo, že by ho zmeny vo východnej Európe mohli posunúť do situácie, keď by sa ocitlo v nebezpečnej „Mittellage“ – centrálnej pozícii a malo by spoločné hranice s nestabilnými krajinami. Niektorí odborníci tvrdia, že úloha stabilizovať tieto krajiny by aj tak nevyhnutne pripadla Nemecku, ak to neurobia členovia únie spoločnými silami. No v prípade, že by to Nemecko muselo urobiť svojpomocne, destabilizovalo by to jeho vzťahy so západnou Európou, ktoré boli základom prosperity a stability v povojnovej Európe. Z tohto dôvodu existuje veľmi silný nemecký záujem nájsť spoločnú európsku odpoveď na tento problém. Pre tento cieľ Nemecko dokázalo ochotne obetovať niektoré krátkodobé záujmy a investovať aj množstvo peňazí. Samozrejme, Nemecko videlo v rozširovaní Európskej únie i veľa ekonomických príležitostí, nové trhy, investičné oblasti, výrobné priestory. Nemecko je krajinou, ktorá najvýraznejšie profitovala z otvorenia východných ekonomík. Je najväčším obchodným partnerom, podieľa sa takmer päťdesiatimi percentami na obchode medzi Európskou úniou a východnou Európou. Je najväčším investorom, ale prirodzene investori očakávajú návratnosť svojich investícií. Nemecko sa tiež obáva, že bude hlavnou cieľovou krajinou pre imigrantov. T. Fischer: Niektoré skupiny v našej populácii sa obávajú, že nezamestnaní z Východu, z budúcich členských krajín, by mohli zneužívať nemecký systém sociálneho zabezpečenia. V Nemecku existujú špecifické profesijné skupiny, ktoré sú zvlášť skeptické v otázke rozširovania, na jednej strane ich predstavujú farmári, na druhej strane veľká časť obyvateľov bývalého východného Nemecka. Napríklad čo sa týka európskych štrukturálnych fondov a ich prerozdeľovania – ľahko si možno predstaviť, že krajiny bývalej NDR hneď po ďalšom rozšírení EÚ stratia veľkú časť príspevkov z týchto fondov. Dôjde k ich presunu v prospech budúcich členských štátov. No a ďalšou obavou je, že hranice EÚ sa po rozšírení posunú ďaleko na východ a badať tu úplne odôvodnený strach, že by v dôsledku nedostatočnej pohraničnej ochrany zo strany nových členských štátov začal organizovaný zločin z Ruska a Ukrajiny operovať v oblasti budúcej rozšírenej Európskej únie. Aké nálady panujú v súvislosti s integračnými procesmi v Rakúsku? Existuje tu výraznejšia opozícia voči vstupu desiatich kandidátskych krajín do EÚ? K. Marchelová: Nuž, nájdete veľa podobností medzi nemeckým a rakúskym pohľadom na vec. Najväčšie obavy Rakúšanov sa postupne akosi rozplynuli, svoj vrchol dosiahli asi pred troma rokmi, keď vrcholila verejná debata o otázke rozširovania. Každý bol veľmi nervózny, ľudia sa stávali v tejto otázke hysterickými, a to nehovorím o nevzdelaných ľuďoch, niekedy to boli práve vysoko postavení štátni zamestnanci, ktorí to nezvládli. Mali sme jednoducho dojem, že veci zašli priďaleko. Po páde železnej opony sa zdalo, že to všetko potrvá niekoľko desaťročí. Viete, keď sa začalo postupne pristupovať k procesu rozširovania, všetko sa v skutočnosti odohralo oveľa rýchlejšie, než sa predpokladalo. V roku 1999 bol celý proces takpovediac v polčase, a vtedy situáciu vystupňovali rakúske odbory, ktoré prišli s vyhlásením, že by trvalo toľko a toľko rokov, kým by úroveň miezd, povedzme na Slovensku, dosiahla osemdesiat percent z priemeru Rakúska. A to bol veľmi statický prístup k rozširovaniu. Neskôr boli prinútení uznať, že sa veci vyvíjajú oveľa rýchlejšie, a museli prehodnotiť svoje pozície. Ďalšou inštitúciou, ktorá má vysoké postavenie medzi rakúskymi pracujúcimi, je „think tank“ odborov, ktorý tiež maľoval čierne obrázky, ako ľudia budú prichádzať z Bratislavy do Viedne a budú zneužívať našu starostlivo vybudovanú sociálnu sieť. Keď sa napokon nemeckému kancelárovi podarilo presvedčiť klub Európskej únie, že by sme sa mali začať na vec dívať realisticky a vyjednávať v tejto oblasti, tak zrazu z celej záležitosti vyfučala para a všetci sa ihneď uvoľnili. A čo Strana slobodných? Nebude klásť prekážky integračnému procesu, ak by sa udržala pri moci? K. Marchelová: Z vnútorných dôvodov Strana slobodných stále hovorí o rozširovaní s trpkosťou, no sebadeštrukcia tejto strany pod vedením Jörga Haidera prebehla pred niekoľkými týždňami, čo viedlo k rozpadu vládnej koalície. Ukazuje to, že sa netreba celej tejto veci obávať. Predčasné voľby by sa mali konať koncom novembra. V skutočnosti okrem slobodných sú v Rakúsku všetci naklonení rozširovaniu únie. Teda je to menšinový názor a netreba sa báť vážnejšej opozície voči rozšiovaniu EÚ. Mohli by ste konkretizovať dôsledky rozširovania na súčasné členské štáty Európskych spoločenstiev? M. Dauderstaedt: Keď sa východná Európa stane ekonomicky stabilnou, to prirodzene zabráni časti imigrácie do Nemecka, bude pre nás však zložitejšie prispôsobiť sa relokácii výroby do východoeurópskych krajín. Tá bude mať za následok redistribúciu nákladov a ziskov v rámci nemeckej spoločnosti. Pri tomto procese prehrávajú nekvalifikovaní robotníci, pretože výrobné segmenty, ktoré sú súčasťou reťazca pridanej hodnoty, náročné na prácu nízkej kvalifikácie a v nízkych platových kategóriách sa presunú do centrálnej a východnej Európy, a takíto ľudia stratia svoju prácu vo východnom Nemecku. Dá sa tiež očakávať, že dovoz takýchto výrobkov prevýši nemeckú domácu produkciu. Potom sú tu isté sektory, ako napríklad stavebné práce alebo gastronómia, kde imigranti alebo robotníci dochádzajúci z prihraničných regiónov vo východoeurópskych krajinách, zaberajú pracovné miesta domácim robotníkom. Asi tristotisíc ľudí z východnej Európy, najmä Poliaci, pracujú v nemeckom stavebnom priemysle, zatiaľ čo približne rovnaký počet nemeckých robotníkov je nezamestnaných. Musíme sa prispôsobiť týmto zmenám v ekonomickej štruktúre, ktoré sú výsledkom otvorenia európskeho ekonomického priestoru. Táto situácia, samozrejme, viedla k určitému znepokojeniu medzi nemeckými voličmi, no ak Nemecko zvládne túto tranzíciu, obe strany na tom môžu len získať. Ale na to potrebujeme citlivú a inteligentnú politiku na všetkých stranách – kandidátskych krajín, členov EÚ, ale aj Európskej únie ako celku, ktorá viac-menej reguluje ekonomickú výmenu v európskom meradle. T. Fischer: Ja som tiež z Nemecka, preto hrozí, že budem opakovať viaceré veci, ktoré už uviedol pán Dauderstaedt. Keď sa začínal proces rozširovania EÚ na začiatku deväťdesiatych rokov, primárnym cieľom bolo vytvoriť akúsi európsku zónu stability. Druhým cieľom bolo prostredníctvom rozširovania propagovať proces transformácie smerom k demokracii a trhovej ekonomike v kandidátskych krajinách a tretím cieľom, najmä z pohľadu Nemecka, bolo, aby sa kandidátske krajiny stali obrovským novým trhom pre nemeckých exportérov. Nemecko profituje z týchto nových trhov vo veľkej miere, ako najväčší vývozca spomedzi súčasných členských štátov EÚ, má na tom skrátka silný ekonomický záujem. Nanešťastie, skepticizmus počas celého procesu rozširovania narastal, najmä odkedy prvá skupina kandidátskych krajín vstúpila do EÚ na základe rozhodnutia helsinského summitu. Zrazu sme tu mali skupinu dvanástich až pätnástich kandidátskych krajín, ktoré by sa v budúcnosti mohli stať členskými štátmi EÚ, a objavili sa obavy, že z takéhoto veľkého počtu kandidátskych krajín by mohli vyplynúť isté nevýhody. Najmä, ak sa pozrieme na krajiny ako Rumunsko alebo Bulharsko, ktoré skutočne veľmi zaostávajú, pokiaľ ide o ekonomický rozvoj. V prvom rade sú tu značné problémy v prihraničných regiónoch na východe Nemecka, pán Dauderstaedt už spomenul príklad migrujúcich pracovných síl, ktoré vytláčajú Nemcov z trhu pracovných príležitostí, pretože predstavujú lacnejšiu pracovnú silu. Druhou obavou je, že vzrastie konkurencia na kapitálovom trhu a kapitál sa presunie na nové trhy za príťažlivejšími systémami sociálneho zabezpečenia, kvôli nižšiemu daňovému bremenu a z podobných dôvodov. Treťou obavou je turizmus za sociálnym zabezpečením (welfare tourism), hoci si nemyslím, že táto hrozba je reálna. K. Marchelová: Jedna vec, ktorá dosť znepokojovala Rakúšanov, bola otázka poľnohospodárstva, ale nie v súvislosti so Slovenskom. Bolo to skôr vnútorným problémom, a nemá to len do činenia s rozširovaním, ho so zmenami v štruktúre samotného poľnohospodárstva v rámci EÚ a v kontexte jej vzťahov k Svetovej obchodnej organizácii. Ak EÚ nejako vyrieši so všetkými členskými štátmi a s novými členmi otázku bezpečnosti, imigrácie, utečencov a azylovú politiku, keď každý bude mať pocit, že všetci ostatní sa tiež usilujú dodržiavať dané pravidlá, potom všetci budú spokojní. Je teda v našom záujme, aby Slovensko malo rozumnú sociálnu politiku, rozumnú politiku zamestnanosti, aby ste zvládli kontrolu svojich hraníc. Každý sa jednoducho musí snažiť o to, aby základné pravidlá boli dodržiavané, aby sa zabránilo vzniku chaosu. Ak to všetko zvládneme, tak Európa bude skutočne miestom, kde sa oplatí žiť. Akým smerom bude podľa vás pokračovať vnútorná inštitucionálna reforma EÚ, ktorou sa momentálne intenzívne zaoberá konvent? T. Fischer: Druhá rovina obáv z rozširovania sa týka práve rozčarovania z obmedzenej schopnosti únie uskutočniť v krátkom čase plný rozsah nevyhnutných reforiem. Zdá sa, že rozširovanie stojí v konflikte so schopnosťou prehlbovať integráciu na úrovni inštitucionálnych reforiem. Jeden z prvých členov Európskej komisie van den Grueben varuje, že politický systém eurozóny, teda zóny členských štátov EÚ, ktoré participujú na projekte spoločnej meny, sa už teraz blíži k federatívnemu politickému systému, a ďalšie rozširovanie by mohol tento vývoj zabrzdiť. Je to priveľký nápor na európske inštitúcie, na jednej strane zápoliť s prehlbovaním integrácie smerom k federalizmu a zároveň s prírastkom členov na druhej strane. Treba dodať, že na začiatku procesu rozširovania nik neočakával, že otázka národnej suverenity a myslenia orientovaného týmto smerom bude medzi kandidátskymi krajinami tak silno rezonovať. Z dôvodu nedávno získanej nezávislosti sa tu objavilo myslenie v kategórii národná hrdosť, čo by mohlo viesť k zosilneniu pozícií skupiny tých členských štátov EÚ, ktoré obhajujú model medzivládnej spolupráce. Obhajcovia silných nadnárodných inštitúcií (komunitárnej metódy spolupráce) by takýmto vývojom mohli utrpieť. Aké problémy môže Slovensko očakávať v súvislosti so vstupom do Európskej únie? P. Weiss: Je to jedna z najväčších historických zmien v živote nášho národa. Ja si myslím, že v našej krajine máme v tejto súvislosti jeden veľký problém, a to nedostatok informácií a privysoké očakávania. Na Slovensku a v Maďarsku je najvyššia úroveň podpory členstva v únii spomedzi všetkých kandidátskych krajín. No som si istý, že úroveň informovanosti slovenskej verejnosti je stále veľmi nízka, a preto sa tu naskytá otázka, prečo slovenskí občania tak výrazne podporujú vstup do EÚ. Myslím, že to súvisí s faktom, ktorý spomenul Ľubomír Lipták v jednej zo svojich historických štúdií: Slovensko nebolo schopné počas 20. storočia prekonať veľkú medzeru v ekonomickej výkonnosti medzi ním a inými európskymi štátmi. Stále stojíme pred cieľom dostať sa na rovnakú úroveň napríklad s Rakúskom. Ľudia zrejme intuitívne cítia, že musia prevziať pravidlá a hodnoty Európskej únie, aby dokázali modernizovať krajinu. No na druhej strane O. Gyarfášová vo svojom sociologickom výskume z roku 1997 uviedla, že asi 70 percent slovenskej populácie nikdy nebolo v zahraničí dlhšie ako týždeň. Existuje tu veľká priepasť medzi jednotlivými segmentmi slovenskej populácie. Musíme prekonať aj proces kultúrnej adaptácie. Čím je situácia Slovenska špecifická, čím sa líši od situácie v iných kandidátskych krajinách? P. Weiss: Máme veľmi veľké rozdiely vo vývoji jednotlivých regiónov, čo je spojené s problémami dvoch menšín – maďarskej a rómskej. Navyše, ako už spomenul pán Fischer, Slovensko nedávno získalo samostatnosť, buduje svoju štátnosť a národnú identitu, a tak nebude jednoduché vzdať sa časti suverenity. Slovenská republika má a bude mať problém aj s imidžom krajiny, pretože pre omyly niektorých politikov jednoducho nemá v zahraničí taký dobrý obraz ako napríklad Česká republika alebo Maďarsko. My všetci musíme v prospech Slovenska vyvíjať kampaň a spolupracovať aj s dobrými reklamnými agentúrami, aby sme tento problém vyriešili. Ešte by som rád spomenul náš vzťah k Ukrajine. Nechcem hovoriť o problémoch s kontrolou hraníc, chcem hovoriť o duchovnom, mentálnom probléme Slovákov – musíme sa stať takými solidárnymi s Ukrajinou, akými sme sa stali voči západnej Európe. O šesť až sedem mesiacov sa bude konať na Slovensku referendum o vstupe do Európskej únie a ja si myslím, že je tu veľká nevyhnutnosť podávať našim občanom korektné informácie. Ako hodnotíte knihu Margaret Thatcherovej Statecraft, v ktorej sa pozerala z kritickej perspektívy na centralizáciu v Európskej únii? Podľa Shanonna systém, aký predstavuje Európa, je veľmi heterogénny. Ako sa môže v krátkom čase transformovať, ak chceme byť pri jej zjednocovaní úspešní? Dá sa zachovať táto rozmanitosť alebo sa Európa pretvorí na homogénny štát s jednou dominantnou paradigmou? T. Fisher: Pokiaľ ide o knihu Margaret Thatcherovej, jej základný postoj voči únii bol vždy nasledovný: „Chcem späť svoje peniaze.“ To charakterizuje jej chladný postoj k euru. Keď súhlasila s Jednotným európskym aktom, v skutočnosti nevedela, čo robí, keďže neuvážila prelínanie politík členských štátov, ktoré vyplynulo z vytvorenia spoločného trhu. Neskôr sa tento trend pokúsila zvrátiť. Filozofiu Margaret Thatcherovej, ktorá však už vtedy, našťastie, nebola dominantnou na britskej politickej scéne, možno vystihnúť slovami, že európska integrácia by sa mala obmedziť na vytvorenie spoločného trhu. Čo sa týka druhej otázky, heterogénnosť v rámci Európskej únie sa už stala súčasťou systému, ale tu je práve paradox, lebo zároveň jestvuje nebezpečenstvo priveľkého previazania v procese prehlbovania integrácie a voči tomu neexistuje nijaký alternatívny vývoj. V súčasnosti oba procesy naberajú na intenzite – pracuje konvent, je tu zmluva z Nice. Tá by mala vytvoriť inštitucionálny rámec, ktorý by mal garantovať, že Európska únia bude pripravená zvládnuť ďalšie rozšírenie. Blíži sa aj záver predvstupových rokovaní, dúfajme, že ešte koncom tohto roka. Do únie by teda v roku 2004 malo vstúpiť desať nových členských štátov, čo bude predmetom rokovania medzivládnej konferencie, a mala by sa dokončiť aj vnútorná reforma EÚ. To, že všetky tieto procesy prebiehajú v rovnakom čase, je výrazom názoru, že únia musí byť pripravená integrovať túto veľkú heterogénnosť, rozmanitosť, ktorú tu máme. K. Marchelová: Ide skutočne o komplikovanú otázku. Toto rozširovanie je naozaj historickou výzvou. Rozmanitosť vnútri Európskej únie narastá a nie sme si istí, či to celé bude stopercentný úspech. Ak by mal tento projekt zlyhať, je pravdepodobné, že niekoľko štátov sa bližšie zoskupí a vytvorí sa akési jadro EÚ, ktoré za sebou nechá ostatných. Myslím, že musíme vložiť všetku energiu do toho, aby bol integračný proces úspešný, pretože potom vytvoríme hodnotu, z ktorej budeme všetci profitovať, a tou je väčšia stabilita. P. Weiss: Jedna krátka poznámka: Margaret Thatcherová bola proti opätovnému zjednoteniu Nemecka, pretože si myslela, že je proti britskému národnému záujmu, aby v Európe existovalo silné Nemecko. Za jej myslením sa skrýva akási nostalgia za minulosťou Veľkej Británie ako jednej z veľmocí. Keď prebiehajú debaty o budúcnosti Európskej únie a jej inštitúcií, mal by sa klásť väčší dôraz na nadnárodnú alebo na medzivládnu formu spolupráce? Čo by ste poradili Slovensku, ktorá forma integrácie by bola pre nás výhodnejšia? Viac alebo menej federalizovaná Európa? M. Dauderstaedt: Neexistuje jednoznačná odpoveď. Vidím isté problémy pri každej možnosti. Medzi analytikmi európskeho politického systému prevláda názor, že viac zdravého rozumu je v štruktúre, ktorá pracuje komunitárnou metódou, teda na nadnárodnej úrovni. Silné postavenie Európskeho parlamentu a Európskej komisie by ochraňovalo záujmy mikroštátov. Pri medzivládnej spolupráci by sa v Rade ministrov presadili skôr záujmy veľkých členských štátov. To by hovorilo v prospech federalistického modelu Európy, v ktorom by sa pracovalo zväčša komunitárnou metódou. No ak máte silnú medzivládnu spoluprácu a právo veta pre každý členský štát, bez ohľadu na jeho rozmer, veď všetky kandidátske krajiny s výnimkou Poľska a Rumunska sú malými krajinami, tak by tieto krajiny jednoznačne získali vplyv na politiku EÚ. Právo veta by sa teda stalo akousi pákou na presadenie ich záujmov. Ak sa bližšie pozrieme na distribúciu hlasov podľa veľkosti štátu a na to, ako sú jednotlivé oblasti v spoločnej politike spojené konkrétnymi procesmi rozhodovania, môžeme vidieť, že sú tu isté oblasti, v ktorých sa pri rozhodovaní používa výlučne komunitárna metóda. Európsky parlament a komisia tu zohrávajú veľmi dôležitú úlohu, napríklad oblasť vonkajších obchodných vzťahov je v exkluzívnej kompetencii komisie. Potom tu máme oblasti ako spoločná poľnohospodárska politika, kde parlament nerozhoduje vôbec, pretože to spadá pod čisto medzivládnu spoluprácu, ako celý druhý a tretí pilier. Celá debata sa v súčasnosti krúti okolo toho, ktoré spoločné politiky by sa mali zaradiť pod rozhodovanie na nadnárodnej úrovni. Samozrejme, sú tu isté oblasti, o ktoré majú kandidátske krajiny silný záujem, a potom oblasti s menšou dôležitosťou, kde by tieto štáty pripustili väčšie právomoci inštitúcii EÚ. Keďže väčšina rozhodnutí sa v EÚ robí v celých balíkoch, myslím, že budete mať možnosť prísť a vyjednať si ústupky v takej či onakej oblasti. Kandidátske krajiny by mali mať skôr záujem o menej federalizovanú Európu, v ktorej by väčšiu rolu zohrávali silné národné politiky. P. Weiss: Ja len dodám, že pri zrode Európskej únie stála po druhej svetovej vojne myšlienka zabrániť možnému konfliktu medzi európskymi krajinami. Medzivládna spolupráca je skôr určená na upokojenie rastúceho nacionalizmu v niektorých európskych štátoch a je v našom spoločom záujme, aby tento nacionalizmus z Európy v budúcnosti vymizol. Posilnenie federácie alebo konfederácie vo výstavbe európskych inštitúcií by bolo podľa mňa veľmi vítané. K. Marchelová: Ja som sa práve dozvedela z článku publikovaného Giscardom d’ Estaigne, prezidentom konventu, že jedna z pracovných skupín odporúča, aby sa konvent postavil za jedinú vedúcu osobnosť, ktorá by stála na čele únie a umožnila by realizáciu splynutia dvoch momentálne platných zmlúv, ktorými sú Zmluva o Európskych spoločenstvách a Zmluva o Európskej únii, a ktorá by dokázala následne zblížiť a racionalizovať tie nástroje EÚ, ktoré majú podobný dopad a rozsah, no sú zakotvené pod odlišnými piliermi. V inom článku, ktorý odhadoval výsledky diskusií v rámci konventu, som našla poznámku, že zástupca Veľkej Británie dosť pochybuje o tom, či by súhlasil so striktne nadnárodnými inštitúciami. Briti pravdepodobne nepripustia zaradenie druhého piliera, do ktorého patrí Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika pod nadnárodný modus rozhodovania. No ak sa nezaradí na nadnárodnú úroveň, znamená to, že Európsky parlament ani Európsky súd nebudú môcť rozhodovať o tejto otázke. Výsledok rokovaní skutočne nie je dopredu známy. M. Dauderstaedt: Hovorilo sa tu o Európe ako o federácii národných štátov. Existuje dokument nemeckej Sociálnodemokratickej strany z roku 2000, ktorý obsahoval návrh blízky nemeckému modelu federácie, kde by bol predseda Rady ministrov v pozícii kancelára a Európsky parlament by mal komoru národov. Na druhej strane jestvuje aj iná koncepcia Európskej únie. Ak sa bližšie pozrieme na postoje, ktoré sa prejavili pri rokovaniach o zmluve z Nice, tak napríklad Nemci boli ochotní vzdať sa požiadavky jednohlasnosti pri rozhodovaní o otázkach imigrácie. Teda existujú určité výnimky zo všeobecných predstáv, konkrétne národné záujmy, ktoré určite zasiahnu do vyjednávaní na medzivládnej konferencii. Sú tu modely, ktoré stoja v protiklade, napríklad voľba prezidenta EÚ hlavami štátov a vlád členských krajín z radov Rady ministrov, na druhej strane stojí koncepcia voľby predsedu komisie Európskym parlamentom, čo je porovnateľné napríklad s francúzskym politickým systémom. Sú to silné konfliktné názory prívržencov medzivládnej spolupráce a komunitárnej metódy, a ich zástancovia budú musieť dospieť ku kompromisu. Ja len dúfam, že to bude dobrý kompromis. Joschka Fischer v prejave na Humboldtovej univerzite prezentoval svoju víziu Európy ako federácie. Mám pocit, že táto myšlienka je dnes nerealizovateľná, že je tu priveľa národných záujmov. Kam sa podeli plány priamej voľby predsedu Európskej komisie občanmi Európskej únie? Zaoberajú sa ešte politici SPD takýmito úvahami? M. Dauderstaedt: Len na vysvetlenie spomínaného Fischerovho prejavu, aby som zabránil nedorozumeniu, on nechcel federáciu. To, čo chcel, bola federácia národných štátov, a to je rozdiel. Nehovoril o konkrétnom usporiadaní v budúcej inštitucionálnej architektúre EÚ, ale ponúkal viaceré možnosti. Áno, spomenul aj možnosť mať priamo voleného predsedu komisie, ale uviedol aj možnosť jeho voľby Európskym parlamentom a možnosť vytvorenia druhej komory parlamentu. Skutočne ponúkol viacero modelov. Integrácia je postupný proces, hádam na počiatku budeme mať len malú skupinku štátov, ktoré budú ochotné spolupracovať federatívnou metódou, a postupne s tým budú konfrontované aj ostatné štáty. V Nemecku existuje viacero inštitúcií, ktoré sa zaoberajú reformou EÚ a analyzujú tieto modely. T. Fisher: Je pravda, že v Nemecku sa veľa „think tankov“ zaoberá týmito otázkami, ale stále vás môžem ubezpečiť, že ak vláda alebo ľudia blízki vláde predložia svoje pozície, ako napríklad spomínaný dokument SPD či niektoré spoločné iniciatívy medzi Gerhardom Schröderom a inými hlavami štátov, napríklad v rámci konventu, väčšinou nás úplne zaskočia. Aké je vaše osobné hodnotenie Slovenska ako jednej z kandidátskych krajín? Čo považujete za našu prednosť, v čom vidíte nedostatky? M. Dauderstaedt: Silnou stránkou Slovenska je aspoň čiastočne jeho ekonomický vývoj. Dlhý čas sa podceňoval. Boli ste jedna zo silných východných ekonomík, no vaše úspechy zahraničie vnímalo veľmi slabo. Mali ste lepší prírastok HDP ako viaceré iné kandidátske krajiny, ani v mnohých reformách ste veľmi nezaostávali. Zaradenie Slovenska do druhej skupiny uchádzačov súviselo skôr s politickou situáciou vo vašej krajine. Hoci si myslím, že Európska únia urobila chybu, keď brala Vladimíra Mečiara priveľmi vážne. Mohli sme riešenie tejto otázky nechať na slovenských občanov, namiesto toho, aby sme zvonku vyvíjali tlak, vyčítajúc Slovensku slabiny v tejto oblasti. Podobné nedostatky napríklad vo vzťahu k menšinám či v zákonodarstve, dotýkajúcom sa masmédií, by ste mohli nájsť aj v členských štátoch EÚ, hoci ojedinele. Je škoda, že pre tieto príčiny bolo Slovensko dlho na chvoste integračného procesu, čo zjavne všetko skomplikovalo. Napríklad v súvislosti s colnou úniou s Českou republikou. Totiž už len z geografického hľadiska boli obavy prijať Českú republiku bez súčasného vstupu Slovenka do EÚ. V mnohých ohľadoch EÚ sama kládla prekážky intergácii tým, že sa správala k Slovensku spôsobom, o ktorom som hovoril. Ale ak by sa Slovensko bolo vyhlo niektorým problémom, tento prístup EÚ by nikdy nebolo pocítilo. K. Marchelová: Silnou stránkou vašej krajiny sú ľudia, najmä tí mladí. Ste ochotní naučiť sa niekoľko cudzích jazykov, čo je jednoznačnou výhodou. Máte veľa vedomostí o iných stredo- a východoeurópskych krajinách, čo je skutočným vkladom do budúcnosti. Ďalším kladom obyvateľov Slovenska, ako som si dnes uvedomila, je, že sú veľmi presvedčení o vstupe do Európskej únie. Slabinou je, že nanešťastie – a teraz budem veľmi rakúska – vaša krajina vyrába atómovú energiu. Ale my veríme, že jedného dňa vás presvedčíme, aby ste používali obnoviteľné zdroje energie. M. Dauderstaedt: Ešte chcem povedať, že silnou stránkou Slovenska bol pragmatický prístup ku kritériám a plneniu predvstupových požiadaviek. Proces rozširovania sa okrem iného týka aj peňazí. Zaujímalo by ma, ako to ovplyvní subvenčnú politiku v oblasti poľnohospodárstva? K. Marchelová: Čo sa týka poľnohospodárstva, musím vám dať dve odpovede. Prvá sa zhoduje s tým, čo by vám povedal rakúsky minister hospodárstva, príslušník konzervatívneho tábora, člen Rady ministrov. On tvrdí, že únia by nemala odmietať platiť subvencie v plnej výške priamo poľnohospodárom. To stojí v ostrom protiklade s tým, čo hovorí iný Rakúšan, konkrétne Franz Fischler, ktorý je komisárom pre poľnohospodárstvo a ktorý bol kedysi jeho nadriadeným. Sociálni demokrati podporujú Fischlerov názor, že treba celý systém poľnohospodárstva zmeniť. A to sa vôbec netýka Slovenska, ale napríklad Poľska. Poľsko sa usiluje skryť vysokú nezamestnanosť v tomto odvetví, a ak by obdržalo plnú výšku priamych subvencií, znamenalo by to zastavenie celej reformy poľnohospodárstva. Farmárom by sa nevyplatilo odísť z tohto rezortu a hľadať si prácu v inej sfére. A všetky takzvané staré členské štáty by museli zvýšiť svoje príspevky, aby mohla únia pokryť nové výdavky. M. Dauderstaedt: Pre Nemecko platí zhruba to isté, čo pre Rakúsko. SPD je vládnucou stranou a máme ministra poľnohospodárstva, ktorý je zároveň aj ministrom pre ochranu spotrebiteľa, čo je vlastne zásadne protirečivé spojenie. Ak sa spýtate na nemecký postoj, poľnohospodári budú mať názor, ktorý sa jednoznačne líši od názoru spotrebiteľov a nemeckých daňových poplatníkov. Väčšinový názor by teda reprezentoval druhú skupinu, ktorá podporuje reformu v poľnohospodárskom sektore. No všetko závisí od zahraničných záujmov Nemecka, ktoré je v súčasnosti v silnom konflikte s Francúzskom, hoci v rámci EÚ bolo vždy jeho hlavným spojencom. Na summite v Berlíne sa Nemecko usilovalo pretlačiť výraznejšie reformy, no narazilo na silnú francúzsku opozíciu. Neskôr sa pokúšalo vybudovať úžší vzťah s Veľkou Britániou, ktorá sa ponúkala ako spojenec na zmenu Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ, ale partnerstvo Nemecka s Francúzskom jednoducho treba uchovať. Je to veľmi komplikovaná otázka. Môžete však rátať s tým, že Nemecko bude podporovať výraznejšiu zmenu, nútia nás k tomu predovšetkým rozpočtové obmedzenia. Tlačia na nás Maastrichtské kritériá a zároveň sa musíme vyrovnávať z nízkymi daňami zo zisku a vysokou nezamestnanosťou. Definitívne rozhodnutie o prijatí desiatich kandidátskych krajín, medzi nimi aj Slovenskej republiky, by malo padnúť v roku 2004. Novým skutočnostiam sa nebudeme musieť prispôsobovať len my, vyžaduje si to inštitucionálne zmeny na úrovni Európskej únie, ale aj adaptáciu terajších členských štátov. Európska integrácia je postavená v prvom rade na princípe spolupráce, a tá sa vyžaduje od všetkých zúčastnených. Všetci budeme musieť dodržiavať isté pravidlá, aby táto spoločná kooperácia skutočne fungovala a aby splnila naše očakávania. Tento text vznikol s láskavou podporou vedenia a študentov Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici. Touto cestou im ďakujeme. redakcia
spracovala Tatiana Súľovská
