Euro globalizuje Európu. Toto nemienime defenzívne, akoby národná suverenita bola v procese globalizácie len jedným z „kariet pri rokovaní“ voči iným štátom a strácala sa v nadnárodných súvislostiach. Túto tézu musíme pochopiť skôr ofenzívne, s určitými geo – ekonomickými dôsledkami. Spoločná mena ochraňuje členov eurozóny voči destabilizujúcim vplyvom zvonku. Takto získavajú priestor pre konanie. Zároveň rastie ich kolektívna váha v záležitostiach menovej politiky. Získavajú silu rokovať. Oboje sa týka predovšetkým USA a tým aj transatlantického vzťahu.
Vlády štátov na obidvoch stranách Atlantiku sú a zostanú poslednými inštanciami, ktoré – doteraz nedostatočne využívajúce nimi vytvorené medzinárodné inštitúcie – určujú rámcové podmienky konania hospodárskych subjektov. A aj keď v procese integrácie trhov sa aj pre jednotlivé vlády stále výraznejšie stáva rámcom rozhodnutí svet, tak proces globalizácie znamená len postupnú, nie principiálnu zmenu. Globalizujúca harmonizácia národných hospodárskych politík sa zatiaľ neuskutočňuje. Zároveň kolektívna záväznosť prihlásenia sa k liberálnemu svetovému obchodnému a finančnému systému predurčuje rovnako orientované národné preferencie. Zámery sa však, ako je známe, menia rýchlejšie ako schopnosti. Preto nie sú žiadnou zárukou pred novými podobami protekcionizmu, či už v dôsledku oživenia skrytých geo – ekonomických reflexov, alebo ako dôsledok politických otrasov vyplývajúcich zo zlyhania medzinárodného systému alebo z vnútroštátnych kríz.
V krízach sa prebúdzajú stereotypy
Na druhej strane geoekonómia je síce zakotvená v myšlienkovej tradícii realizmu, nie však v realite vzorov správania, ktoré temer od prirodzenosti patria k štátom snažiacim sa vytvoriť okolo seba vojensky neutrálny priestor ako obranu proti všade číhajúcemu – či už reálnemu alebo len vyfantazírovanému – nebezpečenstvu. Hospodársky rast, resp. úpadok sa ľahko môže stať dôvodom politickej konfrontácie. Najmä vtedy, keď vlastný hospodársky úpadok je spojený s hospodárskym vzrastom iných, sa aj predstavované nebezpečenstvo môže stať reálnym. Predovšetkým vzťah Japonska a Spojených štátov v posledných dvadsiatich rokoch ponúka dosť materiálu na ilustráciu tejto tézy.
Vzťah Európskej únie a USA sa komplikuje
Európska výzva, ktorá sa objavila zavedením euro, je iným prípadom. Z diaľky sa zavedenie eura javí ako pre Európanov samotných riskantný experiment. Avšak kombinácia reálneho posunu moci v oblasti menovej politiky a ekonomického oslabenia vedie na druhej strane Atlantiku k neistote, ktorá je ideálnou pôdou pre panické reakcie. Ak nebudeme na ne včas kooperatívne reagovať, ľahko sa môžu panika stupňovať a viesť ku kríze.
Hegemónia môže síce uľahčiť vznik liberálneho svetového hospodárskeho systému založeného na kooperácii. Nie je však podmienkou vytvorenia takéhoto systému. Takáto predstava vychádza z dodatočného idealizovania toho, čo sa nazývalo Pax Britannica a čoho dedičom by mal byť dnes Pax Americana.
Podmienky spolupráce
Bez unipolárneho usporiadania je manažment poriadku založeného na voľnom obchode oveľa náročnejším, pretože predpokladá ochotu zriecť sa časti suverenity. Medzinárodná kooperatívna hospodárska politika predpokladá, že vlastne konjunkturálne a štrukturálne ťažkosti nie sú bezohľadne prenášané do vonkajšieho prostredia a že teda – v terminológii realizmu – „logika konkurencie“ je oddelená od „logiky konfliktu“. To si však vyžaduje, aby spolupráca nebola záležitosťou príležitosti a okamihovej výhody pre jednotlivé štáty, ale aby sa inštitucionalizovala. Medzinárodná obchodná organizácia už plní takúto funkciu, i keď ako taká ešte nedokáže odstrániť jednopólovosť. Menové vzťahy sú naproti tomu v dvojitom zmysle doregulované. Medzinárodné finančné inštitúcie ako je Medzinárodný menový fond a Svetová banka, ktoré sú silne ovplyvňované americkým kongresom, a neposkytujú porovnateľný inštitucionálny rámec ako WTO pre oblasť medzinárodného obchodu.
Euro vytvára nielen druhú svetovú menu, ale nás stavia aj pred istú dilemu. V strednodobej perspektíve transformuje súčasné unipolárny svetový menový (ne)poriadok na bipolárny a tým vytvára prinajmenšom symetrické podmienky pre spoluprácu. Z krátkodobého hľadiska však vedie k sporom typu „kto z koho“.
Potreba nových inštitúcií
Aby sa tieto spory nestupňovali, je potrebné vytvoriť inštitucionálne predpoklady pre trvalú kooperáciu.
Z principiálneho hľadiska flexibilným rámcom takejto spolupráce a výmeny informácií by mohla byť G-7. Tá sa však postupne stráca v ceremoniálnom aspekte svojej existencie. Preto by bolo možné vytvoriť popri G-7 osobitný inštitucionálny rámec v podobe G-3, ktorá by pozostávala z guvernérov národných bánk a ministrov financií USA, Japonska a z prezidenta Európskej centrálnej banky. Neboli by v nej teda zastúpené jednotlivé členské štáty Európskej menovej únie a ani Veľká Británia ako jej potenciálny člen. Zostane však otvorenou otázkou, či by takéto inštitucionálne usporiadanie bolo spojené aj s určením cieľových zón pre zúčastnené meny.
Proti tomuto návrhu hovoria pochybnosti o jeho praktickej aplikovateľnosti, ako aj neochota USA vzdať sa menovej suverenity v prospech medzinárodného paktu. Inštitucionalizácia takejto G-3 by v dlhodobejšej perspektíve viedla aj k makroekonomickej koordinácii ako logického doplnku ku koordinácii fiškálnej a hospodárskej politiky Európskej menovej únie. Zároveň by to bol aj príspevok k jej konsolidácii. A to by mohlo pripraviť cestu projektom „Nového transatlantického trhu“ alebo „Transatlantického hospodárskeho partnerstva“, o ktorých sa dnes hovorí, o ktorých sa však vážne nerokuje. Tento druh kooperácie by vzal vietor z plachiet možným konfliktom, ktoré by v dôsledku stupňovania geo – ekonomickej konkurencie mohli viesť k oslabeniu súčasných spojenectiev.
Autor je vedeckým pracovníkom Hessenskej nadácie pre skúmanie mieru a konfliktov vo Frankfurte
