Eugenika – veda, ktorá ešte nepovedala posledné slovo VI.

„Veľmi som sa bála, ale musela som ísť, pretože náš život bol veľmi zlý. Mala som štyri deti, ktoré som nemohla uživiť a nijakú prácu. Teraz sme dostavali dom. Peniaze sú však preč, rovnako, ako moja oblička,“ hovorí Nina Ungureanuová z Moldavska. Patrí k tým tisícom ľudí, ktorí „slobodne“ vstúpili na voľný trh, aby obchodovali – s vlastnými orgánmi. Rovnako ako rodičia, ktorí predávajú vlastné deti. Aj keď tejto transakcii sa nehovorí predaj, ale medzinárodná adopcia. Obchod s orgánmi sa v posledných dvoch desaťročiach stal popri zbraniach, drogách a ľuďoch (či už ide o „biele mäso“ alebo medzinárodnú adopciu) najvýnosnejšou formou zarábania peňazí. Štandardná suma, ktorú môže „predávajúci“ získať napríklad za obličku, ktorá je jedným z najžiadanejších artiklov, sa na svetovom trhu pohybuje v rozpätí tisíc až šesť tisíc amerických dolárov. Kupujúci za ňu zaplatí okolo 150 až 200-tisíc dolárov. Zisk, ktorý tu tvorí približne 99 percent, získava z väčšej časti sprostredkovateľ. Rozdelenie zisku sa pohybuje v podobných reláciách aj pri predaji detí. Najmenej získava predávajúci. Jeho situácia sa obchodom vždy výrazne zlepší, aj keď len dočasne a relatívne. V porovnaní s kupujúcim naďalej zostáva v biede a otrasných podmienkach. Najväčšiu sumu získava sprostredkovateľ, ktorému sa zatiaľ oficiálne hovorí priekupník, pretože ide o nelegálny biznis. Zdá sa, že je potrebné zdôrazniť slovo zatiaľ… Nie je oblička ako oblička Rovnako ako pri väčšine celospoločenských tém, ktoré vzbudzujú väčšinový záujem a vyvolávajú emócie, sa vytvorili dva tábory. Opätovne ich môžeme nazvať konzervatívny a liberálny. Prvá skupina požaduje okamžitý zákaz, druhá legalizáciu. Verejnému diskurzu dominuje hlas konzervatívcov. Moralistické výkriky sa často transformujú do požiadaviek sprísnenia zákonov. Najprv sa však pozrime na liberálov. Juraj Karpiš, analytik inštitútu INESS, v jednom zo svojich článkov venovanom obchodu s orgánmi píše: „Voľný obchod umožňuje ľuďom vymieňať to, čo si cenia menej, za to, čo si cenia viac. Deje sa tak vďaka rozdielnemu subjektívnemu vnímaniu tej istej veci dvoma rozličnými ľuďmi. Výmenou dôjde k malému zázraku. V momente a pri zanedbateľných nákladoch sa akoby šibnutím čarovného prútika zvýši blahobyt naraz obidvom stranám výmeny. Tento jednoduchý mechanizmus však ľudia stále nechcú vpustiť do oblasti, kde by mohol zachrániť alebo minimálne zlepšiť nespočetné množstvo životov. Obchodovanie s orgánmi v medicíne je stále stigmatizované a všeobecne vnímané ako neprípustné“. Článok vyvoláva dojem chladnej racionálnej analýzy, často operuje s číslami a vytvára tento logický úsudok: (1) existujú ľudia, ktorí nevyhnutne (pretože inak zomrú alebo budú trpieť) potrebujú orgán iného človeka, (2) existujú ľudia, ktorí sú ochotní (pretože živoria alebo pomaly zomierajú – tento fakt však autor zamlčiava a obchádza) predať svoj orgán, (3) záver: je potrebné sprostredkovať legálnu formu obchodu, pretože pre obe skupiny sa ich životná situácia zlepší. Dojem racionálnej analýzy kazia formulácie ako „malý zázrak“, či „šibnutie čarovného prútika“ – ale nejde o náhodu. Napriek titulu analytik je Karpiš v skutočnosti vyznávačom jednej z najnovších foriem ideológie s názvom neoliberalizmus. Rovnako ako iné vierovyznania, aj toto má precízne vypracovanú dogmatiku, ktorá mnohé javy dobre a zrozumiteľne vysvetľuje, ale zároveň aj mnohé zakrýva. Práve preto si uvedený autor nikdy nepoloží otázku, prečo je pre neho jeho vlastná oblička cennejšia ako spomínaných pár tisíc dolárov a pre Ninu Ungureanuovú nie. V rámci neoliberálnej dogmatiky je takáto otázka jednoducho nezrozumiteľná, zle sformulovaná a možno aj tak trochu heretická. Konzervatívny tábor operuje s pojmami z oblasti morálky a odvoláva sa na nedotknuteľnosť človeka. V skutočnosti sú však nedotknuteľné len ich názory, ktoré sú, rovnako ako v prípade neoliberálov, sformulované do precíznej dogmatickej hierarchie. Za morálkou sa ukrývajú infantilné psychologické potreby splynutia s vlastnou (v ich očiach nadradenou a najlepšou) kultúrou a náboženstvom. V prípade pochybností môžem len odkázať na staré cirkevné texty pranierujúce používanie okuliarov alebo uskutočňovanie pitiev ako diabolských nástrojov a postupov. Konzervativizmus musí na všetko nové hľadieť ako na zlé, v tom lepšom a produktívnejšom prípade ako na podozrivé. Za všetky výroky z tohto tábora uvediem len jeden. Pochádza z úst čelného predstaviteľa KDH. „Buď bude Európa kresťanská, alebo nebude vôbec.“ Ako vezmeme do úvahy, že ide o vyhlásenie politika, medzi iným tento výrok znamená aj to, že buď budú pri moci politici takéhoto typu (v ideálnom prípade on sám), alebo Európa zanikne. Veľmi podobne, ako som už uvádzal v jednom z predchádzajúcich dielov, sa vyjadril aj Adolf Hitler, keď v súvislosti so Židmi vyhlásil, že práve nacisti sú záchrannou silou všetkého dobrého. Lenže politik KDH na rozdiel od Hitlera nikdy nebude súhlasiť s eugenickými postupmi aplikovanými na ľudí, takže ako to spolu súvisí v kontexte so vzmáhaním sa eugeniky? Odstránený biľag pavedy Pri analýze rasovej hygieny som stanovil predpoklad, že eugenika aplikovaná v masovom spoločenskom meradle má štyri úrovne. A práve prvú úroveň, ktorú som nazval predvedeckou, respektíve hodnotovo-ideologickou, vypĺňajú v súčasnosti neoliberalizmus a neokonzervativizmus. Obe tieto ideológie sa síce v mnohom zhodujú, ale zároveň vedú nezmieriteľný zápas o nadvládu. Tento boj však nie sú schopné celkovo vyhrať a táto patová situácia vytvára výbušnú zmes otvárajúcu priestor pre masové eugenické experimenty rovnako dobre, ako to svojho času činil nacizmus. Neoliberalizmus spôsobuje radikálne premieňanie vzťahov a tiež celkového pohľadu nielen na základné medziľudské transakcie, ale aj človeka samotného. Komodifikácia (po slovensky by to bolo „stovarovanie“) znamená, že človek sa čoraz viac mení na spotrebiteľa a tovar a jeho vzťahy na obchod. Má svoju cenu, ktorá môže rásť, ale taktiež zmenšovať sa či úplne vymiznúť – človek sa môže stať príťažou. Neokonzervativizmus prináša snahu o sakralizáciu (zbožstvenie a nedotknuteľnosť) súboru istých ideí, ale aj skupín obyvateľov. Veľmi často sa sakralizácia viaže na národ, ale ešte častejšie a silnejšie na vierovyznanie a konkrétny kultúrny okruh. Nerozhodný súboj komodifikácie a sakralizácie spôsobuje, že vzniká veľký počet ľudí, ktorí vedú nehodný spôsob života, a preto je potrebné ich naprávať – trhom a správnou vierou, pri použití všetkých dostupných vedeckých postupov. Situácia sa však dostáva do ešte nebezpečnejšej podoby. Je totiž stále evidentnejšie, že ľudia v niektorých kultúrach a spoločenských vrstvách sú nenapraviteľní. Odtiaľ je už len malý krôčik k tomu, aby sa z tých, čo vedú nehodný život, stali tí, ktorí sú nehodným životom. Komodifikácia a sakralizácia spôsobujú to, čo nacizmus vo vzťahu k Židom a iným rasám – dehumanizujú ich, teda zbavujú ich prívlastku človečenstva. Tento proces dobre vysvetľuje zdanlivé protirečenia v oboch táboroch. U neokonzervatívcov je to urputná snaha chrániť nenarodený život a zároveň plošne bombardovať celé krajiny, a u neoliberálov vášnivý boj za slobodný trh a súčasne prehliadanie otrokárskych vzťahov panujúcich vo väčšej časti našej planéty. Dehumanizácia jednoducho znamená, že sú Ľudia a ľudia, alebo, že nie je oblička ako oblička, alebo v starej nacistickej terminológii – existujú nadľudia a tí ostatní. Druhú úroveň predstavuje abstraktná vedecká metodológia. Jej povaha s dominantným mocenským aspektom, snahou ovládnuť predmet skúmania a odstrániť jeho negatívne aspekty sa vôbec nezmenila. Práve naopak, došlo k jej prepracovaniu a vylepšeniu. Úloha expertného vedenia v spoločnosti sa zvýšila do tej miery, že čoraz častejšie a hlbšie ohrozuje samotné fungovanie demokracie. Stále väčší počet problémov a otázok ohľadom bezpečnosti, efektivity, ale aj kvality života sa stáva predmetom expertného skúmania, o ktorom laici údajne nič nemôžu vedieť. Na tretej úrovni dochádza k skĺbeniu a prepojeniu prvých dvoch úrovní v konkrétnej rovine. Tak ako v prípade prvej a druhej vlny eugeniky, aj v súčasnosti, ako som sa pokúsil ukázať, poskytujú základnú výbavu a prepojenie ekonómia, biológia a spoločenské vedy (konkrétnejšie, tie teórie spomedzi nich, ktoré majú zásadný vplyv na mainstreamové médiá a učebnice). Súťaž o prežitie, či už na trhu, v prírode alebo kultúrnom živote, vyzdvihuje moc a jej kumuláciu. V súčasnosti zohráva na tejto úrovni najdôležitejšiu úlohu biológia. Práve v jej lone sa zrodila humangenetics, ktorá dokázala odstrániť z eugeniky biľag pavedy. Manipulácia s dedičným mechanizmom sa už nevzťahuje na rasu, ani na naivné presvedčenie o priamom prenose komplexných ľudských vlastností a schopností, ale na DNA. Koncentračné tábory a humangenetics Rovnako ako druhá, ani štvrtá úroveň sa nezmenila. A ak áno, tak smerom k prehĺbeniu dovtedajších charakteristík. Spoločenský aj technický aspekt je ešte sofistikovanejší – Arendtovej banalita zla je dnes ešte banálnejšia. Deľba práce a proces výroby je omnoho komplexnejší ako pred pár desaťročiami. Klásť si otázku zodpovednosti je čoraz nezmyselnejšie. Len malý príklad: nesie zodpovednosť za vyvraždenie dediny niekde v Afganistane robotník v oceliarni, ktorý pripravoval materiál pre plášť raketovej strely? Alebo ju má aj programátor píšúci program, podľa ktorého sa raketa pohybuje? Alebo tiež obchodný referent, ktorý sa snaží zháňať prácu pre ľudí v jeho zbrojovke? Alebo nebodaj šofér kamiónu, ktorý raketu dopravil na letisko? Alebo pilot, ktorý ju na príkaz vystrelil? Rovnako je na tom technický aspekt. Tak ako korporácie boli ochotné vyrábať spaľovacie pece pre koncentračné tábory, sú ochotné rovnako postupovať aj dnes. Alebo si niekto myslí, že IBM odmietne lukratívnu zákazku podobnú tej od nacistického Nemecka? Je evidentné, že aj keď eugenika zmenila podobu, je pripravená realizovať rovnako ničivé experimenty ako pred viac než polstoročím. Zdá sa, že spoločenské a vedecké pozadie neumožní návrat negatívnej eugeniky, a tak budú medzinárodné i vnútrospoločenské konflikty vedené s inou argumentáciou. Naďalej sa budú odvolávať skôr na mytologické dôvody, ako napríklad vyvolenosť národa či vlastníctvo územia na základe vybájenej histórie, než na tie eugenické. Rasa ako argument nevyhynula, ale len ťažko si možno predstaviť, že je možné poskytnúť jej vedecké vysvetlenie. Humangenetics na druhej strane otvára netušené možnosti pre pozitívnu eugeniku, ktorá môže a podľa mnohých faktorov aj prinesie utrpenie tisícov ľudí. Ak je dnes možné odobrať niekomu orgán, tkanivo alebo dieťa, neexistuje nijaký dôvod, aby sa zajtra nestal predmetom genetickej manipulácie, rovnako ako momentálne laboratórne myši. To, že sa podvolí „dobrovoľne“ za smiešnu čiastku peňazí, nič nemení na podstate veci. Suma totiž môže byť menšia než tá, ktorá je potrebná na vydržiavanie myší. Nie je veľmi pravdepodobné, že na území Európy či USA budú za týmto účelom vznikať koncentračné tábory. Virtuálnymi ostnatými drôtmi sú totiž už dnes obohnané svetadiely a mnohomiliónové krajiny. Stačí, aby do nich napochodoval hrdý zástup nástupcov legendárneho nacistického vedca Jozefa Mengeleho a vykonával to, čo on. Prvé kroky už boli urobené. A rovnako ako Mengele, aj oni majú za sebou precízne racionálne vedecké argumenty a požehnanie spoločnosti – eugenika prežila a vzmáha sa. A bude silnieť. Jej korene sú totiž zapustené hlboko v našom myslení. Obsahuje ich naša racionalita a vedecká metodológia. Podľa všetkého úspech eugeniky vždy závisel a bude závisieť len od spoločenskej požiadavky – nakoľko jej bude naklonený duch doby. Ten súčasný je k nej viac než priateľský a ťažko sa na tom tak skoro niečo zmení. Prehlásiť totiž, že veda, ktorá žne najväčšie úspechy a ktorej naša kultúra v konfrontácii s inými vďačí za všetky víťazstvá, za problém a príčinu utrpenia množstva ľudí, znamená vystaviť sa podozreniu z choromyseľnosti. Označiť vládnuce ideológie najdominantnejšej kultúry tejto planéty za systémy, ktoré majú čoraz dogmatickejší a fanatickejší charakter, prináša rovnaký efekt a zopár posmeškov k tomu. Takéto tvrdenia sú choré. Veď kto už je slobodnejší ako my? No, Nina Ungureanuová určite nie.