EÚ irackú krízu nevyriešila, uznala autoritu OSN

Európa sa zišla v Bruseli, aby zaujala spoločné stanovisko k irackej kríze. Podarilo sa. Kritici tvrdia, že únia ,,vajatá“, že vyhlásenie, ktoré prijala, konzervuje súčasný stav a nič nerieši. Nepochopili. Európska únia na rozdiel od USA ani nikdy nemala ambíciu riešiť irackú krízu. Na rozdiel od Bushovej administratívy totiž vždy uznávala autoritu OSN. Túto filozofiu obsahuje každá časť vyhlásenia. Nie je pravda, že Nemecko a Francúzsko ustúpili, keď pripustili, aby vo vyhlásení figurovala veta, že ,,sila by sa mala použiť len ako posledné východisko“. Veď aj OSN pripúšťa odzbrojenie Iraku silou iba v prípade, ak nebude spolupracovať so zbrojnými inšpektormi. Pre úplnosť treba dodať, že hodnotiaca správa Hansa Blixa zatiaľ nič také neskonštatovala. Preto je aj v texte pasáž, v ktorej sa tvrdí, že ,,vojna nie je nevyhnutná“. A naopak, chýba formulácia, ktorá by vymedzovala, kedy je čas použiť silu, čiže to zmienené ,,posledné východisko“. Prečo teda proamerické médiá označujú vyhlásenie únie – i z dôvodu neuvedenia časového scenára prípadného útoku – za prázdne a vyhýbavé? Prečo jeden zo slovenských denníkov použil dokonca formuláciu o ,,vajataní“ EÚ? Problémom kritikov postoja únie je totiž skutočnosť, že vo svojich proamerických komentároch vychádzajú z filozofie USA. Z filozofie krajiny, ktorá otvorene tvrdí, že je pripravená Irak odzbrojiť aj bez súhlasu OSN. Osvojuje si tak úlohu medzinárodného sudcu, ktorý si sám povie, kedy je nutné použiť proti suverénnej krajine vojenskú silu. Názor OSN Bushova administratíva nepovažuje za záväzný, USA sa stavajú do roly globálnej superveľmoci, ktorá sa nadraďuje nad OSN. Proamerickí škrabáci si toto stanovisko osvojili už natoľko, že ho považujú za správne a očakávajú rovnaký postoj aj od EÚ. Únia však vždy tvrdila, že rozhodnutie o spôsobe riešenia irackej krízy musí padnúť na pôde ,,parlamentu sveta“ – to jest v OSN. Únia sa teda zachovala zodpovedne. Skutočnosť, že jej vyhlásenie konzervuje súčasný stav a nič nerieši, je v poriadku – je totiž uznaním autority OSN. Túto filozofiu únie potvrdil svojím vyhlásením aj Kostas Simitis, premiér Grécka, ktoré v súčasnosti únii predsedá. Na otázku, prečo nie je v texte vyhlásenia určený čas útoku na Irak, odpovedal: ,,O tom predsa rozhoduje OSN.“ Napriek tomu, by bolo chybou tvrdiť, že členské štáty únie majú na spôsob najvhodnejšieho riešenia irackej krízy jednotné stanovisko. Rozdiely zostávajú, Blair a kandidátske krajiny spacifikované Áno, formuláciu, ktorá tvrdí, že ,,vojna nie je nevyhnutná“, presadili do vyhlásenia únie Francúzsko a Nemecko. Opierali sa pritom najmä o podporu Belgicka, svojho spojenca, ktoré sa neváhalo pridať k starej dobrej Európe aj na pôde Severoatlantickej aliancie. K pacifistom možno priradiť aj Švédsko, ktoré postoj Bushovej administratívy k irackej kríze označilo už neraz za ,,hanebný“. Na strane európskych jastrabov zotrvala potom Veľká Británia, ktorá sa usilovala do rezolúcie dostať práve vymedzenie času útoku na Irak. Tony Blair, často označovaný za ministra zahraničných vecí USA v Európe, však neuspel. Nepomohla mu ani podpora Talianov – a to napriek tomu, že „politickú prezieravosť“ talianskeho premiéra Silvia Berlusconiho si Bush v súčasnosti nevie vynachváliť. Na kritiku ,,nedemokratického“ mediálneho magnáta, ktorý sa v posledných rokoch minulého storočia dostal k moci len vďaka výdatnej pomoci svojich ,,nezávislých“ médií i napriek korupčným škandálom, už Washington dnes v mene vojny proti teroru zabudol. Únii slúži ku cti, že dokázala túto agresívnu ratlíkovsko-machiavellistickú dvojicu spacifikovať. Tony Blair sa síce počas celého summitu tváril veľmi zachmúrene, ale tak ako i v minulosti – pacifistov na stranu USA ani tentoraz nedostal. Jediným posunom sa tak stala ostrá kritika francúzskeho prezidenta Jacquesa Chiraca na adresu kandidátskych krajín a ich proamerického stanoviska. Kritika nezodpovednosti Dzurindovej garnitúry „Tieto krajiny premárnili veľkú príležitosť na to, aby mlčali,“ vyhlásil Chirac v nezvyčajne ostrom vystúpení na adresu Slovenska a ďalších kandidátskych krajín. Iste, dá sa uvažovať, či Chiracova kritika má alebo nemá opodstatnenie. Na jednej strane sa ani jednému kandidátskemu štátu nedá uprieť právo na vyjadrenie vlastného názoru, a teda i podporu USA, na druhej strane má však pravdu aj francúzsky prezident, keď vyhlásil: „Mám silný pocit, že tieto krajiny sa zachovali dosť ľahkomyseľne. Vstup do EÚ si vyžaduje aspoň minimálne brať do úvahy ostatných, aspoň minimálne konzultácie.“ Na druhej strane je možné s úspechom polemizovať s kritikou predsedu Európskej komisie, Romana Prodiho. Jeho kritika kandidátskych krajín za to, že ,,nepochopili, že únia je aj politickým spolkom“ by totiž obstála len v prípade, ak by Brusel dokázal sformulovať svoje stanovisko k irackej kríze pred chybnými stanoviskami kandidátskych krajín. Únia predsa nemala politické stanovisko, od ktorého by sa svojím konaním boli bývali odklonili. Chirac to opäť vystihol, keď konanie kandidátskych krajín neoznačil za politicky neprípustné, ale nazval ho len ,,krajne nezodpovedným“. A to je presné – správanie Dzurindovej garnitúry bolo krajne nezodpovedné, keď uprednostnila záujmy Washingtonu pred záujmami EÚ a OSN. Dôvody a nebezpečenstvá Dzurindovej nezodpovednosti Nezodpovednosť Kukana a Dzurindu spočíva v nebezpečnosti uprednostnenia straníckych záujmov pred záujmami krajiny a následkami, ktoré z toho môžu vyplynúť. Iste, ani EÚ, ani OSN na rozdiel od Američanov neposielajú vláde spriaznenému tretiemu sektoru milióny dolárov na predvolebné kampane. Ale napriek tomu – ak aj zabudneme na morálny rozmer irackej krízy, záujem Slovenska by mal prevyšovať záujmy politických strán vo vláde. A politickým záujmom Slovenska je vychádzať dobre predovšetkým s Francúzskom a Nemeckom ako s najsilnejšími štátmi vo vnútri EÚ – a to aj na úkor eventuálneho poškodenia vzťahov s Bushovou administratívou. Veď Nemecko je najväčším investorom na Slovensku a práve Európska únia môže slovenským občanom uľahčiť ich neľahké životné podmienky, ktoré im pripravuje svojimi asociálnymi reformami Dzurindova vláda. Takže súhlasiť s pacifizmom Francúzska a Nemecka je nielen morálne, ale aj politicky výhodné. Pravda, iba z hľadiska Slovenska, nie z hľadiska SDKÚ. Dzurinda a Kukan sa rozhodli inak. Čo môže toto uprednostnenie straníckych záujmov pred záujmami štátu pre Slovensko znamenať? Stačí sa pozrieť do minulosti. Francúzsko už raz, v čase prezidentovania de Gaulla, desať rokov blokovalo vstup Veľkej Británie do Európskeho spoločenstva. Paríž odmietal prihlášku Londýna do organizácie, ktorá bola predchodcom EÚ práve preto, že sa obával prepašovania amerického vplyvu do Európy. De Gaullove obavy sa, mimochodom, potvrdili. Chirac už nemusí chcieť chyby svojich predchodcov zopakovať. Európska únia ďalších trójskych koňov vo svojich radách nepotrebuje. Preto Chiracove slová nemožno podceňovať, preto môže mať podliezanie slovenskej diplomacie Washingtonu fatálne následky.