V ostatnom čase, asi možno aj v súvislosti so súčasnou pandémiou, si často kladiem otázku, aké výzvy vlastne čakajú ľudstvo. Samozrejme, že to závisí od uhla pohľadu, pretože v nepokojných afrických štátoch sú to úplne iné výzvy ako vo svete moslimskom. O západnej Európe sa nedá rozmýšľať rovnako ako o Číne a podobne. Asi by malo byť výzvou identifikovať a potom vzájomne dohodnúť všeobecne platné, univerzálne zásady, ako Desatoro alebo sociálna spravodlivosť. Aj keď som si vytýčil veľkú otázku, pokúsim sa manifestovať svoj názor.
Ukazuje sa, že tretie tisícročie sme začali síce s nadšením a prehnanými očakávaniami, ale podcenili sme svoje korene a vlastne aj základ, na ktorom naša spoločnosť stojí. S rozvojom technológií síce stúpli naše digitálne zručnosti, ale klesli tie normálne – bežné ľudské komunikačné zručnosti, schopnosť spolupracovať, schopnosť uznávať druhého človeka za hodnotného. Svojím spôsobom sa naša ľudskosť mení, ale na čo konkrétne? Meníme sa na ekonomických žralokov či edukačných vlkov, ktorí sú v našej podobe ešte krutejší. Myslím si, že výzva, ktorá je pred nami, je nájsť samých seba. Nájsť odpovede na otázky, kto sme a čo tu vlastne robíme. Nájsť odpoveď na otázku, v akom prostredí sa nachádzame a čo môžeme urobiť pre toto prostredie my. Nuž – zložité.
Za druhú veľmi dôležitú výzvu pokladám zelenú obnovu planéty. Ako ju riešiť po recesii ekonomiky v dôsledku opatrení na spomalenie pandémie Covid-19, citujem klimatológa, profesora Milana Lapina: „K zelenej obnove po recesii ekonomiky v dôsledku opatrení na spomalenie pandémie Covid-19 mám niekoľko zásadných pripomienok.
1) Recesia ekonomiky kvôli Covid-19 sa významne dotkne rozvoja krajín EÚ, zmenší sa príjem do štátnych rozpočtov a znemožní dostatočné financovanie dôležitých sektorov všetkých krajín, no najmä tých, ktoré už doteraz mali problémy s deficitom rozpočtu (Grécko, Taliansko, Francúzsko, Španielsko…).
2) Riešiť sa to môže emisiou nových peňazí v objeme asi 1 500 miliárd eur, čo sa prejaví ako inflácia na úrovni viac ako 5 % v celej EÚ počas najmenej 3 rokov.
3) Iná možnosť riešenia je taká, že sa urýchlene naštartuje ekonomika v rozsahu a štruktúre pred marcom 2020 a vykryje sa tým časť strát, čo zníži riziko všeobecnej inflácie.
4) Dá sa to však riešiť aj tak, že sa obnova ekonomiky bude diať v režime „zelenej obnovy“, čiže nahradia sa zastarané a environmentálne nevyhovujúce prevádzky a technológie šetrnejšími novými technológiami (predovšetkým s nízkou emisiou skleníkových plynov). Je zrejmé, že takáto obnova prinesie pomalší návrat do výkonnosti ekonomiky pred marec 2020, bude o dosť drahšia a dotkne sa aj životnej úrovne obyvateľov EÚ. Je však isté, že z perspektívneho hľadiska najbližších 20 až 30 rokov je takéto riešenie prospešné a bude nakoniec aj ekonomicky výhodné. Otázkou je len to, že či to obyvatelia EÚ akceptujú a či sa budú ochotní uskromniť niekoľko rokov s nižšou životnou úrovňou.“
Toľko pán profesor. Prikláňam sa k stanovisku, že ochrana životného prostredia a klímy musí byť základným stavebným kameňom zelenej obnovy ekonomiky na Slovensku aj v Európskej únii. Výziev však môže byť, podľa môjho názoru, veľa, ale všetky sú nedosiahnuteľné, ak to nebudú chcieť politici. Politici, ktorí nás zastupujú v modeli parlamentnej demokracie, sú volení len na obmedzené obdobie, sú to často neodborníci, a nie ľudia s náležitou kvalifikáciou, a preto sa zvyčajne takýmto komplikovaným témam venujú len okrajovo, odsúvajúc problém pre nasledujúce generácie ďalších „našich“ budúcich zástupcov. Žiaľ, ak sa jednotlivé štáty nerozhodnú pre toto posledné riešenie, nedá sa vykonať individuálne. Určite by sa našlo dostatok zodpovedných, uvedomelých ľudí, ktorí by sa uskromnili v súčasnosti s lepšími vyhliadkami na budúcnosť či už nás či našich potomkov. No nedá sa to, a preto nám ostáva už iba posledné riešenie. Hovoriť o tom tak často a tak nahlas, aby to politici nemohli prehliadať, prekračovať, ignorovať.