Prinášame šiestu časť encyklopédie pracovníkov Slobodného slovenského vysielača. Väčšina z nich po opustení Banskej Bystrice vybudovala tábor pod Jelenskou skalou nad Richtárovou. Tam vydávali neskôr povstalecký časopis Mor ho!
Generál Rudolf Viest pri rozhovore s Ctiborom Kováčom v štúdiu Slobodného slovenského vysielača.
Foto: Archív Múzea SNP
Encyklopédia pracovníkov Slobodného slovenského vysielača 1. časť
Obsahuje úvod a encyklopedické heslá: Andrašovan, Tibor; Bagar, Andrej; Balaďa, Ján.
Encyklopédia pracovníkov Slobodného slovenského vysielača II. časť
Heslá: Boor, Ján; Brucháč, Dušan; Bulla Eduard; Cikker, Ján.
Encyklopédia pracovníkov Slobodného slovenského vysielača III. časť
Heslá: Dillnberger, Karol; Dlouhý, Karol; Dudáš, Milan; Ďurička, Ivan.
Encyklopédia pracovníkov Slobodného slovenského vysielača IV. časť
Heslá: Guldán, Augustín; Hadraba, Ján; Hollý, Anton; Horváth, Július.
Encyklopédia pracovníkov Slobodného slovenského vysielača V. časť
Heslá: Hronec, Pavel; Chovan, Július; Ikrényi, Imrich; Karvaš, Peter.
+ + +
KOVÁČ, Ctibor – režisér, riaditeľ (31. 5. 1919 Banská Bystrica – 30. 8. 1992 Bratislava).
Foto: Ján Lukášik / rozhlasaci.sk
Otec KOVÁČ, Ján – ochotnícky herec (1891 – 1972).
Študoval na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, v roku 1940 bol zatknutý a väznený v Bratislave, vo Zvolene a v Banskej Bystrici. Počas Slovenského národného povstania bol hlásateľ, redaktor a režisér Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici (1944). Pripravil napr. rozhovor s generálom Rudolfom Viestom. Po ústupe do hôr bol v bunkri pod Jelenskou skalou, kde partizáni vydávali časopis MOR-HO! Po vojne bol krátko herec a režisér Slovenského divadla v Prešove (1944 – 1945). V Československom rozhlase v Bratislave pracoval ako režisér v rokoch 1945 – 1955, z toho bol od 21. januára 1953 do roku 1955 oblastný riaditeľ Československého rozhlasu na Slovensku, zároveň aj predseda Slovenského rozhlasového výboru (1953 — 1954) a predseda Slovenskej oblastnej správy Čs. rozhlasu (1954). Po odchode z rozhlasu bol dramaturgom a režisérom Štúdia krátkych filmov Čs. štátneho filmu (1955 – 1985), z toho v rokoch 1982 – 1985 aj jeho riaditeľ.
Režíroval rozhlasové hry Peter Karvaš: Živly (1945), Nikolaj Pogodin: Kremeľský orloj (1947), Václav Vašek Káňa: Partia brusiča Karhana (1950), Nikolaj Pogodin: Kubánski kozáci (1952), Anton Pavlovič Čechov: Švédska zápalka (1956, aj autor dramatizácie), Carlos Laronde: Slovo žije (1957). Autor rozhlasových dramatizácii románov zo svetovej literatúry Georges Simenon: Ach, tá Felícia, Marti Larni: Štvrtý stavec, Georges Simenon: Maigret a mŕtve dievča (1990).
Účinkoval aj v rozhlasových hrách a dramatizáciách Oscar Wilde Hviezdne dieťa (1960) a p.
Režisér dokumentárnych filmov: Mesiac družby (1956), Záhorskí naftári (1957), Opera Svätopluk (1960), 40 rokov KSČ (1961), Ľudia pod Javorinou (1963), Slovenská republika rád, Slovenské národné povstania (obe 1969). Spolupracoval na nakrútení spravodajského dokumentu o okupácii ČSSR v roku 1968 Čierne dni.
Režisér hraného celovečerného filmu Nie (1978). Vytvoril aj niekoľko epizódnych úloh vo filmoch Vlčie diery (1948), Priehrada (1960), Námestie svätej Alžbety (1965).
Za svoju umeleckú tvorbu bol viackrát ocenený, nositeľ vyznamenaní Za vynikajúcu prácu (1968), Za zásluhy o výstavbu (1969).
+ +.+
KULÍŠEK, Dalibor – hlásateľ SSV, lekár (7. 12. 1922 Banská Bystrica – 22. 9. 2012 Martin).
Foto: Ján Lukášik / rozhlasaci.sk
Po maturite na gymnáziu v Banskej Bystrici (1942) študoval na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity.
V auguste 1944 po vyhlásení SNP sa dobrovoľne prihlásil do služieb Slobodného slovenského vysielača, kde po konkurze pracoval ako redaktor a hlásateľ do 26. októbra 1944. Bol členom skupiny pracovníkov SSV, ktorí v bunkri pod Jelenskou skalou vydávali cyklostylovaný časopis MOR-HO!, neskôr boli začlenení do partizánskej skupiny Pomstiteľ, ktorej velil major Morozov.
Po oslobodení po zložení prvej rigoróznej skúšky na LF Slovenskej univerzity (1946) prestúpil na Lekársku fakulty Karlovej Univerzity v Prahe, ktorú absolvoval v roku 1951 (MUDr.).
Pracoval v Štátnych kúpeľoch Sliač ako sekundárny lekár (1951 – 1955), potom pôsobil vo Fakultnej nemocnici v Martine ako kardiológ, internista, neskôr na klinike TBC a pľúcnych chorôb ako kardiologický konzultant.
Zároveň vyučoval na Strednej zdravotníckej škole v Martine.
Nositeľ Radu SNP II. triedy.
+ + +
LACIAK, Ondrej – redaktor, vedúci redakcie, autor (31. 3. 1920 Sirk, okr. Revúca – 23. 5. 2002 Bratislava).
Maturoval na učiteľskej akadémii v Spišskej Novej Vsi a neskôr diaľkovo vyštudoval novinárstvo na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1959).
Pôvodne bol učiteľ na ľudových školách v Striežovciach a Kyjaticiach, po oslobodení na meštianskej škole v Rimavskej Sobote. Počas Slovenského národného povstania pracoval v oddelení vojenskej propagandy, spolupracoval so Slobodným slovenským vysielačom. Po zatlačení Povstania do hôr bol príslušníkom partizánskej skupiny, ktorá sa zaslúžila o záchranu takmer tritisíc robotníkov v baniach na Železníku pred odvlečením do Nemecka.
Po vojne pracoval na Okresnom národnom výbore v Rimavskej Sobote, od 1952 bol riaditeľom rozhlasového košického štúdia, neskôr bol vedúci Literárnej redakcie Československého rozhlasu v Bratislave (1960 – 1969). V apríli 1969 sa stal tlačovým tajomníkom predsedu Slovenskej národnej rady Ondreja Klokoča, po jeho smrti od roku 1975 bol pracovníkom Československej televízie.
Ako vedúci Literárnej redakcie inicioval cyklus relácií Básnik sám doma so svojou poéziou a Básnik sám doma s poéziou, ktorú má rád. Súčasní slovenskí básnici (J. Smrek, Th. H. Florin, E. B. Lukáč, J. Poničan, L. Novomeský, A. Plávka, M. Haľamová, J. Kostra, J. Lenko, P. Horov) hovorili o svojej tvorbe, recitovali vlastné i obľúbené verše od iných básnikov, predstavovali tvorbu významných spisovateľov. Úvahy i autorský prednes básnikov majú neoceniteľnú výpovednú hodnotu. Relácie vyšli aj knižne i s gramoplatňou Básnik sám doma (1967). Napísal niekoľko rozhlasových pásiem (Štúrova druhá láska, Básnik v Povstaní, o Ct. Štítnickom, 1969) a dramatizácií (F. Švantner: Nevesta hôľ, 1967; F. Švantner: Malka, 1969; D. Chrobák: Drak sa vracia, 1972; N. V. Gogoľ: Kepeň, 1972; J. Horák: Hory mlčia, 1975).
Je autorom niekoľkých kníh, rozhlasu počas Povstania venoval publikáciu Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica (1961) a o predsedovi SNR napísal monografie Novinár a publicista Ondrej Klokoč (1981) a Ondrej Klokoč (1986).
Články o histórii a o osobnostiach gemerského regiónu uverejňoval v regionálnom časopise Obzor Gemera a Malohontu. S Júliusom Bolfíkom založil Gemersko-malohontskú vlastivednú spoločnosť v Rimavskej Sobote.
BIBLIOGRAFIA:
LACIAK, Ondrej: Umelecký program povstaleckého rozhlasu. Javisko . – Roč. 21, č. 8 (1989), s. 418,
LAŠÁN, Ľudovít: O prameni literárnych záujmov. K životnému jubileu PhDr. Ondreja Laciaka. Obzor Gemera . – Roč. 16, č. 1 (1985), s. 37-38.
+ + +
LUKÁŠIK, Ján – hlásateľ SSV, ochotnícky divadelník, osvetový pracovník, riaditeľ divadla (27. 9. 1923 Liptovský Mikuláš – 23. 11. 2000 Žilina).
Foto: rozhlasaci.sk
Absolvoval Reálne gymnázium s maturitou v Liptovskom Mikuláši. V roku 1943 začal študovať na Štátnom konzervatóriu v Bratislave, kde ako riadny poslucháč ukončil prvý ročník.
V čase vyhlásenia SNP v auguste 1944 narukoval ako dobrovoľník do armády v Liptovskom Mikuláši a zúčastnil sa bojov vo Vysokých Tatrách. V septembri odišiel do Banskej Bystrice, kde začal najskôr pracovať ako fotograf v Zpravodajskej agentúre Slovenska (ZAS) a následne ako hlásateľ a účinkujúci v Slobodnom slovenskom vysielači (SSV). Po potlačení povstania ustúpil s pracovníkmi ZAS a SSV do hôr nad Richtárovú, do bunkra pod Jelenskou skalou, kde tvorili 5. oddiel partizánskej brigády Pomstiteľ. Rozvíjali informačnú spravodajskú službu a vydávali cyklostylovaný časopis MOR-HO! až do oslobodenia v marci 1945. Je autorom približne 350 fotografií, ktoré zachytávajú život v partizánskom tábore.
Po vojne z rodinných dôvodov prerušil štúdium na Štátnom konzervatóriu v Bratislave a absolvoval Štátnu hotelovú akadémiu v Piešťanoch. Počas života pracoval v rôznych administratívnych funkciách.
Pôsobil ako riaditeľ Domu osvety v Liptovskom Mikuláši (1955 — 1964) a ako riaditeľ Divadla P. Jilemnického v Žiline (1964 – 1966).
V roku 1968 prejavil verejný nesúhlas s okupáciou, za čo bol až do konca aktívneho života perzekvovaný a nemohol vykonávať žiadnu významnejšiu funkciu.
Jeho najväčšou celoživotnou záľubou bolo ochotnícke divadlo. Venoval sa mu od čias štúdia na gymnáziu až do svojho odchodu na starobný dôchodok. V histórii ochotníckeho divadla v Liptovskom Mikuláši a v Žiline je zapísaný ako jeden z najaktívnejších členov ochotníckych scén, či už ako funkcionár, herec alebo režisér.
Okrem iných ocenení bol vyznamenaný Radom SNP II. triedy.
