Spod Jelenskej skaly sa ozývalo: Mor ho! Foto: Fedor Mikovič
+ + +
Encyklopédia pracovníkov Slobodného slovenského vysielača I. časť
Obsahuje úvod a encyklopedické heslá: Andrašovan, Tibor; Bagar, Andrej; Balaďa, Ján.
Encyklopédia pracovníkov Slobodného slovenského vysielača II. časť
Heslá: Boor, Ján; Brucháč, Dušan; Bulla Eduard; Cikker, Ján.
Encyklopédia pracovníkov Slobodného slovenského vysielača III. časť
Heslá: Dillnberger, Karol; Dlouhý, Karol; Dudáš, Milan; Ďurička, Ivan.
Encyklopédia pracovníkov Slobodného slovenského vysielača IV. časť
Heslá: Guldán, Augustín; Hadraba, Ján; Hollý, Anton; Horváth, Július.
Encyklopédia pracovníkov Slobodného slovenského vysielača V. časť
Heslá: Hronec, Pavel; Chovan, Július; Ikrényi, Imrich; Karvaš, Peter.
Encyklopédia pracovníkov Slobodného slovenského vysielača VI. časť
Heslá: Kováč, Ctibor; Kulíšek, Dalibor; Laciak, Ondrej; Lukášik, Ján.
Encyklopédia pracovníkov Slobodného slovenského vysielača VII. časť
Heslá: Medvecká, Mária, aj Marka; Mikleš, Ján; Oktavec, František; Prídavok, Anton
+ + +
RAPOŠ, Gabriel – redaktor, dramaturg, riaditeľ (14. 6. 1917 Brezno – 2. 9. 1994 Bratislava).
Svokor RÁZUS, Martin – spisovateľ a politik (1888 – 1937).
Absolvoval štúdium na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1940).
Popri štúdiu pôsobil ako redaktor Národných novín (1936 – 1939) a Slovenského hlasu (1938 – 1939). Potom pracoval v Slovenskom, resp. Československom rozhlase (1939 – 1948), z toho ako tajomník literárneho oddelenia a dramaturg a redaktor časopisu Slovenský rozhlas v Bratislave (1939 – 1944). Počas Slovenského národného povstania bol vedúcim Slobodného slovenského vysielača, 1944, do vysielania aj prispieval ako autor.
Po oslobodení programový riaditeľ Slovenského rozhlasu v Košiciach a v Bratislave (1945 – 1948). Po februári 1948 bol z rozhlasu prepustený, dôvodom bola podľa vyjadrenia Akčného výboru z 31. marca 1948 „… podpora a protektorstvo reakčných živlov v rozhlase. Marenie konsolidačnej činnosti v rozhlase v zmysle vládneho programu… Intenzívne zásahy do politického programu v reakčnom duchu. Reakčná redaktorská činnosť v Čase a v Nových prúdoch. Vylúčený zo Sväzu novinárov.“
Potom pracoval ako redaktor Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry, neskôr Tatran (1948 – 1972) a ako vedúci Tlačového strediska SND v Bratislave (1972 – 1984), po odchode do dôchodku spolupracoval so SND ako externista.
Ako pracovník Slovenského rozhlasu sa zaslúžil o zvýšenie umeleckej úrovne literárno-dramatických diel a o rozvoj pôvodnej rozhlasovej tvorby. V rokoch 1943 a 1944 viedol pravidelné vysielania prenosov Slovenského rozhlasu z Matice slovenskej v Martine. Pre výber niektorých tém a autorov sa dostal do rozporu s ministerstvom vnútra. V apríli 1944 vysielanie z Martina na podnet ministerstva zastavili a Rapoša z rozhlasových služieb prepustili. Udržiaval ďalej kontakt s odbojovými dôstojníkmi.
Autor mnohých článkov o divadle, filme, rozhlase a televízii, prekladal romány, poviedky, divadelné a rozhlasové hry z češtiny (K. Čapek, B. Němcová, J. Neruda, J. Drda, F. Hrubín, J. Očenášek, J. Balík, V. Dyk, F. Kožík, M. Kundera, J. Mahen, A. Lustig, F. Šrámek, V. Vančura a i.).
Čestný občan Banskej Bystrice (1990).
RTVS o ňom odvysielala reláciu v cykle Ars litera (16. 6. 2017)
https://www.rtvs.sk/radio/archiv/11442/693646
BIBLIOGRAFIA:
RAPOŠ, Gabriel: Slobodný vysielač Banská Bystrica. Z rozpomienok Gaba Rapoša. Tvorba T – roč. 4 (13), č. 6 (1994), s. 23 – 24;
RAPOŠ, Gabriel: Boj v éteri. Zo spomienok na Slobodný slovenský vysielač. Literárny týždenník – roč. 2, č. 35 (1989), s. 6 – 7;
STANČEK, Ľubomír: Päťdesiatdeväť dní… Slobodný slovenský vysielač z pohľadu jeho riaditeľa Gabriela Rapoša. Pravda – roč. 71, č. 192 (17. 8. 1990);
RAPOŠ, Gabriel: Môj priateľ Andrej Bagar. Život – roč. 40, č. 50 (1990), s. 10 –12;
MACHALA, Drahoslav: Gabriel Rapoš. Slovenské národné noviny – roč. 2, č. 36 (1991), s. 4;
MACHALA, Drahoslav: Povolanie novinár. Hovoríme s publicistom Gabrielom Rapošom. Literárny týždenník – roč. 4, č. 25 (1991), s. 1 a 11.
+ + +
Foto: / Ladislav Luppa / Wikipedia.org
SÁRA, Ladislav – hlásateľ SSV, ochotník (9. 2. 1913 Podbrezová-Lopej, okr. Brezno – 19. 2. 1945 Melk, Rakúsko).
Začal študovať na učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, štúdium dokončil na učiteľskom ústave v Lučenci (1933), neskôr v Banskej Bystrici získal kvalifikáciu aj na vyučovanie na meštianskych školách.
Pôvodne učiteľ na ľudových školách (Zemplínske Hradište, Trebišov), potom na meštianskej škole v Brezne (1937 – 1939) a na Vyššej priemyselnej škole v Banskej Bystrici učil slovenčinu, zemepis a dejepis (1939 – 1944), zároveň bol aj herec a dramaturg ochotníckeho Mestského divadelného združenia v Banskej Bystrici. Do repertoáru zaraďoval hry kritické voči režimu (M. Rázusová-Martáková: Jánošík, Peter Zvon: Tanec nad plačom).
Počas SNP bol prvým hlásateľom Slobodného slovenského vysielača, predniesol prvé výzvy vedúcich organizátorov Povstania. Mnohé výzvy a správy sám koncipoval, vystúpenia zakončoval štvorverším básne Sama Chalupku Mor ho!, ktoré sa stalo mottom povstaleckého vysielania. Pôsobil na Povereníctve SNR pre školstvo a osvetu, redigoval nástenné Ľudové noviny. 31. októbra 1944 ho zajali nemecké vojská v Starých Horách. Bol väznený v Banskej Bystrici a Bratislave. Zahynul pri nálete amerických stíhačiek na transport väzňov do Nemecka pri Melku.
Vyznamenaný in memoriam Čs. vojnovým krížom 1939 (1945), Štátnou cenou v odbore rozhlas (1947), Radom SNP I. stupňa (1952). Na jeho počesť sa organizuje súťaž mladých rozhlasových moderátorov Sárova Bystrica. Pomenované je po ňom Gymnázium Ladislava Sáru v Bratislave.
BIBLIOGRAFIA:
MÁTEJ, Jozef: Ladislav Sára (1913 – 1945). Učiteľské noviny – roč. 29, č. 17 (1979), s. 8;
SLOBODA, Ján. Nedožitá jeseň života. Spomienka na Ladislav Sáru. Smer – roč. 35, č. 29 (4. 2. 1983), s. 7.
+ + +
Foto: Ján Lukášik / rozhlasaci.sk
SARVAŠ, Andrej – redaktor, riaditeľ (30. 11. 1921 Radvaň, okr. Banská Bystrica – 8. 3. 1996 Bratislava).
Prvá manželka SARVAŠOVÁ, Hana, rod. HERTLOVÁ – herečka (1927 – 2011), druhá manželka SARVAŠOVÁ Emma, rod. Búthová – televízna redaktorka (1930 – 1991), brat SARVAŠ, Juraj – herec (1931), syn SARVAŠ, Martin – textár, libretista, diplomat, kultúrny pracovník (1961).
Absolvoval štúdium filozofie a dejepisu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1965), PhDr. (1970).
Počas Slovenského národného povstania bol pracovníkom Slobodného slovenského vysielača (1944). V Československom rozhlase v Bratislave pracoval ako redaktor a programový riaditeľ (1945 – 1954), potom vedúci oddelenia ÚV KSS (1954 – 1957). Pôsobil ako námestník oblastného riaditeľa Československej televízie v Bratislave (1957 – 1967). V rokoch 1967 – 1970 bol riaditeľom Československého rozhlasu v Bratislave. 21. augusta 1968 vydal príkaz na pokračovanie vo vysielaní, čím protiokupačné vysielanie nadobudlo legálny charakter. Po roku 1970 politicky prenasledovaný, bol pracovníkom Osvetového ústavu.
Napísal básnické zbierky Vyznanie (1950) a Tri skutočnosti (1950). Je aj autorom veršov na pomníku francúzskych partizánov pri Strečne.
BIBLIOGRAFIA:
Bk – Televízia – naša láska. Rozhovor s oblastným riaditeľom Čs. televízie na Slovensku. Film a divadlo – roč. 10, č. 21 (1966), s. 3.
+ + +
Foto: Ján Lukášik / rozhlasaci.sk
ŠPAŇHEL, Rastislav – hlásateľ, technik a redaktor Slobodného slovenského vysielača (14. 9. 1924 Dolný Kubín – 20. 7. 2016 Uderiná, okr. Lučenec).
Absolvoval Priemyselnú školu strojnícku v Banskej Bystrici, kde pôsobil ako ochotnícky herec a režisér. Po vypuknutí Slovenského národného povstania pracoval v Slobodnom slovenskom vysielači v Banskej Bystrici ako technik, neskôr aj ako hlásateľ a redaktor.
Po zatlačení Povstania do hôr sa ukrýval spolu s ostatnými pracovníkmi Slobodného slovenského vysielača v bunkri pod Jelenskou skalou, kde vydávali cyklostylovaný časopis Mor Ho!, ako spojka prinášal z Banskej Bystrice najnovšie správy, ktoré získaval napr. od Antona Prídavka.
Po vojne pracoval niekoľko mesiacov v banskobystrickom rozhlase, 8. mája 1945 ako prvý ohlásil prostredníctvom vysielača v Banskej Bystrici skončenie druhej svetovej vojny, potom študoval na Vyššej priemyselnej škole.
Pracoval v energetike, bol riaditeľom Stredoslovenských elektrární v Lučenci.
Nositeľ Radu SNP, Radu Červenej hviezdy.
+ + +
ŠTEFÁNIK, Ján – redaktor SSV, bibliograf, literárny kritik a historik (23. 2. 1901 Brezová pod Bradlom, okr. Myjava – 18. 8. 1987 Turčianske Teplice).
Študoval na učiteľskom ústave v Šoproni, maturoval v Modre (1919).
V 20. rokoch minulého storočia učiteľ na ľudových a meštianskych školách – Brezová pod Bradlom, Vrútky, Nové Zámky, riaditeľ meštianskej školy v Tisovci (1930 – 1935) a školský inšpektor v Bytči (1935 – 1939). Z politických dôvodov odišiel zo školstva a pracoval v Matici slovenskej (1940 – 1945).
Počas Slovenskej republiky sa zapojil do odbojového hnutia, bol vyšetrovaný tajnou políciou a väznený (1942).
Počas Slovenského národného povstania bol redaktorom Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici, bol spoluzakladateľom a veliteľom Zboru osvetových dôstojníkov pri Veliteľstve 1. čs. armády na Slovensku, bol aj redaktorom časopisu Bojovník.
Po skončení druhej svetovej vojny pracoval v Matici slovenskej, najprv ako tajomník pre výstavbu a organizáciu členskej základne (1945 – 1954), potom bol vedúcim Bibliografického odboru Matice slovenskej (1954 – 1962). Od roku bol1962 na dôchodku.
Výrazne ovplyvnil vývoj slovenskej bibliografie – autor publikácií Súpis slovenskej literatúry pre mládež (1932), Dvadsať rokov slovenskej literatúry pre deti a mládež (1938), Bibliografia vydaní slovenských ľudových rozprávok slovenských zberateľov a Slovenských pohádek a pověstí Boženy Němcovej za roky 1845 – 1974 (1975).
Publikoval v časopisoch a zborníkoch Slovenský juh, Slniečko, Naša škola slovenská, Pedagogický sborník MS, Naše slovo, Živena, Kultúra, Sloboda, Turčiansky hlásnik, Matičné čítanie, Zlatý máj, Čitateľ.
Prekladal z ruštiny a nemčiny, napr. Waldemar Bonsels: Včelička Maja a jej dobrodružstvá (1933).
Vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1939 (1945), Radom SNP II. trS. (1946), čestný občan Tisovca.
