Keď koncom novembra zachránili floridskí rybári šesťročného chlapca, netušili, že sa stane ústrednou postavou veľkej politickej a mediálnej kampane. Prinášame vám skrátený preklad príbehu o osude dieťaťa, ktoré sa stalo predmetom boja dvoch režimov, ako ho zachytil kolumbijský spisovateľ Gabriel García Marquez.
V onen piatok šiel Juan Miguel Gonzáles vyzdvihnúť svojho syna zo školy, aby s ním strávil víkend, keď mu oznámili, že jeho bývalá manželka a matka dieťaťa Elizabeth Brotonsová okolo obeda zobrala syna preč a už sa s ním poobede nevrátila. V rutinnom živote rozvedeného rodiča nebolo pre Juana Miguela nič neobyčajné ísť vyzdvihnúť syna. Po tom, čo sa s Elizabeth pre dvomi rokmi rozišli, dieťa svoje dni delilo medzi život v otcovom a matkinom dome. Lenže Elizabethine dvere zostali zamknuté počas celého víkendu, aj nasledujúci pondelok a Juan Miguel sa začal vypytovať. Zistil zlé správy, ktoré sa v meste Cárdenas čoskoro stali verejným tajomstvom: Elianova matka vzala svojho syna spolu s ďalšími 12 osobami v päť a pol metra dlhej hliníkovej lodi, bez akýchkoľvek záchranných viest, so starým a mnohokrát opravovaným motorom. Bolo to 22. novembra 1999.
Hliníková loďka Juanovi Miguelovi netrvalo dlho aby zistil, kde sa nachádza jeho syn, veď v Karibiku sa každý všetko dozvie. „Povedal mi o tom jeden z informátorov ešte predtým, ako sa to stalo. Každý vedel, že propagátorom a organizátorom bol Lazáro Munero, ktorý už predtým podnikol aspoň dve cesty do Spojených štátov, aby pripravil terén. Mal potrebné kontakty a dosť odvahy na to, aby okrem Elizabeth a jej syna vzal so sebou aj mladšieho brata, vlastného otca (mal viac ako 70 rokov) a jeho matku, ktorá sa zotavovala po infarkte.
Neomylné pravidlo pre pozitívne prijatie v Spojených štátoch amerických je pristáť v teritoriálnych vodách ako stroskotanec. Cárdenas slúži ako dobrý odrazový mostík na Floridu. Jej zátoka chránená močiarmi komplikuje pobrežnej hliadke kontrolovať toto pásmo.
Hliníkové trubice na zavlažovanie citrusových plantáží sa predávajú v tuctoch po desať centov, keď už nie sú na nič dobré. Munero investoval asi 200 USD a 800 kubánskych Pesos na motor a vybudovanie lode. Konečný produkt predstavoval úzke kánoe nie dlhšie ako auto, bez strechy alebo sedadiel, takže pasažieri museli cestovať sediac na dne v slnečnej páľave. Loď bola hotová už v septembri, ale bolo potrebné čakať na koniec obdobia hurikánov. Tri pneumatiky z auta mali 14 ľuďom na palube slúžiť ako záchrana života. Na nič iné už absolútne nezvýšilo miesto. Tri pneumatiky boli čierne zrejme preto, že podľa karibskej povery táto farba zastrašuje žraloky, ktoré sú prirodzene krátkozraké. Pred odchodom väčšina z pasažierov užila Gravinol proti morskej chorobe.
Noc a panika Cesta mala trvať 48 až 72 hodín. Podľa svedectva tých, čo tragédiu prežili, o polnoci 22. novembra organizátori odstránili zbytočný motor a vyhodili ho do mora, aby odľahčili náklad. Lenže nevyvážená loď sa prevrátila na jednu stranu a pasažieri spadli cez palubu do vody. Podľa expertov však mohlo dôjsť aj k prelomeniu krehkých spojov hliníkových trubíc a plavidlo sa potopilo. To bol koniec, v tmavej noci a v panike. Zahynuli všetci dospelí, ktorí nevedeli plávať. Svoju úlohu zohrali aj spomalené reflexy zapríčinené Gravinolom. Elian a pravdepodobne aj jeho matka sa zachytili jednej z gumových pneumatík. Chlapec vedel plávať, ale Elizabeth nie, a tak v zmätku čoskoro stratila orientáciu. „Videl som mamu ako sa stratila v mori,“ povedalo neskôr dieťa do telefónu svojmu otcovi. Je ťažké pochopiť, hoci je to skutočne pravda, že matka zachovala pokoj a mala čas podať svojmu synovi fľašu pitnej vody.
Vo štvrtok, 25. novembra sa objavili palcové titulky v novinách. Dieťa sa našlo pri pobreží Fort Lauderdale v bezvedomí a spálené od slnka, ležiac na jednej z pneumatík. Bol to Elian, tretí a posledný, kto prežil.
Dieťa a zbrane Vyzeralo to tak, že nikto v Miami sa nestaral o poškodenie Elianovho duševného zdravia metódami kultúrnej dislokácie. Na jeho šieste narodeniny 6. decembra ho vyfotografovali jeho hostitelia v bojovej prilbe, obklopeného smrteľnými zbraňami a prikrytého americkou zástavou, keď krátko pred tým dieťa v jeho veku zastrelilo v štáte Michigan revolverom spolužiaka. Samozrejme, toto neboli hračky vyjadrujúce lásku, ale znaky politických machinácií, ktoré milióny Kubáncov bezvýhradne pripisujú Kubánskemu americkému národnému fondu (KANF), ktorý, zdá sa, že utráca milióny dolárov na zaistenie toho, aby sa Elian nevrátil k svojmu otcovi. Inými slovami: Elianovo skutočné stroskotanie sa neudialo na otvorenom mori, ale až keď vkročil na suchú zem v Spojených štátoch.
V každom prípade, kampaň o udržanie Eliana má peniaze a moc. Či už proti legálnemu systému Spojených štátov, keď americký Imigračný a naturalizačný úrad (INS) potvrdil, že Juan Miguel je jedinou osobou uznanou zastupovať dieťa a konať v jeho mene.
Veľvyslankyňa Mary A. Ryanová 25. januára výslovne a verejne požiadala, aby sa dieťa vrátilo k jeho otcovi ako rýchlo je to len možné a varovala, že opačné rozhodnutie by bolo úplne v rozpore s princípmi jej krajiny.
Mašinéria pokračuje Prezident Clinton médiám potvrdil, že do tohto prípadu nesmú zasiahnuť žiadne politické spory a že sa bude rešpektovať stanovisko INS.
Otázka rodičovskej starostlivosti zapôsobila na tlaky medzi Spojenými štátmi a Kubou. Už v roku 1960, počas Eisenhowerovej vlády, CIA o Kube vymyslelo a propagovalo falošné zvesti o zákone, podľa ktorého boli deti kubánskou revolučnou vládou odobraté ich rodičom a zaslané na ranú indoktrináciu do Sovietskeho zväzu. Napriek formálnym odmietnutiam zo strany Kuby dosiahla Eisenhowerova administratíva tajnú dohodu s predstaviteľmi amerických katolíkov, že bez ich pasov a batožiny môžu kubánski rodičia posielať svoje deti do Spojených štátov. Do tohto srdcervúceho exodusu investovali Spojené štáty 28 miliónov USD a vytvorili komunitu falošných sirôt, násilne integrovaných do americkej kultúry. José Pertierra, uznávaný právnik Miamského imigračného úradu prišiel z Kuby vo veku 12 rokov práve v skupine detí bez rodičov a v televízii uskutočnil verejný apel, aby konečne došlo k ozrejmeniu rodičovskej starostlivosti Elianovho otca. „Nie len príbuzní v Spojených štátoch hovoria, že tento otec je zlý otec,“ povedal Pertierra. „Čo však hovoria, je to, že nemajú radi politiku Fidela Castra, lenže Castro nie je otcom tohto syna.“
„Najobávanejšou vecou,“ povedal, „je, že sudcovia na Floride sú zvolení a vrátenie tohto dieťaťa by miamských sudcov stálo znovuzvolenie.“ Sudca King, prvý úradník so súdnou právomocou zvolený na rozhodovanie v tomto prípade bol prinútený uznať sa ako nevhodný na základe jeho postoja ku KANF. Jeho nástupca sudca Hoeveler utrpel podozrivé krvácanie do mozgu. Michal Moore, súčasný sudca prípadu, nepreukázal, že by sa príliš ponáhľal oznámiť závery ešte pred voľbami.
Budúci precedens? Mnoho Kubáncov sa obáva, že Clintonova administratíva sa nesnaží vrátiť dieťa podľa zákonov a vlastného presvedčenia obávajúc sa, že kandidát Demokratov Al Gore by stratil hlasy Floridy. Akokoľvek, právna a historická strata by Spojené štáty stála oveľa viac, než straty volebné. Viac než 10 tisíc amerických detí sa v súčasnosti nachádza rozptýlených na rôznych miestach sveta a oddelených od rodičov bez súhlasu toho druhého. Elianov precedens by mohol poslúžiť na to, aby sa tomuto zabránilo.
Havana, 15. marca 2000
Syn opäť s otcom Začiatkom apríla priletel do USA Elianov otec a americká ministerka spravodlivosti Janet Renová informovala príbuzných v Miami, že 13. apríla majú chlapca vydať otcovi. Tí však toto rozhodnutie odmietli a v meste sa uskutočnili rozsiahle demonštrácie, aby dieťa zotrvalo v USA. Ministerstvo donucovaciu akciu odložilo, kým odvolací súd v Atlante neprešetrí poslednú žiadosť príbuzných chlapca o azyl. V polovici mesiaca požiadalo ministerstvo spravodlivosti súd nariadiť príbuzným, aby chlapca vydali, INS jeho strýkovi Lazárovi Gonzálesovi odobral dočasné opatrovacie právo.
Nedávno sa v dome Elianových príbuzných v Miami odohrala dráma ako podľa scenára akčného filmu. V sobotu nad ránom vtrhli do domu agenti INS a násilím odniesli chlapca mieriac samopalmi na jeho niekdajšieho záchrancu, rybára Dalrympla. Proti davu príslušníkov komunity amerických Kubáncov, ktorí protestovali proti násilnému odvedeniu chlapca, polícia použila slzný plyn. V uliciach Miami polícia zatkla 260 ľudí, ktorí vyjadrovali nesúhlas so zákrokom bezpečnostných síl. Po odobratí dieťa príbuzným sa Elian konečne mohol stretnúť so svojím otcom Juanom Miguelom. Až do súdneho vyriešenia prípadu budú bývať v známom kongresovom a rekreačnom stredisku Wye Plantation neďaleko Washingtonu.
Spor o Eliana trvá už päť mesiacov, pričom táto osobná dráma prerástla do politického konfliktu, odzrkadľujúc desaťročia napäté vzťahy medzi Spojenými štátmi a Kubou. Americký prezident, ministerka spravodlivosti aj INS únos schválili a Elian by sa mal vrátiť späť domov v starostlivosti vlastného otca. Tento krok sa však môže ťahať aj niekoľko týždňov, až mesiacov. Postoj kubánskej strany je jednoznačný. Fidel Castro má záujem o návrat chlapca na Kubu a vo svojom prejave pred dvoma týždňami kritizoval rozhodnutie odvolacieho súdu predĺžiť jeho pobyt v USA.
