Ekonomika ľudáckeho Slovenska: mýty a skutočnosť

Hospodársky vývoj Slovenska v rokoch 1939 – 1945 je opradený mýtmi, ktoré vojnovú Slovenskú republiku stavajú do jednoznačne pozitívneho alebo do vyslovene negatívneho svetla. Hospodársky obraz Slovenska vojnových rokov bol v skutočnosti výsledkom pôsobenia viacerých faktorov. Základy ekonomického vývoja Slovenskej republiky rokov 1939 – 1945 boli položené v období hospodárskej konjunktúry druhej polovice tridsiatych rokov, keď nastalo oživenie industrializácie Slovenska. V atmosfére vojenského ohrozenia ČSR napredovalo budovanie zbrojárskych, ale aj chemických, kožiarskych a iných veľkopodnikov, ktoré spustili výrobu práve na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov. V nasledujúcom období stačilo už len nastúpiť do rozbehnutého vlaku. Negatívny rozmer formovania ekonomiky vojnovej Slovenskej republiky predstavovali dôsledky viedenskej arbitráže z novembra 1938. Odstúpenie južných území Maďarsku na podklade arbitráže znamenalo stratu približne jednej pätiny priemyselného potenciálu a jednej tretiny ornej pôdy v najúrodnejších oblastiach. V osídlach Tretej ríše Ďalším zásadným činiteľom bolo, že vznik samostatného štátu na území Slovenska v marci 1939 bol v prvom rade výsledkom politických zámerov nacistického Nemecka. Ekonomický priestor vojnovej Slovenskej republiky sa totiž vzápätí po svojom vzniku nepriamo začlenil do tzv. veľkopriestorovej ekonomiky nacistického Nemecka. O zahraničnej hospodárskej orientácii nového štátu rozhodli už rokovania zástupcov autonómnej slovenskej vlády a Nemecka v období medzi šiestym októbrom 1938 a štrnástym marcom 1939. Základný kameň ďalšieho formovania slovensko-nemeckých hospodárskych vzťahov položili dohody obsiahnuté v tajnom protokole tzv. ochrannej zmluvy, uzavretej medzi predstaviteľmi Nemecka a samostatného Slovenska dvadsiateho tretieho marca 1939. Tzv. platobná dohoda stanovila princípy zúčtovania slovensko-nemeckej obchodnej výmeny na podklade clearingu. Tento systém v nasledujúcich rokoch predstavoval kľúčový nástroj postupného „vysávania“ ekonomiky Slovenska. Oficiálny výmenný kurz nemeckej ríšskej marky (RM) a novej meny slovenského štátu slovenskej koruny (Ks) určili v pomere 1 RM: 11,62 Ks. Vzhľadom na reálny stav 7 až 8 Ks za ríšsku marku bol výmenný kurz úžernícky nadhodnotený v prospech nemeckej meny. Ďalšie dohody určovali Slovensku úlohu spoľahlivého stabilného zdroja nerastných surovín a poľnohospodárskych výrobkov pre vojnovú ekonomiku Nemecka. Súčasťou dohôd bola priama kontrola slovenského hospodárstva Nemeckom prostredníctvom zástupcov v centrálnych hospodárskych orgánoch. Systém priamej kontroly Nemecko neskôr rozšírilo o tzv. beráterov (poradcov), dosadzovaných priamo do strategických podnikov. Konjunktúra vďaka vojne Po schválení „ochrannej zmluvy“ z marca 1939 sa na Slovensko začal rôznymi kanálmi valiť nemecký kapitál. Kľúčové pozície v podnikovej sfére prevzali popredné banky a koncerny nacistického Nemecka, predovšetkým Deutsche Bank, Dresdner Bank, A. G. Reichswerke Herrman Göring, I. G. Farbenindustrie.a ďalšie. Práva na ťažbu ropy prevzala napríklad spoločnosť Deutsche Erdöl. Všemocný koncern H. Göringa ovládol nové zbrojovky na Považí a železiarsky komplex na Pohroní. Koncern I. G. Farbenindustrie kapitálovo prenikol do najväčších podnikov chemického priemyslu Dynamit-Nobel a Apollo v Bratislave. Podiel nemeckého kapitálu v podnikovej sfére Slovenska vzrástol v krátkom období rokov 1938 – 1942 zo štyroch percent na 51,6 percenta. Hospodárstvo Slovenska pod patronátom nacistického Nemecka zaznamenalo spočiatku značný rozvoj, najmä v kvantitatívnych ukazovateľoch. Pre slovenský priemysel, obchod a poľnohospodárstvo sa totiž dokorán otvoril obrovský priestor ekonomiky Nemecka, ktorý navyše s vojenskými úspechmi nemeckej armády zároveň ďalej rástol. Od jesene 1939 postupne narastala vojnová hospodárska konjunktúra. Tá vyriešila jednu z kľúčových otázok zaostávania ekonomiky Slovenska v predchádzajúcich obdobiach, a to problém odbytu. Vládne hospodárske kruhy nového slovenského štátu plne využili možnosti vytvorené vojnovou konjunktúrou a ekonomickému rozvoju napomohli viacerými opatreniami. Riadenie ekonomiky prevzali hospodárske ministerstvá, vytvorené ešte v podmienkach autonómie. Vznikla Slovenská národná banka, Poštová sporiteľňa a peňažná burza. Predstavitelia vládneho režimu podnikli pragmatický krok a prizvali k spolupráci skúsených národohospodárov medzivojnového obdobia, predovšetkým Imricha Karvaša, Petra Zaťku, a Ján Ursínyho, ktorí nemalým dielom prispeli k priaznivým výsledkom hospodárskej politiky. Prijaté boli motivačné legislatívne opatrenia na oživenie ekonomiky, ako boli zákony o podpore priemyslu a daňových úľavách z roka 1940. Poskytovali zľavy na železnici, colné zľavy, štátne dotácie na krytie úmoru a úrokov pri investičných pôžičkách a iné výhody. Obmedzený blahobyt Priaznivý hospodársky vývoj trval približne do konca roka 1943. Priniesol niektoré pozitívne výsledky v sociálnej oblasti. Medzi najvýznamnejšie patrilo zvýšenie zamestnanosti. K tomu okrem vojnovej konjunktúry prispeli aj ďalšie faktory. Pracovné miesta poskytovalo Nemecko, kde sa dobrovoľne vystriedali osoby zo Slovenska v počte asi stoštyridsaťtisíc. Nútené vysídlenie osôb českej národnosti znamenalo uvoľnenie takmer dvadsaťtisíc pracovných miest pre štátnych zamestnancov, úradníkov a príslušníkov inteligencie. Slovenskí roľníci mohli využiť lepšie odbytové možnosti v súvislosti s odrhnutím južných úrodných území a s prudkým rastom hladu po základných životných potrebách. Zvyšovanie odbytu pocítili aj slovenskí remeselníci a živnostníci, ktorých rady sa podstatne rozšírili cestou arizácie. K formovaniu „láskavej tváre“ nového režimu prispeli jednorazové alebo systémové sociálne opatrenia, ako zavedenie rodinných prídavkov, odborové rekreácie a podobne. Zvýšili sa príjmy obyvateľstva a v porovnaní s okolitými krajinami, priamo okupovanými Nemeckom, vládla podstatne priaznivejšia zásobovacia situácia. Negatívne vplyvy svetového vojnového konfliktu a deformovanej svetovej ekonomiky však začali postupne doliehať aj na hospodárstvo Slovenska. Vládne kruhy museli pristúpiť k budovaniu riadeného vojnového hospodárstva podľa vzoru nacistického Nemecka. Štátna regulácia prenikla do sféry cenotvorby, zamestnaneckej a mzdovej politiky, do obchodu, poľnohospodárstva aj priemyslu. Nástrojom dirigovania ekonomiky boli štátnomonopolistické inštitúcie a korporácie. Vývoj centrálneho usmerňovania hospodárstva vyvrcholil roku 1942 založením Najvyššieho úradu pre zásobovanie. Ruka štátu zasiahla aj do každodenného života obyvateľstva. Aby sa vládny režim vyhol nepopulárnemu lístkovému systému, zavádzal od roka 1940 tzv. odberné knižky na vybrané druhy nedostatkových tovarov. Ich zoznam bol stále dlhší. Nastala inflácia a začali rásť ceny, najmä dovážaných tovarov. Zatiaľ čo mzdový index zaznamenal od roka 1939 do jari 1944 rast približne osemdesiat percent, životné náklady robotníckej rodiny sa zvýšili o stoosemnásť percent. Arizácia – odporná i škodlivá Minimálny alebo len čiastočný úspech dosiahli viaceré hospodárske programy plánované vládnymi kruhmi po vzniku vojnovej Slovenskej republiky, respektíve ešte v podmienkach autonómneho Slovenska, napríklad zlučovanie bánk a súkromných poisťovní a najmä ovládnutie podnikovej sféry národne slovenským kapitálom. Kým predstavitelia slovenského kapitálu „zrovnali svoje rady“, boli kľúčové podniky rozdelené medzi nemecké banky a koncerny. Vládny režim preto hlavnú pozornosť zameral na stredný a drobný majetok židovskej komunity v smutne známom procese arizácie. Moloch arizácie bol výsledkom niekoľkých vývojových etáp v rokoch 1938 až 1942. Vznikla celá sústava arizačných legislatívnych opatrení. Na ich podklade bol postupne arizovaný kapitálový, podnikový, domový, poľnohospodársky a napokon aj osobný majetok Židov, podľa súpisu zo septembra 1940 v celkovej hodnote 4,4 miliardy Ks. Hlavným arizátorom bol štát, ktorý vyvlastnil židovský majetok a následne ho odpredával drobným arizátorom. Štát z majetku židovskej komunity odčerpal rôznymi cestami hodnoty v celkovom objeme 1,100 miliardy Ks. Zámery vládnych hospodárskych kruhov urobiť z arizácie zdroj financovania ekonomických programov však stroskotali. Náklady na protižidovské opatrenia, ako právne procesy, ale najmä deportácie a povestné tzv. osídľovacie poplatky za vyvezené židovské osoby, si totiž vyžiadali približne 0,950 miliardy Ks. Bezohľadané a diletantské šafárenie s arizovaným majetkom v konečnom dôsledku prenieslo hospodárstvu ďalekosiahle škody. Vyciciavené Slovensko Ekonomiku Slovenska však najvážnejšie poškodila „bratská“ hospodárska spolupráca s nacistickým Nemeckom, respektíve s Veľkonemeckou ríšou, kam patrili aj obsadené územia. Obchodná výmena sa formou clearingu cez komplikovaný systém clearingových účtov a podúčtov stala koridorom vykorisťovania hospodárstva slovenského štátu. Nereálny výmenný kurz nemeckej a slovenskej meny, stanovený pre clearingové obchody, skresľoval skutočné proporcie vzájomnej obchodnej výmeny a umožňoval lacný „výkup“ Slovenska nadhodnotenou nemeckou markov. Zároveň motivoval slovenských exportérov k zvyšovaniu objemu vývozu do markového priestoru Veľkonemeckej ríše. Dôsledkom bol nárast clearingovej špičky v ríšsko-slovenskom zahraničnom obchode v prospech Slovenska. Nemecko uhrádzalo previs slovenského exportu formou dobropisov, ktoré sa hromadili v depozitoch Slovenskej národnej banky a mali hodnotu zberového papiera. Zamrznuté pohľadávky voči Nemecku narastali do obludných rozmerov. Ich súčasť tvorili aj rôzne ďalšie nepokryté platby, napríklad za služby, za nemecké transporty cez slovenské územie, za rekreačné pobyty nemeckých detí na Slovensku a iné. Hodnota zamrznutých pohľadávok Slovenska voči Nemecku na clearingových účtoch dosiahla 7,077 miliardy Ks. Slovensko muselo zároveň hradiť ďalšie položky, napríklad mzdy robotníkov v slovenských zbrojovkách ovládaných nemeckých kapitálom. Náklady na účasť Slovenska vo vojne proti Sovietskemu zväzu predstavovali okolo 150 miliónov Ks mesačne. Exploatácia slovenského hospodárstva Nemeckom kulminovala na prelome rokov 1944 – 1945 po obsadení Slovenska nemeckou armádou. Skryté formy vazalského vzťahu sa zmenili na otvorené drancovanie všetkých dostupných zdrojov ekonomiky. Financovanie pobytu okupačných vojsk musel prevziať „hostiteľ“, čiže slovenská vláda. Náklady na pobyt dosiahli približne 0,5 miliardy Ks mesačne. Úpadok Približne od jari 1944 začala ekonomika vojnovej Slovenskej republiky nepriaznivým hospodárskym vplyvom postupne podliehať. Rástla inflácia a vnútorné zadlženie krajiny. Vládne hospodárske kruhy prijali viacero opatrení na likvidáciu clearingovej špičky v obchode s Nemeckom a na zníženie výdavkov. Do leta 1944 mala Slovenská národná banka a ďalšie hospodárske inštitúcie nebezpečné smerovanie ekonomiky aspoň čiastočne pod kontrolou. Rozšírenie vojnového konfliktu priamo na územie Slovenska a obsadenie krajiny nemeckou armádou na jeseň 1944 však dali impulz na spustenie dovtedy tlmenej inflačnej špirály. Zatiaľ čo v období od marca 1939 do decembra 1943 vzrástlo množstvo obeživa z 1 600 miliónov na 3 823 miliónov Ks, v čase od januára 1944 do marca 1945 sa jeho objem zvýšil na 11 649 miliónov Ks. Za celú existenciu vojnovej Slovenskej republiky stúplo množstvo peňazí v obehu 9,5-násobne, kým napríklad v Protektoráte Čechy a Morava 7,5-násobe. Vnútorné zadlženie slovenského štátu vzrástlo od marca 1939 do marca 1945 z 32 miliónov na 14 432 miliónov Ks. Kritický vývoj štátnych financií a dôsledky bojových operácií na prelome rokov 1944 – 1945 znehodnotili prínos vojnovej konjunktúry a hospodárskeho rozvoja vojnovej Slovenskej republiky. Môžeme konštatovať, že hospodárske oživenie v podmienkach vojnovej Slovenskej republiky bolo dôsledkom pôsobenia viacerých priaznivých faktorov – predovšetkým vojnovej konjunktúry. Ekonomický rast priniesol dočasné zlepšenie sociálnych pomerov veľkej časti obyvateľstva. Bol však spojený s deformáciami vojnovej ekonomiky, s kontroverzným hospodársko-politickým pozadím a s prenikaním hospodárskeho vplyvu nacistického Nemecka. Pochmúrnou stránkou hospodárskeho vývoja bolo vyvlastnenie majetku židovskej komunity. V pamäti niektorých vrstiev obyvateľstva sa tieto roky javili ako obdobie blahobytu. Vyplývalo to najmä z porovnania s predchádzajúcim obdobím veľkej hospodárskej krízy 30. rokov a s nasledujúcim obdobím povojnového nedostatku. No tak ako bola dôsledkom vojny počiatočná konjunktúra, bol ním aj neskorší úpadok a spomínaný neskorší nedostatok. Vojnový štát sa nemohol vyhnúť dlhodobým dôsledkom okolností svojho zrodu. Autor (PhDr., CSc.) pracuje na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied. Titulok a medzititulky redakcia.