Dzurindovo vytĺkanie politického kapitálu

Mikuláš Dzurinda môže byť z bratislavského stretnutia Georgea Busha a Vladimíra Putina poriadne sklamaný. Z februárovej schôdzky by chcel vytĺcť aj domáci politický kapitál. Lenže veľkej časti slovenských voličov sa jeho politika hlbokého predklonu pred Washingtonom nepáči. Nehovoriac o nahnevaných bratislavských šoféroch. Historickosť tejto udalosti pre Slovensko sa dá ťažko spochybniť. Hostí tohto rangu naša republika naozaj nevíta každý deň. To, čo sa rozhodne v oválnej pracovni Bieleho domu, má rozhodujúci dosah na chod udalostí vo svete a v podstatne menšej, no stále výraznej miere to platí aj pre moskovský Kremeľ. Malá Bratislava a malé Slovensko sa naozaj na dva dni, resp. na jedny televízne večerné správy a novinové titulky nasledujúceho dňa stane politickým stredobodom sveta. Podľa odhadov má na Slovensko pricestovať 1 000 až 1 500 novinárov. Takže tu budeme mať celú mediálnu elitu sveta zo CNN, BBC, Timesov, Newsweeku a tak ďalej a o Bratislave sa bude hovoriť vo večerných správach v Londýne, New Yorku, Tokiu či Sydney. Pre malú a pomerne mladú republiku v strede Európy to bude obrovská vec. Pozri, kto to prichádza To je jedna rovina udalosti, vyplývajúca výlučne z významu funkcií oboch hostí. Podstatne kontroverznejšie však celá akcia vyznieva, ak sa bližšie pozrieme na konkrétne osoby, teda oboch politikov, ktorí Slovensko v závere februára navštívia. Putinova „riadená demokracia“ bola pod zásterkou boja proti terorizmu „zdokonalená“ až do takej miery, že Freedom House zaradil vo svojej poslednej správe Rusko medzi neslobodné krajiny. A George W. Bush? Kde začať? Od nie celkom správne poňatého napĺňania roly vlastnej krajiny ako lídra slobodného sveta, cez silne unilateralistický, a teda v dnešnom globalizovanom svete chybný prístup nielen k národnej bezpečnosti vlastnej krajiny, ale aj k ekonomike či životnému prostrediu, cez chybne, takmer výlučne militaristicky poňatý boj proti terorizmu, so všetkými dôsledkami pre (ne)bezpečnosť života na zemi, až po prílišný prienik náboženstva do správy vecí verejných. Najneskôr otázka, či sú títo politici pre nás skutočnými osobnosťami, ku ktorým môžeme vzhliadať ako k príkladným politickým lídrom, nás musí priviesť k tlmeniu úvodných emócií súvisiacich s ich návštevou. Ale v poriadku, je celkom prirodzené, že veľkosť chvíle u niektorých tento detailnejší pohľad zatieni. Vyvážená zahraničná politika? Najzaujímavejšia je však tretia, vnútropolitická rovina udalosti. To, že náš predseda vlády má záujem vec politicky „skapitalizovať“ vo svoj prospech, je pochopiteľné a vlastne aj legitímne. Ale trochu problematické je, že vzrušenie a emócie premiéra z veľkosti chvíle zatienili jeho zmysel pre triezve politické uvažovanie a pre dôstojné štátnické vystupovanie. Ak aj ponecháme štýl bez komentára, stále ostáva prinajmenšom zmätočný obsah. Návšteva je podľa premiéra „dôkazom a ocenením vyváženej zahraničnej politiky Slovenska“. O čom to, pre boha, Mikuláš Dzurinda hovorí, ostáva záhadou. Vari vyváženej vo vzťahu USA – Rusko? To asi ťažko. V Moskve bol predseda vlády po piatich rokoch strávených na svojom poste! Priania či pokyny USA však plníme priam na povel. Takže vyváženou medzi USA a EÚ? To by bolo ešte ironickejšie. Veď v najzásadnejšom medzinárodnopolitickom rozhodnutí uplynulých rokov – ohľadom účasti na vojenskej operácii v Iraku – sme sa predklonom smerom k USA bez akýchkoľvek konzultácií či diskusie v štruktúrach EÚ obrátili k Únii opačnou časťou tela. Nespomínajúc premiérove slová o „primitívnom antiamerikanizme“ niektorých veľkých štátov Európskej únie. Tak toľko k „vyváženej zahraničnej politike“ slovenskej vlády. Konzervatívni republikáni v Bratislave Takže si to povedzme na rovinu. Summit Bush – Putin v Bratislave je výsledkom absolútne lojálnej alebo až primitívne servilnej – ak by sme použili slovník Mikuláša Dzurindu – zahraničnej politiky vlády SR voči vláde USA. Bodka. Pri zahraničnej politike sa to však nekončí. Naša vláda robí aj v iných oblastiach politiku, ktorá úplne vyhovuje súčasnej republikánskej konzervatívnej reprezentácii USA. V zahraničnej politike je to jednoznačné. Ekonomická politika našej vlády v prvom rade otvára dvere a ruší regulácie pri vstupe veľkých globálnych koncernov na náš domáci trh. A v kultúrno-hodnotovej politike tu máme tiež tie isté vzorce, na ktorých stojí politika G. W. Busha: od „ochrany tradičných hodnôt“, najmä „tradičnej rodiny“, cez odpor voči právu ženy na prerušenie tehotenstva či voči rovnosti homosexuálnych partnerstiev pred zákonom, až po prienik kresťanstva do vzdelávacieho systému. Túto parketu v našich pomeroch usilovne pokrýva koaličné KDH. Podčiarknuté a zhrnuté, slovenská vláda robí reformy presne a konzekventne podľa neoliberálno-konzervatívneho kľúča. Teda také isté, aké robí alebo by rada robila aj súčasná americká administratíva. Len s tým rozdielom, že ona si môže dovoliť podstatne menej ako naša. Lebo v USA si také radikálne kroky ako rovnú daň alebo čiastočnú privatizáciu dôchodkového zabezpečenia nemôžu dovoliť robiť bez súhlasu verejnosti. A tak k nim aj pristupujú, mimoriadne opatrne. Demokratická kultúra je v americkej spoločnosti predsa len zakorenená hlbšie ako u nás. Nás to trápi, ale naša vládna elita to považuje za výhodu. Na Bushovi Dzurinda „nezarobí“ Keďže Mikuláš Dzurinda chce na akcii politicky profitovať, zásadná vnútropolitická otázka, ktorú februárová schôdzka vyvoláva, je iná. Môže sa mu to vôbec podariť? Fakty a racionálne odhady hovoria skôr o opaku. Premiér môže akciou zabodovať u zahraničnopolitických analytikov a komentátorov či v častiach bratislavskej elity. Tieto skupiny však o celkovom politickom úspechu naozaj nerozhodujú. Faktom je, že prieskumy verejnej mienky na tému pripravovaného summitu zatiaľ neexistujú, no pri odhade dopadu akcie na mienku verejnosti sa dá nepriamo vychádzať z jej postoja k súčasnému prezidentovi USA. A ten viac-menej kopíroval situáciu v iných častiach Európy. Takže približne 70 % občanov Slovenska Bushovu politiku odmieta. Dá sa teda predpokladať, že návšteva G. W. Busha a V. Putina vlny priaznivých odoziev medzi pospolitým slovenským ľudom nevyvolá. V konečnom dôsledku sa teda budú biť dva dojmy. Dojem z historickosti a veľkosti chvíle, keď sa na povestných 15 minút staneme centrom politického diania sveta. A dojem z pohľadu na vedľa seba stojacich silne nepopulárneho prezidenta USA, obdobne nepopulárneho predsedu slovenskej vlády a pravdepodobne nie veľmi vyhranene vnímaného prezidenta Ruska. V týchto obrazoch budú ľudia akciu vnímať, primárne cez televízne a sekundárne cez rozhlasové a tlačové spravodajstvo. Ak k tomu pripočítame náklady summitu, určite sa pohybujúce v stámiliónoch, a nakoniec si predstavíme nervozitu šoférov v Bratislave z absolútne paralyzovaného mesta, stojí zoči-voči historickosti chvíle vážna konkurencia. Je teda veľmi pravdepodobné, že kým M. Dzurinda bude 23. a 24. februára zažívať jedny z najšťastnejších, ak nie úplne najšťastnejšie chvíle svojho politického života, jeho oponenti si pokojne sčítajú dva a dva a pokojne ho nechajú vykúpať sa vo svojej sláve, pretože budú vedieť, že efekt akcie na typického slovenského voliča bude prinajlepšom neutrálny.