Mikuláš Dzurinda, opozičný radový poslanec, sužovaný pocitom nedocenenia, mal potrebu vyzdvihnúť svoju osobu.
Ako sme sa mohli dočítať v pondelok na serveroch niektorých denníkov (správa SITA v denníku Pravda i Sme), „podľa Dzurindu možno tí, ktorí to doposiaľ prehliadali, tak to už prehliadať nebudú a možno aj ocenia, že jeho vlády dokázali uzatvoriť so Svätou Stolicou nielen samotnú základnú zmluvu, ale aj dve vykonávacie. »Lebo boli chvíle, keď som sa stával objektom kritiky, že som nevedel presadiť všetky vykonávacie zmluvy. Tak myslím si, že dnes si to budeme vážiť viac ako včera, že sme podpísali základnú zmluvu a že sme dokázali vyrokovať a podpísať aj vykonávacie zmluvy o pastorácii v ozbrojených zložkách a o pôsobení cirkvi v oblasti školstva,«“ povedal Mikuláš Dzurinda.
Ak by bol Mikuláš Dzurinda ticho, budúce generácie si ho mohli vážiť napríklad za to, že aj za cenu pádu vlády zabránil prijať taký nezmysel, akým bola pripravovaná zmluva o výhrade vo svedomí. Keďže sa nám však takto nahlas pochválil, všimnime si, čo to vlastne presadil a za čo teda jemu osobne budú môcť byť budúce generácie občanov Slovenska vďačné. Napríklad v oblasti pastorácie v ozbrojených silách.
Aj v tejto citlivej oblasti platí to, čo možno povedať o základnej zmluve a schválených či pripravovaných vykonávacích zmluvách celkove: slovenský štát sa týmto dokumentom stal vazalom poslednej absolutistickej monarchie v Európe – Vatikánu.
Keď je reč o zmluve o pastorácii, Slovenská republika napríklad nemá čo hovoriť do vymenovania ordinára, t. j. „veliteľa vatikánskeho oddielu“ vklineného do ozbrojených zložiek štátu (armády, ministerstva vnútra, väzenskej stráže atď.), ale menuje ho priamo najvyšší predstaviteľ cudzej mocnosti – pápež.
Nesvojprávnosť orgánov slovenských ozbrojených síl sa prejavuje napríklad i v tom, že slovenský veliteľ nemôže „vatikánskeho dôstojníka“ potrestať bez súhlasu biskupa (ordinára). Podľa zmluvy ho totiž môže potrestať až po predchádzajúcej dohode s ordinárom (pričom na dohodu vždy treba dvoch, teda stačí, aby pán biskup nesúhlasil). Skutočná armáda v armáde! Slovenský štát spomínané a ďalšie záväzky ako vazal akceptoval. Navyše sa zaviazal znášať všetky náklady na činnosť ordinariátu. A keďže príslušní pracovníci majú vysoké dôstojnícke funkcie (vedúca sekretariátu vojenského ordinára mala pred časom hodnosť majora), k nim prináležia vysoké platy a ďalšie materiálne požitky – služobné autá, telefóny. Jednoducho celé zabezpečenie zo strany štátneho aparátu. Aby sme si uvedomili, aká sieť Vatikánu sa na Slovensku na základe Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o duchovnej službe katolíckym veriacim v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch Slovenskej republiky buduje, dodajme, že popri kúrii ordinariátu v Marianke, kancelárii ordinariátu na Ministerstve obrany SR, vikariáte ozbrojených síl na ministerstve, vikariáte na ministerstve vnútra, vikariáte väzenskej a justičnej stráže mali podľa informácií denníka Pravda vzniknúť pastoračné centrá v 19 armádnych posádkach po celom Slovensku. A zrejme ďalšie pastoračné centrá v ostatných ozbrojených zložkách.
Vysoké náklady štátu na zabezpečenie pôsobenia cirkvi v ozbrojených zložkách však nie sú to najhlavnejšie a najhoršie. Sú už iba paradoxom, krivým úsmevom. Podstata tkvie v spomínanej podriadenosti, v strate samostatnosti.
Nad slovami o cudzej mocnosti sa možno ktosi zarazil. Vatikán však, či sa nám to páči, či nie, je mocnosť a má vlastné záujmy po celom svete. Svätá Stolica sa podvodmi (napríklad Konštantínova donácia) stala významným hráčom a svetovládne ambície prejavuje dodnes. Obavy z možného zneužitia postavenia v slovenských ozbrojených zložkách (armáda, polícia…) sú preto opodstatnené. Veď kto zaručí, že vývoj na Slovensku o päť, desať alebo o päťdesiat rokov bude Vatikánu po chuti a že v rozpore so želaním republiky ho nebude chcieť zmeniť, že nebude chcieť do neho zasahovať!? A že trebárs „vatikánski dôstojníci“ neformálne sa pohybujúci po pracoviskách, na ktorých disponujú pečiatkami PRÍSNE TAJNÉ, a s takou silnou zbraňou, akou je spoveď, priestor na zásahy neotvoria?
Žiaden štát na svete sa nechváli spravodajskými službami. Napriek tomu ich každý má. A Vatikán od stredoveku disponuje jednou z najinformovanejších služieb na svete. Potvrdzuje sa to, keď občas otvorí aspoň malú časť svojich tajných archívov. Schopnosť vatikánskych rezidentov vedia odhadnúť politici, právnici alebo iní odborníci zaoberajúci sa medzinárodnými vzťahmi. Napríklad hlavná prokurátorka haagskeho tribunálu OSN Carla del Ponteová v rozhovore pre Daily Telegraph hovorila o márnych pokusoch zatknúť generála Ante Gotovinu, obvineného z vojnových zločinov. Gotovina sa podľa dôveryhodných informácií mal ukrývať v chorvátskom františkánskom kláštore pod ochranou katolíckej cirkvi a vatikánskej hierarchie. Pre nás je zaujímavá konštatácia hlavnej prokurátorky, inakšie rímskej katolíčky zo Švajčiarska, že po mesiacoch tajných vyjednávaní a po priamom písomnom apeli na pápeža je veľmi sklamaná politikou Vatikánu, keďže o. i. „katolícka cirkev má najrozvinutejšiu tajnú rozviedku“.
Koncom roka 2010 sa celým svetom prevalila aféra americkej diplomacie, nazvaná ako Stránky Wikileaks. Internetový server publikoval množstvo stránok záznamov amerických diplomatov z celého sveta o situácii v krajine, v ktorej pôsobili. Tak sme sa mohli okrem iného dozvedieť, že zatiaľ čo oficiálne Vatikán zastával neutrálny postoj k vstupu moslimského Turecka do Európskej únie, v skutočnosti vyvíjal aktivity proti tomuto vstupu. Pretože by to znamenalo „ďalšie oslabenie kresťanských koreňov v Európe“. Vo veci sa mal angažovať vtedajší kardinál Joseph Ratzinger a neskorší pápež Benedikt XVI.
Záujem amerických diplomatov o činnosť charitatívnych katolíckych organizácii v Severnej Kórei, vo Vietname alebo v Číne (s hlavičkou tajné) jasne ukazuje, kam USA radia vatikánsku „charitu“.
Na stručnú charakteristiku, ako sa Vatikán správa v súčasnom svete a ako ho vnímajú iní, to hádam stačí.
Krátko si ešte všimnime prax v Českej republike, ktorá bola po rozdelení spoločného štátu na rovnakej právnej úrovni voči Vatikánu ako Slovensko. Česko ostalo svojprávne aj naďalej. S cieľom riešiť prípadné náboženské potreby vojakov uzatvorilo Ministerstvo obrany Českej republiky Dohodu o spolupráci mezi Ministerstvem obrany ČR, Ekumenickou radou církví a Českou biskupskou konferencí. Ministerstvo je jedna zmluvná strana a Ekumenická rada cirkví spolu s Českou biskupskou konferenciou sú druhou zmluvnou stranou.
Podľa dohody má zásadné postavenie minister obrany. Jeho partnerom v oblasti duchovnej služby je Rada pre duchovnú službu Armády ČR. Aby druhá zmluvná strana mala pri rokovaní a akýchkoľvek krokoch váhu, všetky zainteresované cirkvi sa najskôr musia dohovoriť medzi sebou a vystupovať jednomyseľne.
Český minister ustanovuje aj hlavného kaplána. Zaviazal sa pritom, že neobíde odporúčanie všetkých zainteresovaných cirkví. Ak sa na nominácii jedného človeka dohodnú. Ak sa však cirkvi ani do pol roka nedohodnú na jednom kandidátovi, minister nie je záväzkom viazaný.
Česká zmluva je predovšetkým zmluvou medzi domácimi subjektmi (český štát neumožňuje zahraničnej mocnosti zasahovať do svojich vnútorných vecí), zachováva českú zvrchovanosť vo všetkých súvislostiach! Oproti našej zmluve je okrem toho česká zmluva pomerne jednoducho vypovedateľná.
Stručne zhrnuté – v českom prípade ide o moderný, demokratický dokument. To je zároveň to, čo českú zmluvu zásadne odlišuje od slovenskej (ktorá je poznačená myslením na spôsob stredovekej vatikánskej absolutistickej monarchie).
Mikuláš Dzurinda sa teda pochválil, kto zorganizoval vazalskú podriadenosť Slovenskej republiky Vatikánu. Pochválil sa, kto stál za činom, ktorý sa raz možno vyhodnotí ako vlastizrada.
Nepodstatná drobnosť, pokus zrušiť sviatok Sedembolestnej Panny Márie ako štátny sviatok, ktorý spoločnosti nikdy nechýbal a ktorý väčšina aj tak ignoruje (resp. na hanbu katolíckej cirkvi drvivá väčšina, a to aj veriacich, využíva po svojom), vyvoláva zo strany katolíckej cirkvi silný protitlak. Čo potom môžeme očakávať pri pokusoch zmeniť zásadnejšie veci? Ba kto je to, ktorá strana, kto si dnes má viac ako včera vážiť, že „sme podpísali základnú zmluvu a že sme dokázali vyrokovať a podpísať aj vykonávacie zmluvy“? Komu Mikuláš Dzurinda adresoval výčitku, že nedocenil výsledky jeho práce? Bola to výčitka Slovensku, jeho občanom, alebo Vatikánu
Keď vezmeme do úvahy nemohúcnosť Slovenska, vyplývajúcu zo zmlúv, a priznanie Dzurindu, že ich organizoval, potom je jasné, za koho vlastne bežal svoj premiérsky maratón. Prvý a zatiaľ jediný pokus Slovenska popustiť si reťaz závislosti aspoň o jedno ohnivko v podobe odbúrania jedného cirkevného sviatku (hoci v skutočnosti o tento sviatok vôbec nejde) naznačil, že republika to nebola.
Autor je publicista
(Komentár vychádza z pripravovaného rukopisu knihy Chcel by byť Boh kresťanom?)
Na snímke: Mikuláš Dzurinda, detail predvolebného bilbordu
Foto: Emil Polák
