Pravici, presnejšie povedané SDKÚ, sa bohužiaľ podarilo vnuknúť ľuďom zvodnú predstavu o nadchádzajúcej voľbe prezidenta – podľa ich podania proti sebe stojí postarší pán s neohybnými názormi a možno aj kolenami, ktorý sa však bude ohýbať ako treba, ak ho vláda požiada, a šikovná intelektuálka, sociologička s vlastnými názormi, kandidátka „zmeny“ – a najmä slabá, krehká žena. Presne takúto náladu som mal možnosť na vlastnej koži precítiť v piatok v Košiciach medzi mojimi kamarátmi, ktorých si nesmierne vážim a ktorí rozhodne nie sú hlúpi ani bohatí (iba trochu okabátení). A to ma nepríjemne prekvapilo.
Lebo hoci je to lákavá predstava, nič z toho nie je v hlbšej podstate pravda.
Pravda sa totiž od posledných volieb a čias nijako nezmenila – proti súčasnej vláde a prezidentovi stojí skutočne populistická – modrá strana, schopná „zmeniť sa“ a skrúcať ako treba, len aby sa dostala k moci. Tá strana využíva všetky osvedčené prostriedky pôsobenia na ľudské emócie, len aby sa dostala k pákam, ktoré bude bezohľadne nastavovať v prospech úzkej bohatej vrstvy a pritom bezostyšne klamať, aké to je úžasné pre všetkých. A tá strana teraz len využíva prezidentské voľby, aby sa rozohriala – a rozohrala – pred veľkou bitkou, ktorá sa pomaly začína črtať na obzore… Prezidentský súboj je iba bojové pole, na ktorom nateraz vidno iba tých, čo držia v rukách vlajky. Pri pozornejšom pohľade však v pozadí vidno odhodlané šíky pripravené pobiť sa o rok v parlamentných voľbách – toto je iba generálna skúška.
Radičová ako sociologička obklopená profesionálnymi spin-doktormi z USA (o čom sa v jej tíme nezabudli zmieniť ešte na vlne obamománie) a s nenápadnou, ale účinnou podporou médií robí len svoje remeslo – pôsobí na ľudské podvedomie, hrá sa s citmi a formuje ľudí do prúdu. Plagáty so známymi hercami a spevákmi majú vyvolávať pocit, že za ňou stojí akási väčšina; všelijaké podania rúk k Smeru a zrazu dôraz na sociálne témy majú nadbiehať voličom ľavice; krehké pôsobenie, dojatie a slzy (ktorým ani na chvíľočku neverím) mieri presne do sŕdc nielen nežnejšej polovičke voličstva. Nápadná „ani len zmienka“ o SDKÚ má zase uspať všetky obavy z pravice. Pritom na pozadí síce nenápadne, ale zato urputne pôsobia dve nezlučiteľné mantry – prvá, že ide „iba“ o prezidenta, ktorého hlavnou úlohou je reprezentovať našu krajinu navonok a do politiky nezasahovať, a zároveň že existuje akýsi Radičovej „program“, ktorým ulahodí všetkým, pofúka ranky, pohladí po hlavičke a potiahne/posunie/potlačí Slovensko ešte kamsi hlbšie do Európy. Nikto si totiž nesmie predčasne uvedomiť, že slovenský prezident je naozaj iba reprezentant krajiny, respektíve jej občanov (voči vláde a parlamentu), a nemá a ani nemá mať žiadnu výkonnú moc, tobôž nejaký program. Na to je vláda a parlamentné voľby. Ale prezident ako symbol a činiteľ majúci všade otvorené dvere pritom môže akejkoľvek vláde účinne hádzať polená pod nohy a vytrvalo (smerom k podvedomiu) pôsobiť proti nej.
A presne o toto pravici ide – aby sa na vlne úspešnej „zmeny“ mohla niesť aj ďalšia, tentoraz parlamentná kampaň. To je pravá podstata Radičovej stratégie: dosť už bolo starých ujov a prezidentov z ľudu – hurá za ženu a intelektuálku! Nech sa je aspoň na čo pozerať… A keďže v prvom kole zaostala iba o deväť percent, je, samozrejme, víťazkou už teraz!
Ale pozor! Zvolenie Ivety Radičovej za prvú slovenskú prezidentku (čo je akože hodnota už sama o sebe, ako sa snaží implicitne podsúvať), v skutočnosti nepredstavuje nič iné než Dzurindovu a Miklošovu nohu do parlamentných dverí. Predvolebná kampaň 2010 sa (o to sa pokojne stavím už teraz) bude niesť práve pod heslom „zmeny“.
Presne ako v USA – s tým rozdielom, že tam to bolo heslo „ľavice“, tu pravice. SDKÚ to, samozrejme, ani trochu nebude prekážať – oni sú schopní pred voľbami kymácať sa na akúkoľvek stranu, robiť všakovaké kotrmelce a nasľubovať hory-doly, len aby sa dostali k moci. Čo urobia potom, to sme už videli – modrý prevrat, zníženie priamych daní, privatizácia všetkého cenného, vrátane energií a vody, a švajčiarske dôchodky (čiže z našich peňazí zrejme pre Švajčiarov).
Ak by bola Radičová zvolená, jej kampaň a jej prostriedky by plynule prešli do ďalšieho uhrančivého pôsobenie na city burcujúce Slovensko do „zmeny“. A cieľom tejto „zmeny“ by bol návrat Dzurindovej minulosti – čiže potlačenie všetkého, čo sa odvtedy skutočne zmenilo. Inde ako vo vlastnej minulosti Dzurinda a spol. žiť nechcú a ani nemôžu…
Odporúčam preto – pozrite sa pozornejšie ZA túto bledomodrú kampaň, ZA niekoľkých hercov na nablýskaných plagátoch, ZA zahrané „emócie“, ZA povrchné „spravodajstvo“, ktoré tak často prirovnáva Radičovú k Obamovi. Uvidíte iné známe tváre, známe finty a známe firmy. Hlboko modré – a hlboko minulé!
Celý svet masovo ustupuje od neoliberálnych receptov a začína sa zamýšľať nad cenou, ktorú za roky „bezprácneho“ bohatstva a rastu budeme musieť už čoskoro zaplatiť – a to je tá skutočná zmena. Našej SDKÚ, predstavujúcu práve to celosvetovo porazené krídlo, však absolútne nerobí problém drzo sa s touto zmenou stotožniť. Na svojej strane majú modré médiá a osvedčené psychologické triky (ktoré sme však, bohužiaľ, ešte u nás nezažili, a teda ani neprekukli) – a ako som sa sám presvedčil v Košiciach, intelektuáli im to „žerú“.
Vrátane hercov na plagátoch…
Ale hoci had zavše zvlečie starú kožu, neprestáva byť hadom. Nedajte sa pomýliť tým, že ten had – momentálne – vyzerá ako hadica…
