Hoci už dlhšie obdobie patríme do klubu tzv. liberálnych demokracií, tento režim nemá u nás takmer žiadnu tradíciu. Jedným z jeho pilierov je politická rovnosť. Ide najmä o všeobecné a rovné volebné právo. Na príklade slobody slova sa ukazuje, že sloboda je síce súčasťou nášho politického systému, nie je však bezchybná a je čo zlepšovať. Aj sloboda v podmienkach demokracie môže často znamenať iba jej zdanie. Ako to však vyzerá s druhým atribútom liberálnej demokracie, ktorým je rovnosť? Ústava zaručuje rovnosť a všeobecnosť hlasovania občanov vo voľbách. Napriek platnej legislatíve v skutočnosti neexistuje rovnosť podmienok hlasovania. Na tento problém upozorňuje aj Ralph Dahrendorf, ktorý venoval veľkú časť svojho diela analýze fenoménu tzv. moderného sociálneho konfliktu. Ten sa netýka iba odstraňovania rozdielov, ktoré majú charakter nerovností vychádzajúcich zo zákonov. Moderný sociálny konflikt sa dotýka neustáleho útočenia na nerovnosti, ktoré obmedzujú plnú občiansku participáciu pomocou sociálnych, ekonomických alebo politických prostriedkov. Prehlbovanie rozdelenia spoločnosti Dahrendorf vychádza z triedy práv, ktoré pred ním sformuloval T. H. Marshall. Ide o občianske, politické a sociálne práva. Tie sa navzájom podmieňujú, a tak napríklad občianske práva jednotlivých členov spoločnosti môžu byť obmedzované ich zlou ekonomickou či sociálnou situáciou. Ani politické práva sa nedajú efektívne využiť, keď napríklad človek nedisponuje príslušným vzdelaním. Dahrendorf je presvedčený, že kým nemôže žiť každý bez elementárnych obáv, ústavné práva môžu byť iba prázdnymi sľubmi, ba cynickým predstieraním slobôd, ktoré v skutočnosti upevňujú privilégiá. Naša spoločnosť sa počas obidvoch Dzurindových vlád ešte väčšmi rozdelila na vyvolených, ktorí žijú v čoraz väčšom materiálnom a finančnom dostatku, a tých, ktorí denne bojujú o zachovanie aspoň elementárnej ľudskej dôstojnosti. Tí druhí nemajú možnosti na prehlbovanie svojho vzdelania a vedomostí. Musia neustále rozmýšľať, či svoje nesporne nadané deti budú môcť vyslať na vysnívané školy. Prístup k nim je pre nich obmedzený aj ich nižším sociálnym statusom a prestížou. Takéto skupiny ľudí nemajú toľko kontaktov ako občania s vysokým sociálnym postavením. Spomínaný fakt im v našom skorumpovanom vzdelávacom systéme prinajmenšom sťažuje „štartovaciu pozíciu“. Aj keď sa nakoniec na vytúžených školách ocitnú, musia z objektívnych dôvodov venovať menší čas samotnému štúdiu a príprave naň. Často musia takíto študenti popri škole zvládnuť aj dve-tri roboty. Iba tak si dokážu pokryť nevyhnutné životné náklady. Nepriaznivá ekonomická a sociálna situácia robí z ich rodín v očiach novodobej „šľachty“ iba akúsi podtriedu. V konečnom dôsledku (pri aplikácii Dahrendorfových hypotéz) nie sú politicky rovní s inými členmi spoločnosti. Politická nerovnosť medzi bohatými a chudobnými Znamená to narastajúcu diferenciáciu medzi tzv. vládnucou (politickou a finančnou) elitou a triedou ovládaných, ktorú tí prví vnímajú ako morálne, vzdelanostne a politicky nižšiu časť spoločnosti. Slovensko a jeho takzvané elity si zvyknú až pričasto opakovať novodobé „védy“ americkej spoločnosti. Pri bližšom pohľade na americkú spoločnosť vidíme, že nie je založená na neustálom vyvažovaní nikdy nekončiacej plurality záujmových skupín, hoci práve tú potrebuje každý demokratický štát. Je totiž schopná zabezpečiť akýsi neformálny systém „bŕzd a protiváh“. V ňom záujmové skupiny na seba narážajú presadzovaním svojich požiadaviek. Táto „neviditeľná ruka spoločnosti“ zabezpečí okrem väčšej aktivizácie a participácie občanov aj neformálnu sebakontrolu záujmových skupín i politickej moci. Skutočnosť je však v tomto prípade od teórie zväčša dosť odlišná. Na to prišiel aj jeden z popredných teoretikov skupinového pluralizmu Robert Dahl. Už začiatkom 80. rokov 20. storočia ho opustil optimizmus ohľadom možnosti vzniku a fungovania tzv. plurality vzájomne sa vetujúcich skupín a ich schopnosti vytvoriť stabilný systém reprezentovania záujmov. V tomto období zistil, že neexistuje rovnosť príležitostí všetkých členov americkej spoločnosti. Iba úzka skupina „plutokratov“ je schopná „teleportovať“ svoj hlas až k ušiam tých, ktorí realizujú najdôležitejšie politické a mocenské rozhodnutia. R. Dahl napísal: „Horné jedno percento Američanov vlastní 57 percent všetkých podnikových akcií, 60 percent všetkých obligácií a 26 percent všetkého bohatstva. Priemerný príslušník tejto najbohatšej vrstvy kontroluje takmer stonásobok ekonomických zdrojov v porovnaní s priemerným americkým občanom.“ To sa musí odraziť aj na kategórii politickej nerovnosti. Iba formálna rovnosť nestačí My však nemusíme viesť iba akýsi „vnútorný monológ“ s neznámymi americkými občanmi. Pri bližšom pohľade na stav politickej rovnosti u nás nám vyššie spomínané zistenia nie sú vôbec cudzie. Trend narastania politickej nerovnosti občanov nášho štátu je jasný. Politické rozhodovanie čoraz viac ovplyvňuje trieda najbohatších. Zvyšujúcu sa silu pri presadzovaní vlastných záujmov vidíme aj u rôznych nadnárodných korporácií. Tie do veľkej miery riadia samotné rozhodovacie procesy v štáte. Premyslenými technikami manipulácie posúvajú ľudí na miesto, ktoré im vyhovuje. V takomto systéme je občan iba tenisovou loptičkou osobitej triedy „vyvolených“. Politická elita si tento stav musí čo najskôr uvedomiť a prijať účinné opatrenia na zmenu. K znižovaniu narastania politickej nerovnosti však v žiadnom prípade nepripisuje nezáujem a často aj nevedomosť našich politických reprezentantov. Ani dnes „moderné“ mediálne uvažovanie o tom, či všetci bociani sú vo svojej podstate kádeháci. Takéto „kontemplatívne“ meditácie sú nezmyselné a oberajú nás o energiu potrebnú na riešenie skutočných problémov. Na riešenie tohto sociálneho fenoménu si musíme čím skôr vysúkať rukávy. Je potrebné si uvedomiť neudržateľné narastanie spomínaných negatívnych trendov. Tie predstavujú čoraz väčšiu hrozbu pre vnútorné spoločenské usporiadanie. V konečnom dôsledku zapríčinia atomizáciu spoločnosti a radikálne prehĺbenie jej konfliktných línií. Rovnako ako je nevyhnutné neustále rozlišovať medzi formálnou a neformálnou slobodou, je žiaduce vnímať rozdiely aj medzi formálnou a neformálnou rovnosťou. Neformálnosť pritom môže byť dôležitejšia než formálnosť. A tak ako sa nemôžme uspokojiť s formálnou slobodou, nemôže nám postačovať iba formálna rovnosť. Tá je totiž zväčša obmedzovaná faktormi, ktoré v konečnom dôsledku znamenajú jej zásadné popretie.
Autor je študent politológie
