Dve slávnosti spomienok na Slovensku

Minulosť na Slovensku straší. Predovšetkým vo verejnom priestore. Buď zmizne vo všetko ospravedlňujúcej otázke, mali sme sa lepšie?, alebo sa jednoducho nekriticky obchádza a stratí. Najlepšie tak, keď sa všetko zredukuje na jeden politrucký príbeh. Zrkadlovo verná reflexia komunizmu sa stala jedným z nich. Premena jednej farby na antifarbu pripravila už nejedno nemilé prekvapenie a pojmový gýč našej verejnej komunikácie. Európska únia sa v slovníku nejedného zástancu kultúry a demokracie zmenila na Socialistickú internacionálu, sociálny štát sa zasa stal spoločným menom pre strašiaky z dávnej minulosti. Nie, nehovorme teraz o ľavicových politikoch a ich povestných príspevkoch na tomto poli. Aj pre obyčajných ľudí dobrej vôle, ktorí by ináč chceli žiť v dobre usporiadanej spoločnosti, sú solidarita, sociálna spravodlivosť alebo úcta k človeku tabuizovanými témami. Nehodia sa do našej prítomnosti. Akoby mali patriť navždy minulosti. Niet skrátka dostatok vzdelaných mienkotvorných ľudí, ktorí by ich oslobodili z panstva oficiálnej spomienky. Škoda. Pre všetkých. Aj pre tých, ktorí dúfali, že sa Slovu podarí v knižnom stánku liberálnej kultúry (Artfórum) presadiť opak. Okrem iného, svojou prílohou o knihách. O.K., rozumiem po slovensky. Dvere duchovného stánku otvorenej spoločnosti sa zatvorili. Ide sa ďalej, ale kam? Hlasy z druhej strany brehu pribuchli okná do sveta už dávnejšie – svojím hľadaním strateného času. Uvedomil som si to znova pri spomienke na sté výročie narodenia Ladislava Novomeského, keď som bol svedkom bezmocnosti voči kultúre minulosti z inej strany. Na spomienkovej slávnosti sa hovorilo o všeličom, len nie o tom, kým Novomeský bol, čo z neho urobilo básnika a zlomenú osobnosť svojho politického času. Namiesto toho sa v pietnej reči opäť raz pásal meč v mene národa. Opäť raz mali sklamať mladí, talentovaní a schopní bez toho základného – národného charakteru. Morálku treba, morálka chýba, pripomínal hlavný rečník. Kozmopolitná únia za všetkých alebo Slovák proti všetkým, či všetci proti jednému národu. Ak socialisti, potom buržoázni nacionalisti alebo naopak? Kto sa v tom má vyznať. Rozprávajme radšej o inom, o tom, čo dáva zmysel: Na Slovensku existuje trvalý nedostatok osobností. Ešte menej sa tu vyskytujú myšlienkovo zvládnuté prúdy, ktoré by boli aj zažitým postojom. Často sa tu stáva, že aj toho mála, ktoré máme, sa zmocní skupinka ľudí, ktorá v konečnom dôsledku iba devalvuje oboje – historické osobnosti a ideové postoje. V tomto očividnom nedostatku konkurujúcej si kvality osobností a kvalitne osvojených postojov je nedôvera a tradičný konzerativizmus (počas komunizmu aj po ňom) skutočným problémom. Čo ak nás niekto zvedie z pravej cesty? Úžasná otázka, však. Namiesto podpory politicky a kultúrne nonkonformných ľudí, tu máme množstvo strašiakov na strašenie – novodobých odborníkov na posledné pohnútky mysle. Politicky podkutých odborníkov na ľudskú hlavu. Kultúra nedôvery je stále len neprebudenou kultúrou, kultúrou zákazu, zastrašovania a vylučovania iných. Dámy a páni, pokiaľ proti tejto, celými generáciami pestovanej nedôvere k sebe samým niečo neurobíme, obávam sa, že v nasledujúcom období tu budete mať ešte menej osobností a ešte viac ich náprotivkov – politicky vždy korektných oportunistov a konjukturalistov každého druhu – najlepšie v rodinne overenej tradícii.