Ťažko si však nevšimnúť, že zámer Jozefa Migaša je iniciatívou na vnútorné programové rozdelenie SDĽ, pretože vnútrostranícki oponenti dvojnásobného predsedu – ak nechcú upadnúť do hlbokej defenzívy – budú zrejme musieť následne vystúpiť s vlastnou platformou. Migašova iniciatíva tiež znamená, že predseda SDĽ prestal mať chuť po koaličných aj na vnútrostranícke kompromisy. Zároveň tým nechtiac dáva najavo, že nejaké kompromisy dosiaľ v SDĽ boli, čím dáva zapravdu všetkým, ktorí to celé roky tvrdili. Niektoré náznaky hlavných trecích plôch v SDĽ sa dajú nájsť už teraz a je poučné sa na ne pozrieť bez ohľadu na to, či platformy vzniknú, alebo sa rozdiely v nich ukryté stanú predmetom kompromisu. Potom je dobré vedieť, z akého základu takýto kompromis vzniká.
Radikalizmus a racionálne riešenia Všimnime si, že politikov SDĽ mnohé spája: všetci si uvedomujú zlú situáciu strany, všetci považujú za naliehavé riešiť nezamestnanosť a regionálny rozvoj. Všetci si myslia, že Ivan Mikloš je málo iniciatívny pri predkladaní návrhov na riešenie týchto problémov a že sa spolieha na neviditeľnú ruku trhu v zmysle lacného hesla „znížme dane a nezamestnaných, potom začnú podnikatelia zamestnávať sami“. Obe krídla majú slabo sformulované politické alternatívy, vysielajú však niektoré signály o postupoch preferovaných v budúcnosti. Momentálne ich viditeľne rozdeľujú tri veci: prístup k reformám, ku koaličnej spolupráci a k integrácii SR do EÚ a NATO. Dá sa preto očakávať, že ohlasované platformy SDĽ sa v prípade vzniku budú vyhraňovať najmä na týchto troch otázkach.
Prístup k reforme bude zrejme predstavovať základnú zlomovú líniu. „Migašovi socialisti“ odmietajú nahlas povedať, že táto krajina sa ešte dlho nebude mať dobre, aby sa príťažlivé volebné programy dali aj napĺňať. Majú preto sklon narýchlo hľadať zázračné riešenia na oživenie hospodárstva a vyriešenie sociálnych problémov. Odmietajú však uznať aj druhú vec – že totiž žiadne ľavicové alternatívy nemajú. Migašovi oponenti si to uvedomujú oveľa jasnejšie a preto aj ich výpady proti reformám sú triezvejšie („kým nevieme povedať niečo k veci, nevyskakujme“). „Socialisti“ sú preto čoraz radikálnejší a predstavitelia druhého krídla čoraz viac zameraní na racionálne východiská z ľavicovej biedy. Potvrdzujú to aj články Milana Ftáčnika a Petra Weissa v SLOVE. Zdá sa, že jedným zo zásadných znakov tejto skupiny ľudí je ich pozitívny postoj k spoločenským reformám – ak dovolíte, napriek výhradám Jána Stenu (SLOVO č. 20/2000) ich preto budem označovať za reformistov. Nesúhlasia s mnohými konkrétnymi reformami, myslia si, že ponovembrová transformácia mohla a mala byť v inej réžii, ale za východisko pre ľavicu považujú predloženie vlastných reformných konceptov a získanie širšej podpory pre projekty. Ich stratégiou je skôr prebrať reformnú iniciatívu a vtlačiť tak vláde svoju pečať, než súhlasiť s defenzívnym odmietaním vývoja a reformnú iniciatívu tak prenechať druhým. Vo vzťahu k reforme stojí v SDĽ defenzíva proti politickej iniciatíve, vlažný vzťah k reformám proti uvedomeniu si ich potrebnosti, hľadanie zázračného riešenia proti koncepčnej práci na ľavicových reformných projektoch.
Druhý a tretí konfliktný bod V spore o štýl politiky a vládnutia „Migašovi socialisti“ deklarujú nechuť ku kompromisu s inými politickými prúdmi, štýl „buď bude po našom, alebo vôbec“. To môže spôsobovať problémy pri akomkoľvek koaličnom vládnutí, na ktoré je však Slovensko asi odsúdené. Migašovcom potom v praxi často nezostáva iné iba použiť metódu koaličného vydierania. Reformisti pripúšťajú, že inak ako kompromisom a diskusiou sa na Slovensku vládnuť nedá a že treba byť pripravený na koaličnú diskusiu. Hneď dodávajú, že z dvoch neľavicových prúdov slovenskej politiky uprednostňujú pred spoluprácou s konzervatívnym a populistickým HZDS spoluprácu s liberálnym pravým stredom. Tretí spor možno tušiť v prístupe k integrácii do Európy. Niežeby s tým jedna či druhá strana nesúhlasila, „Migašovi socialisti“ však európsku a transatlantickú integráciu zjavne nepovažujú pre Slovensko až za takú prioritu, aby pre ňu nerozkrútili špirálu vnútropolitickej nestability. Pritom musia vedieť, že sa o vstupe do OECD rozhoduje práve teraz, o vstupe do NATO sa politicky bude rozhodovať v budúcom roku a že dôvere EÚ voči Slovensku to tiež nepridá.
Ak hľadáme rozdiely medzi avizovanou socialistickou a reformnou platformou SDĽ, možno predpovedať: Jozef Migaš bude tlačiť stranu k väčšej ľudovosti, k brnkaniu na sociálnu strunu, k loveniu vo vodách jednoduchých ekonomických receptov (bez ohľadu na to, čo si o nich myslia ekonómovia), k menšej chuti hľadať kompromisy či už v koalícii alebo v strane. Vzhľadom na nedotatok spojencov mu však hrozí strata akejkoľvek reformnej iniciatívy, čo z avizovaného „socializmu“ (aj vzhľadom na určité reminiscencie) robí paradoxne dosť konzervatívnu záležitosť. Dokonca aj keď použijeme Ficov návod „pozrite sa, kto vám nadšene tlieska“, zistíme, že Jozefovi Migašovi tlieska najmä zakladateľ slovenského kapitalizmu a predseda konzervatívneho a ľudového HZDS, neľavicový – nepravicový a pragmatický predseda Smeru a predseda KDH sú pre zmenu podozrivo ticho. Reformisti budú zrejme viac načúvať myšlienkam britskej New Labour o ideáloch v cieľoch a pragmatizme v prostriedkoch ich dosahovania. Svoj program budú stavať na základnej otázke, ako spojiť úsilie o sociálnu spravodlivosť s potrebou modernizovať celú spoločnosť a dobehnúť tak historické zaostávanie za západnou Európou. K tomu budú hľadať politických spojencov. Je to však riziko, že náročnú výzvu – pripraviť autonómne ľavicové reformné projekty šité špeciálne na Slovensko, voličsky príťažlivé – organizačne a intelektuálne nezvládnu. A tiež musia prekonať hrozbu, že medzi sebou nenájdu dostatok zemitých typov politikov. Lebo iba takí budú schopní presvedčiť o správnosti svojich predstáv voliča. Občana, ktorý by celkom rád vymenil Veľkú dobu za o niečo menšiu – len nech sa už nemusí cítiť ako hlupák.
Autor (1973) je publicista
